kolonializmus

Text hesla

kolonializmus [lat.] — v 15. – 20. stor. systém hospodárskeho využívania (exploatácie) a politického i kultúrneho ovládania málo rozvinutých, zvyčajne zámorských krajín (kolónií) vyspelými štátmi; aj politika usilujúca sa o vytvorenie, udržanie, resp. upevnenie tohto systému.

Kolonializmus bol dôsledkom európskej expanzie a prejavom civilizačného predstihu Európy v oblasti námornej plavby, vojenstva, techniky a pod. Preto sa v modernom chápaní považuje za fenomén tzv. európsky kolonializmus typický pre politiku európskych krajín (Portugalsko, Španielsko, Holandsko, resp. Nizozemsko, Spojené kráľovstvo, resp. Anglicko alebo Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Taliansko, Nemecko, Rusko) voči krajinám a národom Afriky, Ázie a Ameriky, hoci sa termínom kolonializmus označuje aj politika Japonska a USA voči niektorým z týchto krajín a národov. Vznikali koloniálne ríše (impériá; najväčšou bolo Britské impérium), ktoré tvorili metropoly (priemyselné krajiny) a nimi spravované (ovládané) územia (tzv. periférie) s rozličnou mierou samosprávy, t. j. kolónie, polokolónie, závislé územia, domíniá a pod. Metropoly politicky, hospodársky i vojensky ovládali kolónie, exploatovali ich prírodné bohatstvo (spočiatku najmä zlato a striebro, v Európe žiadaný tovar, napr. korenie, kožušiny a slonovinu, neskôr aj cukor, čaj, kávu, kakao a suroviny potrebné z hľadiska priemyslu materskej krajiny, napr. kaučuk, meď, ropu), ich obyvateľov využívali ako lacnú pracovnú silu a zároveň kolónie ako miesto odbytu svojich priemyselných výrobkov (napr. od 17. stor. fungoval tzv. trojuholníkový obchod, pri ktorom sa zo západnej Afriky dovážali do Ameriky otroci, ktorí tam pracovali na plantážach, v baniach a pod., následne sa suroviny získané v Amerike dovážali do Európy, kde sa spracúvali na hotové výrobky, ktoré sa potom spätne dovážali do kolónií). Koloniálne ríše spolu tvorili svetovú koloniálnu sústavu. Vytváranie kolónií, polokolónií alebo závislých území priemyselne vyspelými štátmi bolo spojené s migráciou ľudí z vyspelých krajín do kolonizovaných oblastí, t. j. so zaberaním území patriacich pôvodnému obyvateľstvu (→ kolonizácia, význam 2). Ovládnutie kolónií koloniálnymi mocnosťami však malo najmä vo svojich prvých fázach pre domáce obyvateľstvo spravidla drastické dôsledky (strata politickej a často aj osobnej slobody, plienenie, deštrukcia miestnych kultúr a politických organizácií, genocída, zavlečenie dovtedy tam neznámych epidémií, ekonomické vykorisťovanie, systém obmedzení vlastného rozvoja, poškodenie miestnych ekosystémov, prílev nových osadníkov či zavlečených otrokov). K ďalším typickým znakom kolonializmu patrí okrem hospodárskeho vykorisťovania aj rasová a kultúrna nerovnosť. Kolonializmus bol spočiatku ideologicky zdôvodňovaný potrebou christianizácie obyvateľstva na dobytých územiach (významnú úlohu pritom zohrali najmä rehole františkánov, dominikánov a jezuitov), neskôr bojom proti pirátstvu či otrokárstvu, a najmä potrebou šírenia civilizácie, t. j. rôznymi etnocentristickými (resp. eurocentristickými), v niektorých prípadoch až rasistickými postojmi založenými na nadraďovaní európskej kultúry nad iné (protiklad medzi civilizáciou a barbarstvom ako predstava o nadradenosti tzv. bielej rasy nad inými rasami a z toho vyplývajúca potreba tzv. civilizačnej misie Európanov) či niektorými myšlienkami sociálneho darvinizmu.

Začiatky kolonializmu spadajú do 15. – 16. stor. a spočiatku súviseli s portugalskou a španielskou, neskôr aj s holandskou, britskou a francúzskou expanziou do zámoria i s ruskou expanziou do Povolžia a na Sibír. Cestu koloniálnej expanzii otvorili zámorské objavy (od 15. stor.), ktorých cieľom bolo po prerušení dovtedajšieho obchodného spojenia s Indiou cez Blízky a Stredný východ (obchod s korením sa stal monopolom arabských a osmanských vládcov) nájsť cestu do Indie západným smerom (1492 Krištof Kolumbus v službách Španielov objavil Ameriku, 1498 portugalský moreplavec Vasco da Gama námornú cestu do Indie oboplávaním Afriky).

Vo svojej prvej fáze bol kolonializmus charakteristický predovšetkým orientáciou na zámorský obchod merkantilistického typu (16. – 18. stor.; → merkantilizmus, → koloniálny obchod), úsilím o získanie bohatstva iných krajín (zlato a striebro), ako aj v Európe cenených tovarov (slonovina, koreniny, kožušiny a pod.). V tom období boli dominantnými námornými mocnosťami Portugalsko a Španielsko. Ich súperenie o sféry vplyvu prvýkrát vymedzila Alcáçovaská zmluva (1479), na základe ktorej Kastília (Španielsko) získala Kanárske ostrovy a Portugalsko si udržalo Madeiru, Azorské ostrovy, Kapverdské ostrovy, Guineu a severné Maroko. V roku 1493 vydal pápež Alexander VI. bulu Inter caetera, ktorá rozdelila španielske a portugalské sféry vplyvu, pričom demarkačná línia v smere sever-juh (tzv. pápežská línia alebo pápežský poludník) prebiehala cez Atlantický oceán 100 leguí (asi 480 km) západne od Azor (asi na 38° západnej dĺžky): všetky územia ležiace západným smerom mali pripadnúť Španielom, územia ležiace východným smerom Portugalčanom. Následná Tordesillaská zmluva (1494) uzavretá medzi Španielmi a Portugalčanmi potvrdila rozdelenie sveta na dve pologule (na západnú, španielsku, a východnú, portugalskú), pričom demarkačnú líniu posunula na 46° západnej dĺžky. V roku 1529 podpísaná Zaragozská zmluva stanovila východnú demarkačnú líniu na 297,5 leguí (t. j. asi asi 1 700 km) východne od Molúk v Malajskom súostroví (asi na 142° východnej dĺžky). Na základe týchto zmlúv mala Španielom pripadnúť väčšina tzv. Nového sveta (Amerika, okrem Brazílie), Portugalčanom východná časť Južnej Ameriky (Brazília) a celá Afrika. Ostrovy patriace do južnej a juhovýchodnej Ázie a do Oceánie boli rozdelené medzi Španielsko (→ Španielska Východná India) a Portugalsko (→ Portugalská India) a námorná cesta z Európy do Indie a k Molukám (nazývaným aj Ostrovy korenia) pripadla Portugalsku. Španielski a portugalskí, neskôr aj holandskí (nizozemskí), anglickí (britskí) a i. obchodníci zakladali na územiach mimo Európy (v Ázii, Afrike a Amerike) zvyčajne opevnené obchodné stanice faktórie, ktoré od začiatku 17. stor. spravidla predstavovali pobočky obchodných spoločností (1600 bola založená britská, 1602 holandská, 1664 francúzska Východoindická spoločnosť; 1621 vznikla holandská, 1664 francúzska Západoindická spoločnosť). Obchodné spoločnosti postupne získali od materských krajín viaceré práva, o. i. monopol na obchod s určitou oblasťou (resp. s určitou komoditou), ktoré mohli spravovať, osídľovať a niekedy sa stali aj jej vlastníkmi. Do 19. stor. boli hlavnými objektmi kolonizácie najmä americký kontinent a Sibír, v Afrike a Ázii sa Európania spočiatku obmedzovali na zakladanie pevností a obchodných faktórií na pobreží (najmä na Zlatom pobreží v dnešnej Ghane). Subsaharská Afrika slúžila až do 2. polovice 19. stor. ako zdroj rozsiahleho transatlantického obchodu s otrokmi, ktorý sa rozvíjal už od 15. stor. predovšetkým v súvislosti so zakladaním plantáží (napr. v oblasti Karibiku) na pestovanie cukrovej trstiny (→ otrokárstvo). Koncom 15. a v 16. stor. Španieli postupne ovládli väčšinu ostrovov v Karibiku (1496 založili mesto Santo Domingo v dnešnej Dominikánskej republike) a územie od Floridy a Kalifornie v Severnej Amerike až po juh kontinentu (miestokráľovstvá Nové Španielsko, Peru, Nová Granada a Río de la Plata). Portugalčania sa sústreďovali na oblasť juhovýchodnej Ázie (vo Východnej Indii zriaďovali obchodné stanice, napr. v polovici 16. stor. Macao) a na Južnú Ameriku (1500 objavili Brazíliu, jej kolonizácia sa začala 1530). Na ziskoch z kolónií sa od 16. stor. usilovali podieľať aj ďalšie európske štáty. V 17. stor. nadobudlo v koloniálnej expanzii prevahu Nizozemsko (Holandsko), Holanďania získali bohaté kolónie v Ázii (1602 bola založená holandská Východoindická spoločnosť, 1619 základňa holandskej Východoindickej spoločnosti Batavia, dnešné hlavné mesto Indonézie Jakarta), Afrike (1652 založené Kapské mesto) i v Amerike (1626 založený Nový Amsterdam, dnešný New York) a dočasne ovládli svetový obchod. Napriek tomu, že boli v 18. stor. z mnohých zámorských dŕžav vytlačení Britmi a Francúzmi, patrilo Holandsko až do polovice 20. stor. k najväčším koloniálnym mocnostiam. Jeho najvýznamnejším súperom bolo Anglicko, ktoré počas vlády Alžbety I. zlomilo španielsku prevahu na mori (1588 porážka španielskeho loďstva; → Armada) a vytlačilo Španielov a Holanďanov z mnohých zámorských dŕžav. V roku 1600 bola založená britská Východoindická spoločnosť, 1607 Jamestown, hlavné mesto Virgínie, prvá stála anglická kolónia v Amerike, 1664 bol dobytý Nový Amsterdam (New York). V roku 1661 získali Angličania Bombaj (Mumbaí), ktorý sa stal sídlom britskej Východoindickej spoločnosti a od roku 1687 do konca 19. stor. administratívnym centrom britských kolónií od Adenu po Indiu. V 17. stor., a najmä na začiatku 18. stor. sa ďalšou koloniálnou mocnosťou stalo Francúzsko, ktoré sa vo svojej koloniálnej expanzii spočiatku sústreďovalo na Ameriku (→ Kanada, Dejiny), na oblasť Karibiku, ale aj na Prednú Indiu a oblasť Indického oceána. Pokračovala aj ruská expanzia na východ (1637 Rusi prenikli až na sibírske pobrežie Tichého oceána).

Narastajúca potreba získavania lacných surovín z hľadiska rozvíjajúceho sa priemyslu, ako aj nových trhov a miest odbytu jeho výrobkov, ale aj zabezpečenie pracovných miest a primeraný životný štandard vlastného obyvateľstva viedli od 18. stor. (a najmä od 2. polovice 19. stor. v období imperializmu) k vytvoreniu nového systému nerovných vzťahov medzi kolóniami a materskými krajinami založených na princípe nadriadenosti a podriadenosti. Ak dovtedy správu kolónií spravidla zabezpečovali obchodné spoločnosti, od 18. stor., keď boli postupne zrušené, sa nimi ovládané územia dostávali pod priamu správu materskej, priemyselnej krajiny (metropoly). V 18. stor. dosiahli významné rozšírenie svojej koloniálnej ríše Francúzsko a Rusko (Ruské impérium), ktoré síce okrem Aljašky (→ Ruská Amerika, 1741 – 1867) nemalo žiadnu zámorskú kolóniu, jeho politika v Strednej Ázii a na Kaukaze (19. stor.) však obsahovala viacero prvkov exploatačného kolonializmu vrátane ideológie tzv. civilizačnej misie. Od 2. polovice 18. stor. (najmä za vlády kráľovnej Viktórie, 1837 – 1901) začalo mať v dôsledku priemyselnej revolúcie, rastu námornej sily a rozvoja hospodárstva v zámorí prevahu Britské impérium, ktoré sa stalo vedúcou mocnosťou svetového obchodu s priemyselnými výrobkami a dominovalo aj v bankovníctve a poisťovníctve. Rivalita medzi koloniálnymi mocnosťami však viedla k opakovaným vojenským konfliktom, napr. v polovici 18. stor. k britsko-francúzskemu konfliktu o zámorské územia v dnešnej Kanade (tzv. francúzsko-indiánske vojny; → sedemročná vojna, 1756 – 63) či v rokoch 1898 – 99 o nadvládu v Egypte (snaha Francúzov o vytlačenie Britov z Egypta; tzv. fašodská kríza; → Kodok), a v rokoch 1904 – 05 k rusko-japonskej vojne (v spore o nadvládu nad Mandžuskom a Kórejským polostrovom bolo Rusko porazené). V 1. polovici 19. stor. sa ku koloniálnym veľmociam pripojili aj USA, ktoré (riadiac sa princípmi Monroeovej doktríny, 1823) sa usilovali eliminovať vplyv európskych koloniálnych mocností na americkom kontinente a pomáhať boju amerických krajín za nezávislosť, zároveň tam však presadiť svoje hospodárske záujmy (Španielsko sa po španielsko-americkej vojne 1898 muselo vzdať Kuby a Portorika, ktoré sa stali protektorátmi USA). V 19. stor. sa objektom koloniálnej expanzie západných veľmocí stala aj dovtedy izolovaná Čína, ktorá sa po ozbrojenom konflikte so Spojeným kráľovstvom a neskôr aj s Francúzskom (→ ópiové vojny, 1839 – 60) dostala do polokoloniálneho postavenia a Hongkong sa stal britskou korunnou kolóniou. Ak v koloniálnej expanzii spočiatku zohrávali rozhodujúcu úlohu ekonomické a vojenské záujmy, od 19. stor. pribudli aj narastajúci nacionalizmus európskych mocností a otázka prestíže (atribútom modernej veľmoci sa stali kolónie, napr. v prípade Talianska či Nemecka). V poslednej tretine 19. stor. dosiahol kolonializmus vrchol (označovaný aj ako imperializmus), hlavným objektom kolonizácie sa stali Afrika a Ázia. Berlínska konferencia (konferencia o Kongu, resp. o západnej Afrike; 1884/85), ktorá sa oficiálne konala s cieľom zabezpečiť voľný obchod v Afrike, najmä voľnú plavbu v oblasti ústí riek Kongo a Niger, sa stala začiatkom tzv. súboja o Afriku, t. j. rozdelenia Afriky na sféry vplyvu koloniálnych mocností (na územia, ktoré fakticky okupovali), a hoci o. i. zaväzovala svojich účastníkov chrániť prostredníctvom misionárov a bádateľov domorodé etniká, zlepšovať ich mravné a materiálne podmienky a napomáhať potláčanie otroctva, nebol na ňu pozvaný ani jeden africký zástupca. Skutočným cieľom konferencie tak bolo regulovať expanziu európskych mocností do Afriky. Na kolonizácii Afriky sa okrem Spojeného kráľovstva a Francúzska usilovali podieľať aj Belgicko, Taliansko a Nemecko (→ Afrika, mapa Kolonizácia Afriky). Jedným z dôsledkov tohto súboja však bolo vytvorenie umelých hraníc rozdeľujúcich tradičné kmeňové územia, čo je v Afrike dodnes zdrojom konfliktov. V Ázii sa začala expanzia Japonska (po prvej japonsko-čínskej vojne 1894 – 95 ovládlo Kóreu, Taiwan a i., po rusko-japonskej vojne 1904 – 05 Mandžusko) a USA (1898 sa americkou kolóniou stali Filipíny). Spory a konkurencia medzi koloniálnymi mocnosťami (napr. francúzsko-nemecký spor o africké kolónie, 1905 – 06 a 1911; → marocké krízy) zvyšovali napätie, čo o. i. prispelo k rozpútaniu 1. svetovej vojny. Po jej skončení bola na Parížskej mierovej konferencii podpísaná Versaillská mierová zmluva (1919), na základe ktorej Nemecko stratilo všetky kolónie (ako mandátne územia Spoločnosti národov si ich rozdelili štáty Dohody Spojené kráľovstvo, Francúzsko a i.). Mandátnymi územiami sa stali aj viaceré územia na Blízkom východe, ktoré patrili bývalej Osmanskej ríši (v 1. svetovej vojne spojenec Nemecka) a ktoré si tiež rozdelili Briti a Francúzi (rovnako ako kedysi Afriku), čo sa opäť stalo zdrojom dodnes pretrvávajúceho napätia a konfliktov. Mandátne územia sa po skončení 2. svetovej vojny a po založení OSN (1946) stali poručenskými územiami OSN.

Skončením 2. svetovej vojny sa začala posledná fáza kolonializmu, jeho kríza a zánik koloniálnych ríš (impérií) ako dôsledok postupného oslobodzovania sa krajín a národov spod závislosti od koloniálnych mocností (→ dekolonizácia). Ďalšou príčinou zániku kolonializmu bolo narastanie demokracie v Európe, čo vylučovalo existenciu autoritársky riadených kolónií. Úsilie podrobených krajín o získanie nezávislosti narastalo už od konca 18. stor. (v priebehu Americkej revolúcie 1775 – 83 sa spod britskej nadvlády oslobodilo a získalo nezávislosť trinásť amerických kolónií, počas vojen španielskych kolónií v Amerike za nezávislosť 1809 – 25 sa suverénnymi štátmi stali viaceré latinskoamerické krajiny; 1810 bola vyhlásená nezávislosť Mexika, uznaná 1825; 1822 sa stala nezávislou Brazília). V roku 1945 vyhlásili nezávislosť Indonézia (uznaná 1949) a Vietnam, 1947 India a Pakistan, 1948 Barma (→ Mjanmarsko), 1951 Líbya, 1953 Kambodža, 1954 Laos, 1957 Ghana a 1958 Guinea. Proces dekolonizácie urýchlilo prijatie Deklarácie o poskytnutí nezávislosti koloniálnym krajinám a národom schválenej v roku 1960 Valným zhromaždením OSN; v tomto roku (označovanom ako Rok Afriky) získali nezávislosť všetky ostatné francúzske (Mauritánia, Mali, Senegal, Gabon, republika Kongo, Stredoafrická republika, Čad, Pobrežie Slonoviny, Burkina Faso, Niger, Benin, Madagaskar, Togo, Kamerun) a britské (Nigéria, Britské Somálsko) kolónie, ako aj belgická kolónia Belgické Kongo (dnes Konžská demokratická republika). V roku 1975 získali nezávislosť Mozambik a Angola, 1977 Džibutsko, 1980 Zimbabwe a 1990 Namíbia (→ Afrika, Dejiny). V roku 1997 bola Číne vrátená britská kolónia Hongkong a v roku 1999 portugalská kolónia Macao. Po získaní nezávislosti urýchlila hospodársky rast len časť bývalých kolónií a začala dobiehať rozvinuté krajiny (predstavujú tzv. novoindustrializované rozvojové krajiny). Väčšina z nich sa zaraďuje medzi tzv. najmenej rozvinuté krajiny (resp. rozvojové krajiny), ktorých hrubý národný produkt na osobu je pod hranicou chudoby, ich veľkými problémami sú politická nestabilita, politická a ekonomická závislosť, zadlženosť, korupcia, vysoká miera negramotnosti a detskej úmrtnosti, epidémie závažných ochorení a i. Mnohé z nich sú aj naďalej ovládané priemyselne vyspelými štátmi prostredníctvom rozličných reštriktívnych obchodných praktík, nadnárodných spoločností a monopolov (→ neokolonializmus).

Dôsledkom európskeho kolonializmu je masové rozšírenie európskej kultúry, náboženstva (kresťanstva), jazykov a európskych vedeckých, politických, technických a ekonomických výdobytkov do celého sveta, čím bol položený základ súčasnej celosvetovej civilizácie. Rozširovaním európskych výdobytkov však kolonializmus paradoxne spôsobil aj stratu európskeho monopolu na modernú vedu, techniku, vojenstvo, priemysel a pod.

Popis ilustrácie

Demarkačná línia rozdeľujúca v 15. a 16. stor. portugalské a španielske sféry vplyvu

Zverejnené 21. júna 2023.

Kolonializmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-03-01]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kolonializmus