kočovní bábkari

kočovní bábkari — skupiny alebo rody stredoeurópskych putujúcich bábkarov hrajúcich marionetové divadlo (→ bábkové divadlo). Nadviazali na pôvodných kočovných komediantov (→ kočovné divadlo) z Anglicka a Talianska, ktorí kočovali po európskych krajinách od 16. stor. Pravdepodobne v 17. a 18. stor. v Nemecku, Rakúsku a Čechách začali účinkovať domáci kočovní herci, ktorí vytlačili anglických a talianskych komediantov. Do pol. 18. stor. hrávali duálne, ten istý repertoár predvádzali s marionetami aj so živými hercami. Repertoár bol určený výhradne pre dospelých. Tvorili ho alžbetínska dramatika, mytologické hry a hry s biblickými námetmi, barokové opery, hry inšpirované talianskou commediou dell’arte i nemeckými tzv. hauptakciami (Haupt-und-Staatsaktion; skladajú sa z hlavnej hry politicko-historického obsahu, ktorej dej sa utvára okolo hlavnej postavy panovníka – Haupt, a jeho dvornej suity – Staat, a z krátkej komickej dohry). K základnému divadelnému vybaveniu kočovných bábkarov patrili bábky vodené zvrchu za pomoci drôtu alebo nití, nazývané aj anglické alebo mechanické figúry (→ marioneta), a portálová (tzv. kukátková) scéna inšpirovaná barokovou scénografiou operných diel a jej vizuálnych trikov, na ktorej sa bábky pohybovali. V 18. stor. sa na marionetovom javisku začali hrávať hry o Faustovi a Donovi Juanovi. Súčasťou predstavení boli komické figúry (Pickelhering, Kasperl, Hanswurst, Pulcinella), ktoré mali zo začiatku aj svoje živé varianty (postavy dospelých chlapov so všetkými neresťami). Vplyvom racionalizmu a osvietenských ideí sa poslanie divadla zmenilo, prestalo byť len zábavou s emocionálnym naplnením a plnilo aj edukatívnu a národnobuditeľskú funkciu vrátane zošľachťovania národného jazyka. Aj v súvislosti so vznikom divadelných budov duálna forma kočovných komediantov postupne zanikla a vyšpecifikovali sa skupiny kočovných bábkarov, ktorí naďalej kočovali so svojím barokovým repertoárom, a činoherných divadelníkov (ako predstaviteľov reprezentačnej divadelnej kultúry), ktorí účinkovali v divadelných budovách.

Kočovné bábkové divadlo malo v strednej Európe univerzálny charakter, k čomu prispela vzájomná znalosť vystúpení bábkarov. K najznámejším kočovným bábkarom patrili nemecká rodina Schillingovcov (17. stor.), holandská rodina Hilverdingovcov (17. – 18. stor.), herec a bábkar principál Joseph Anton Stranitzky (*1676, †1726) a herec a marionetár Matthias Unger (18. stor.), ktorý hral o. i. v Bratislave, Banskej Bystrici, na Morave, v Čechách i v Eszterháze (dnes Fertőd v Maďarsku). V 2. pol. 18. stor. začali hrať marionetové divadlo českí kočovní bábkari, k najznámejším patrili Jan Jiří Brát (*1724, †1805), Matěj Kopecký (→ Kopeckovci; 8. generácia členov rodiny hrá bábkové divadlo dodnes), Dubskovci, Kludskovci, Malečkovci a Kočkovci. V Maďarsku pôsobila bábkarská rodina Adolfa Hincza (†asi 1862), ktorá 1842 hrala v Komárne a 1853 v Ďarmotách (dnes Slovenské Ďarmoty), Adolfov syn Gustáv hral 1870 v Šamoríne.

Na území Slovenska v 17. a 18. stor. účinkovali nemeckí, talianski a rakúski, od 19. stor. maďarskí, českí a moravskí (1862 Kajetán Čanda, 1868 Ignác Prášek, 1874 Josef Dubský, 1884 Vincent Vertheim, 1887 Anton Homolka, 1888 Antonín Maleček) kočovní bábkari, ako aj švédska marionetová skupina s českými koreňmi Pratte (potomkovia J. J. Bráta). Popri bábkových divadelných hrách a operách predvádzali aj optické zábavky (tzv. panorámy) a akrobatické cvičenia. R. 1882 začal hrať aj zakladateľ slovenskej bábkarskej a činohernej rodiny Ján Stražan (→ Stražanovci), ktorý popri marionetách predvádzal aj gymnastické cvičenia a panorámy. Stražanovci spočiatku hrávali tradičný bábkarský barokový repertoár dobového marionetového divadla predvádzaného v stredoeurópskych krajinách, v tom čase však už bol anachronický, preto na jeho oživenie uvádzali aj súdobý činoherný repertoár. Okrem klasických bábkových hier (Dr. Faust, Don Šajn, Jenovéfa, Veselý uhlár, Rytier z Blaníka a i.; s populárnou bábkovou postavou Gašparkom) uvádzali aj činoherné texty najmä slovenských, českých, rakúskych a nemeckých autorov, napr. J. G. Tajovského (Matka), J. Palárika (Dobrodružstvo pri obžinkoch), J. K. Tyla (Podpaľačova dcéra), bratov Mrštíkovcov (Mariša), J. Mahena (Jánošík), J. N. Nestroya (Lumpacivagabundus) a i. V stražanovskej tradícii pokračovali i rodiny tradičných ľudových bábkarov Anderlovcov a Dubskovcov, ďalej principáli Pavol Nosálek (*1885, †1971), Karol Kuník (*1884, †1957) a i. Kočovné bábkarstvo na Slovensku nebolo (podľa nemeckého vzoru) vnímané ako umenie, ale skôr ako remeslo, najmä keď sa v 19. stor. v kontexte európskeho divadelného vývoja stalo anachronizmom. V 20. stor. sa prirodzene zaradilo k zábavnému podnikaniu ako súčasť jarmočných atrakcií (spolu s kolotočmi a so strelnicami), po 1948 v dôsledku zmenenej kultúrno-politickej situácie však zaniklo. Tradícia kočovných bábkarov bola obnovená až po 1989 predstaviteľmi ľudového bábkarstva Antonom Anderlem (*1944, †2008) a Ladislavom Stražanom ml. (*1952), v súčasnosti oživujú niektoré tradície ľudového bábkarstva napr. Ivan Gontko (*1962) a Juraj Hamar (*1965).