kočovné divadlo

kočovné divadlo, aj komediantské divadlo — divadelná činnosť putujúcich profesionálnych hercov zvyčajne pôsobiacich v kočovných divadelných spoločnostiach.

V slovenskej odbornej teatrologickej literatúre sa za začiatok kočovného divadla považuje pôsobenie anglických kočovných spoločností (tzv. anglických komediantov) a migrujúcich talianskych hercov commedie dell’arte, ktorí prichádzali v 16. a 17. stor. do strednej Európy (na územie dnešného Nemecka, Rakúska, Slovenska, Česka a Maďarska) a na vývoj divadla v tejto oblasti mali zásadný vplyv (pod ich vplyvom vznikali miestne kočovné skupiny). Kočovní herci hrali najmä činoherné divadlo, mnohí aj duálne (ten istý repertoár hrali aj s marionetovými bábkami). Vystupovali na šľachtických dvoroch, ale aj na jarmokoch a trhoch na otvorených pódiách i v tzv. trhových búdach. Anglickí komedianti hrávali najmä alžbetínsky repertoár – tragédie i komédie (hry T. Kyda, R. Greena, Ch. Marlowa, W. Shakespeara a i.; → alžbetínske divadlo), ale aj biblické hry. Širokú popularitu získala divadelná hra Ch. Marlowa Tragická história Dr. Fausta (The Tragical History of the Life and Death of Doctor Faustus, 1592) podávajúca pôvodný, nemecký príbeh. V hrách vystupovali komické figúry (napr. Pickelhering, Stockfish, Bouschet a i.), ktoré boli obľubené širokými diváckymi vrstvami. Anglickí komedianti rozprávali rečou domáceho publika, ich herectvo bolo expresívne, deklamatívne a pomerne hlučné, a to najmä v komédiách. Na konci vystúpenia pridávali rytmizovanú spievanú a tancovanú frašku (angl. jig), ktorá sa hrávala aj v anglických verejných divadlách. Pozostatkom tohto divadelného štýlu bol živý hopsavý tanec a výstup komickej figúry s koňom, ktorý ešte v 20. stor. predvádzali niektorí tradiční bábkari nadväzujúci na tento druh divadla (napr. na Slovensku A. Anderle; → Anderlovci).

Talianske skupiny commedie dell’arte prichádzali do strednej Európy od 2. pol. 16. stor. Herci pracovali so synoptickou zápletkou, v dialógoch improvizovali, každý z nich prezentoval fixnú postavu s typickým kostýmom a maskou, obľúbené boli najmä komické postavy sluhov (Harlekýn, Pulcinella a i.). Ich herectvo bolo živé, plné dynamiky a pohybu. Podľa vzoru divadla anglických komediantov a talianskych kočovných skupín vznikli v pol. 17. stor. prvé nemecké kočovné spoločnosti, ktoré asimilovali divadelné prvky z obidvoch divadelných tradícií. Vytvorili tzv. hauptakciu (Haupt-und-Staatsaktion), skladajúcu sa z hlavnej hry historicko-politického obsahu, ktorej dej sa utváral okolo hlavnej postavy panovníka (Haupt) a jeho dvornej suity (Staat), a z krátkej komickej dohry. Hauptakcie vznikali úpravami drám a operných libriet rôzneho pôvodu. Obľúbenou figúrou bola komická postava. Okolo 1705 vznikla v Rakúsku nová komická postava Hanswurst inšpirovaná Arlecchinom z commedie dell’arte a rôznymi komickými postavami prinesenými anglickými komediantmi. Vytvoril ju Joseph Anton Stranitzky (*1676, †1726), zakladateľ viedenskej ľudovej komédie a principál kočovnej divadelnej spoločnosti Nemecké divadlo (hrávala duálne – činoherne i s bábkami). Kočovné divadelné skupiny vyhľadávali spoločenské udalosti, kde hrali pred početným publikom, napr. aj pri korunováciách panovníkov (aj v Bratislave, ktorá bola 1563 – 1830 korunovačným mestom Uhorska). V 18. stor. sa v Európe skončila éra kočovného komediantského divadla starého typu a v duchu osvietenstva nastal prechod od barokového ku klasicistickému divadlu. V nemeckom kultúrnom prostredí nahradili hauptakcie a hanswurstiády (populárne improvizované komédie s komickým hrdinom) nové hry, čisté formy tragédie a komédie s pevným textom. Burlesky so spievanými a s pohybovými vstupmi nahradila spevohra viedenského typu. Prekladali sa aj hry z francúzštiny. Divadlo začalo mať nové kultúrno-spoločenské poslanie. Začali sa budovať stále divadlá, v ktorých striedavo pôsobili herecké spoločnosti (kočovné divadlá pokračujúce v tradícii improvizovaného divadla uprednostnili hru s bábkami v štýle barokovej tradície, ktorá sa udržala v strednej Európe do konca 19. stor., výnimočne až do 20. stor.).

Na území dnešného Slovenska vystupovali ako prvé nemecké kočovné skupiny (prvýkrát doložené 1609 v Bratislave). R. 1637 zvolal Ferdinand III., ktorý po smrti svojho otca získal rímsko-nemeckú cisársku korunu, do Bratislavy uhorský snem a pri tejto príležitosti uviedla svoje predstavenia nemecká skupina Johanna Faschingera (Fascheyer). R. 1641 hrali nemeckí herci v Prešove a Košiciach, 1649 a 1696 v Bratislave. V 18. stor. vystupovalo na Slovensku viac kočovných skupín, pričom prevažovali činoherné nemecké skupiny, operné divadlo produkovali najmä talianske spoločnosti. Najvýznamnejším divadelným centrom bola Bratislava, archívne záznamy dokazujú väčšiu činnosť nemeckých, rakúskych a talianskych skupín aj v Trnave, Košiciach a Banskej Bystrici, hrávali však aj v menších mestách, kde žilo najmä nemecké obyvateľstvo. Na Slovensku pôsobili napr. skupiny Matthiasa Ungera, Josepha Hilverdinga (*1730, †1797), Alberta Bienfaita, Josepha Jacobelliho, Josepha Felixa von Kurz (*1690, †1762), Franza Josepha Sebastianiho (*1722, †1772), Franza Passera a i. Pri príležitosti korunovácie Márie Terézie (1741) a zasadnutia krajinského snemu vystupovala v Bratislave talianska operná spoločnosť bratov Angela (*asi 1700, †po 1767) a Pietra (*1702, †1759) Mingottiovcov (Pietro Mingotti postavil v Bratislave drevené verejné operné divadlo a zaslúžil sa o rozšírenie znalostí o talianskom opernom divadle). K najvýznamnejším z činoherných divadelných spoločností patrili spoločnosť Karla Wahra (*1745, †1811) a spoločnosť Christopha Ludwiga Seippa (*1747, †1793), ktoré v 70. a 80. rokoch 18. stor. uvádzali v Bratislave divadelný repertoár v duchu osvietenského klasicizmu podľa nemeckého vzoru. R. 1782 – 84 pôsobil v Bratislave so svojou divadelnou spoločnosťou aj herec, libretista a divadelný riaditeľ E. Schikaneder. Hracími priestormi v Bratislave boli do vybudovania Mestského divadla (1776) najmä viaceré drevené divadlá, ale hrávalo sa napr. aj v mestskej sieni tzv. Zeleného domu (Grünstübel, Grünstübelhaus), divadelné sály boli aj v mestských palácoch a šľachtických sídlach a zriaďovali sa i v kaštieľoch na vidieku. V 1. pol. 19. stor. začali na Slovensku pôsobiť maďarské divadelné spoločnosti, ktoré najmä po 1867 zohrávali výraznú úlohu v procese pomaďarčovania. Ovládli divadelný trh a presadzovali sa na úkor nemeckých spoločností, centrom ich pôsobenia sa stali Košice. V období 1. svet. vojny 1914 – 18 nastal na Slovensku pokles počtu kočovných divadelných spoločností, po vzniku ČSR začali na Slovensku pôsobiť české a moravské spoločnosti (v Bratislave aj rakúske divadelné spoločnosti). Inonárodné profesionálne kočovné spoločnosti pôsobili na Slovensku až do 30. rokov 20. stor.