Knut Lavard

Text hesla

Knut Lavard, 12. 3. 1096 Roskilde – 7. 1. 1131 Haraldsted, neďaleko Ringstedu — dánsky princ z rodu Estridssønovcov, šlezvický vojvoda (od 1120), syn Erika I. Ejegoda (asi 1060, †1103), otec Valdemara I. Veľkého. Hoci bol jediným legitímnym synom dánskeho panovníka, pre nízky vek sa 1104 stal dánskym kráľom jeho strýko Niels Svendssøn. Mladosť strávil čiastočne v Nemecku, kde sa oboznámil s tradíciami rytierskej kultúry. R. 1115 ho strýko vyhlásil za jarla Jutska (zaberalo juh Holštajnska a Šlezvicko), kde sa z jeho poverenia usiloval o posilnenie dánskych pozícií proti útokom slovanských Obodritov. Na dobytom území ustanovil Šlezvické vojvodstvo a sám sa vyhlásil za jeho vojvodu (1120), s čím dánsky kráľ súhlasil pod podmienkou, že sa zriekne nárokov na dánsky trón.

Sústredil sa na rozvoj obchodu a cirkevnej štruktúry, čím si postupne upevnil osobnú moc a považoval sa za nezávislého od dánskej koruny. Tým si však znepriatelil svojich príbuzných. Aby sa politicky poistil, vzdal hold cisárovi Lotarovi III. (na jeho saskom dvore istý čas vyrastal) a stal sa lénnikom Rímsko-nemeckej ríše (1129 takto o. i. získal suverenitu nad dobytým obodritským územím, t. j. definitívne uznanie Šlezvického vojvodstva). Rod Estridssønovcov sa jeho zásahmi do dánskych politických záležitostí cítil ohrozený a dal ho zavraždiť. Smrť Knuta Lavarda rozpútala v Dánsku občiansku vojnu, z ktorej 1157 vyšiel víťazne jeho syn Valdemar I. Veľký (pohrobok). R. 1169 bol Knut Lavard na Valdemarov podnet kanonizovaný.

Text hesla

Knut Lavard, 12. 3. 1096 Roskilde – 7. 1. 1131 Haraldsted, neďaleko Ringstedu — dánsky princ z rodu Estridssønovcov, šlezvický vojvoda (od 1120), syn Erika I. Ejegoda (asi 1060, †1103), otec Valdemara I. Veľkého. Hoci bol jediným legitímnym synom dánskeho panovníka, pre nízky vek sa 1104 stal dánskym kráľom jeho strýko Niels Svendssøn. Mladosť strávil čiastočne v Nemecku, kde sa oboznámil s tradíciami rytierskej kultúry. R. 1115 ho strýko vyhlásil za jarla Jutska (zaberalo juh Holštajnska a Šlezvicko), kde sa z jeho poverenia usiloval o posilnenie dánskych pozícií proti útokom slovanských Obodritov. Na dobytom území ustanovil Šlezvické vojvodstvo a sám sa vyhlásil za jeho vojvodu (1120), s čím dánsky kráľ súhlasil pod podmienkou, že sa zriekne nárokov na dánsky trón.

Sústredil sa na rozvoj obchodu a cirkevnej štruktúry, čím si postupne upevnil osobnú moc a považoval sa za nezávislého od dánskej koruny. Tým si však znepriatelil svojich príbuzných. Aby sa politicky poistil, vzdal hold cisárovi Lotarovi III. (na jeho saskom dvore istý čas vyrastal) a stal sa lénnikom Rímsko-nemeckej ríše (1129 takto o. i. získal suverenitu nad dobytým obodritským územím, t. j. definitívne uznanie Šlezvického vojvodstva). Rod Estridssønovcov sa jeho zásahmi do dánskych politických záležitostí cítil ohrozený a dal ho zavraždiť. Smrť Knuta Lavarda rozpútala v Dánsku občiansku vojnu, z ktorej 1157 vyšiel víťazne jeho syn Valdemar I. Veľký (pohrobok). R. 1169 bol Knut Lavard na Valdemarov podnet kanonizovaný.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Knut Lavard [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/knut-lavard