Klimkovičovci

Text hesla

Klimkovičovci, aj Klimkovicsovci — slovenská umelecká rodina pôsobiaca prevažne v Košiciach.

Najstaršími príslušníkmi rodiny boli Florián (3. 5. 1756 Smolník, okr. Gelnica – 1826 Staré Hory, okr. Banská Bystrica) — úradník mincovne v Smolníku, maliar oltárnych obrazov a zátiší, rezbár a zberateľ umenia, a jeho syn Ignác (8. 6. 1800 Okoličné, dnes súčasť mesta Liptovský Mikuláš – 20. 6. 1853 Košice) — maliar, sochár, rezbár, rytec, reštaurátor a pozlacovač. Pôvodne banský úradník v Smolníku. V maliarstve bol autodidakt, techniku drevorezby mu sprostredkoval otec. R. 1820 sa presťahoval do Košíc, kde sa venoval výlučne umeleckej tvorbe a umeleckému remeslu, okolo 1823 založil a viedol rodinnú dielňu. R. 1843 bol prijatý za občana mesta. Získal objednávky na rezbárske interiérové práce určené do liturgických priestorov. Tvoril obrazy so sakrálnymi námetmi (Madona s Ježiškom, 1844) a kresbové návrhy historických obrazov (Uhorský kráľ Štefan obetuje korunu patrónke Uhorska, 1837). Jeho portrétna tvorba (Autoportrét, 1834; Portrét umelcovej manželky, 1838) a zátišia (Váza so záhradnými kvetmi, 1840 – 53) sú charakteristické biedermeierovským výtvarným názorom vychádzajúcim z detailného pozorovania a opisného stvárňovania objektov. V žánrových obrazoch (V kvapľovej jaskyni, 1843) zachytil harmonickú atmosféru každodenného života a životný štýl meštianskej vrstvy.

Najmä v Košiciach pôsobili aj Ignácovi synovia Florián, František, Gabriel a Vojtech: Florián (31. 3. 1831 Košice – 24. 11. 1907 tamže) — sochár, rezbár, reštaurátor a pozlacovač. Pôsobil v otcovej dielni v Košiciach. Vytvoril oltáre a kazateľnice kostolov v okolí Košíc (Seňa, Cejkov, Nižný Žipov) a na Spiši (Kežmarok, koniec 60. rokov 19. stor.). Venoval sa sakrálnemu rezbárstvu (Návrh na súsošie Sv. Trojice pre Smolník, 1862) a reštaurovaniu sochárskych diel;

František, aj Ferenc (31. 8. 1826 Košice – 9. 4. 1890 Budapešť) — maliar, reštaurátor a pedagóg. Spoluzakladateľ (1872) a čestný člen Hornouhorského muzeálneho spolku v Košiciach. Po absolvovaní gymnázia v Košiciach a po umeleckej príprave v otcovej dielni pokračoval 1846 – 48 v štúdiu na Prvej uhorskej maliarskej škole v Pešti pod vedením Giacoma Antonia Marastoniho (*1804, †1860). R. 1851 – 52 študoval vo Viedni u F. G. Waldmüllera ako jeho súkromný žiak. Po návrate do Košíc 1853 otvoril spolu s bratom Vojtechom súkromnú maliarsku školu. R. 1856 pôsobil v Dunaföldvári a Debrecíne, kde tvoril oltárne obrazy a žánrové obrazy s vojenskou tematikou. Akademické štúdium zavŕšil 1857 – 59 na École des beaux-arts v Paríži u Léona Cognieta (*1794, †1880). R. 1859 – 60 sa zúčastnil reštaurátorských prác na košickom dóme, reštauroval okolo 60 malieb a vytvoril obraz sv. Antona (1860). R. 1857 vystavoval na Prvej hornouhorskej poľnohospodárskej a priemyslovej výstave v Košiciach. Pre nezhody s bratmi odišiel 1860 do Pešti, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia a od 1869 ako prof. na gymnáziu. V maliarskej tvorbe uprednostňoval historický žáner, vytvoril početné prípravné skice a kresby, ako aj kresby hradov (Hrad Fiľakovo, Hrad Modrý Kameň, Hrad Divín, okolo 1860) a akvarely krajín a pamätných miest (Štúdia k ostrihomskej kalvárii, 1878). Snahu o detailné stvárnenie motívu prezentujú mestské motívy (Pohľad na Hlavnú ulicu od severu, 1886) a krajinárske kompozície (Pohľad na Vysoké Tatry, 1887). Vo figurálnej tvorbe potlačil opisný charakter biedermeierovského východiska akademickou prípravou uprednostňujúcou kresbu podľa živého modelu (Štúdia mužského aktu so zdvihnutými rukami, 1857) i úsilím o realizmus a heroický výraz. Záujem o figúru dominoval v ranom období jeho tvorby, keď vznikli portréty členov jeho rodiny (Brat Florián, 1845) a priateľov a Autoportrét (1858). Ojedinelým žánrom v jeho tvorbe je zátišie (Zátišie s lebkou a nezábudkou, 1860 – 80). V neskoršom období uprednostňoval figurálne štúdie, ktoré vytváral ako prípravu na veľkorozmerné plátna s historickým námetom. R. 1985 bolo pri požiari vo Východoslovenskej galérii v Košiciach zničených o. i. niekoľko obrazov uvádzaných ako príklad jeho majstrovstva (Hlava starca, 1851; Posledné chvíle kráľa Šalamúna, 1859);

Gabriel (22. 3. 1833 Košice – 6. 5. 1891 tamže) — maliar a vojak. V mladosti sa venoval maliarstvu (Hra na vojakov, 1849). R. 1848 – 49 dobrovoľník maďarskej revolučnej domobrany, neskôr vojak cisárskeho a kráľovského 34. pešieho pluku, 1880 penzionovaný. Po smrti brata Vojtecha druhý riaditeľ (1885 – 91) Hornouhorského múzea v Košiciach;

Vojtech, aj Béla (22. 3. 1833 Košice – 10. 2. 1885 tamže) — maliar, grafik, pedagóg a organizátor umeleckého života. Zakladajúci člen Hornouhorského muzeálneho spolku (1872), 1877 – 85 prvý riaditeľ Hornouhorského múzea (dnes Východoslovenské múzeum) v Košiciach. Po štúdiu na košickom gymnáziu a príprave v rodinnej dielni bol 1851 prijatý na akadémiu vo Viedni. R. 1852 pre nedostatok finančných prostriedkov prerušil štúdium v triede G. F. Waldmüllera. Po návrate do Košíc viedol od 1853 s bratom Františkom súkromnú maliarsku školu. R. 1857 vystavoval na Prvej hornouhorskej poľnohospodárskej a priemyslovej výstave v Košiciach. R. 1861 – 71 prof. kreslenia na košickej reálke. Tvoril žánrové kompozície, portréty (Podobizeň revolucionára, 1848; Portrét muža, 1860; Autoportrét, 1875), oltárne a závesné obrazy (Archanjel Michal, Držkovce, 1853; Kalvária, Hlavný oltár, Košické Hámre, 1861; Pieta, Smolník, 1868). Vynikal v kresbe a v akvareli. Najväčšiu skupinu diel tvorili žánrové obrazy, najmä kresby a akvarely, zväčša jednoduché dejové epizódy bez sociálnokritického rozmeru komponované ako anekdotické a bezstarostné stvárnenie reality (Vykladačka kariet, 1859; Maliar v ateliéri, 1865 – 70; Po vydražení, 1861; Pod okienkom, 1862; Náčrt ku kompozícii Na trhu II, 1857 – 62). Pravdepodobne počas viedenského štúdia (1851 – 52) vznikla séria jeho akvarelových štúdií modelov v krojoch (Žena z Dalmácie, Žena v albánskom kroji, Štúdia ženy v talianskom kroji, Muž z Albánska), v národopisnej línii neskôr pokračoval zobrazeniami vidieckeho obyvateľstva Slovenska (Slováci z Pohorelej, kresba, 1854). Vo figurálnych štúdiách prezentoval realistický názor, záujem o plastickú hodnotu predmetov a snahu o zobrazenie objektu bez idealizácie (Hlava starca, 1855; Hlava stareny, 1860 – 65). Ojedinele sa venoval krajinárskemu žánru (Zrúcanina čárdy, 1850 – 70) a mestským motívom. Obrazy rodného mesta vytvoril vo viacerých podobách a viacerými technikami (Cintorín na Kalvárii, 1848; Pohľad na Košice, litografia, 1858; Kaplnka sv. Michala, litografia, 1861). Jeho diela sa zaraďujú do kontextu postromantického úsilia o realizmus, často aj prostredníctvom návratu k štýlovým východiskám stredoeurópskeho biedermeiera.

Text hesla

Klimkovičovci, aj Klimkovicsovci — slovenská umelecká rodina pôsobiaca prevažne v Košiciach.

Najstaršími príslušníkmi rodiny boli Florián (3. 5. 1756 Smolník, okr. Gelnica – 1826 Staré Hory, okr. Banská Bystrica) — úradník mincovne v Smolníku, maliar oltárnych obrazov a zátiší, rezbár a zberateľ umenia, a jeho syn Ignác (8. 6. 1800 Okoličné, dnes súčasť mesta Liptovský Mikuláš – 20. 6. 1853 Košice) — maliar, sochár, rezbár, rytec, reštaurátor a pozlacovač. Pôvodne banský úradník v Smolníku. V maliarstve bol autodidakt, techniku drevorezby mu sprostredkoval otec. R. 1820 sa presťahoval do Košíc, kde sa venoval výlučne umeleckej tvorbe a umeleckému remeslu, okolo 1823 založil a viedol rodinnú dielňu. R. 1843 bol prijatý za občana mesta. Získal objednávky na rezbárske interiérové práce určené do liturgických priestorov. Tvoril obrazy so sakrálnymi námetmi (Madona s Ježiškom, 1844) a kresbové návrhy historických obrazov (Uhorský kráľ Štefan obetuje korunu patrónke Uhorska, 1837). Jeho portrétna tvorba (Autoportrét, 1834; Portrét umelcovej manželky, 1838) a zátišia (Váza so záhradnými kvetmi, 1840 – 53) sú charakteristické biedermeierovským výtvarným názorom vychádzajúcim z detailného pozorovania a opisného stvárňovania objektov. V žánrových obrazoch (V kvapľovej jaskyni, 1843) zachytil harmonickú atmosféru každodenného života a životný štýl meštianskej vrstvy.

Najmä v Košiciach pôsobili aj Ignácovi synovia Florián, František, Gabriel a Vojtech: Florián (31. 3. 1831 Košice – 24. 11. 1907 tamže) — sochár, rezbár, reštaurátor a pozlacovač. Pôsobil v otcovej dielni v Košiciach. Vytvoril oltáre a kazateľnice kostolov v okolí Košíc (Seňa, Cejkov, Nižný Žipov) a na Spiši (Kežmarok, koniec 60. rokov 19. stor.). Venoval sa sakrálnemu rezbárstvu (Návrh na súsošie Sv. Trojice pre Smolník, 1862) a reštaurovaniu sochárskych diel;

František, aj Ferenc (31. 8. 1826 Košice – 9. 4. 1890 Budapešť) — maliar, reštaurátor a pedagóg. Spoluzakladateľ (1872) a čestný člen Hornouhorského muzeálneho spolku v Košiciach. Po absolvovaní gymnázia v Košiciach a po umeleckej príprave v otcovej dielni pokračoval 1846 – 48 v štúdiu na Prvej uhorskej maliarskej škole v Pešti pod vedením Giacoma Antonia Marastoniho (*1804, †1860). R. 1851 – 52 študoval vo Viedni u F. G. Waldmüllera ako jeho súkromný žiak. Po návrate do Košíc 1853 otvoril spolu s bratom Vojtechom súkromnú maliarsku školu. R. 1856 pôsobil v Dunaföldvári a Debrecíne, kde tvoril oltárne obrazy a žánrové obrazy s vojenskou tematikou. Akademické štúdium zavŕšil 1857 – 59 na École des beaux-arts v Paríži u Léona Cognieta (*1794, †1880). R. 1859 – 60 sa zúčastnil reštaurátorských prác na košickom dóme, reštauroval okolo 60 malieb a vytvoril obraz sv. Antona (1860). R. 1857 vystavoval na Prvej hornouhorskej poľnohospodárskej a priemyslovej výstave v Košiciach. Pre nezhody s bratmi odišiel 1860 do Pešti, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia a od 1869 ako prof. na gymnáziu. V maliarskej tvorbe uprednostňoval historický žáner, vytvoril početné prípravné skice a kresby, ako aj kresby hradov (Hrad Fiľakovo, Hrad Modrý Kameň, Hrad Divín, okolo 1860) a akvarely krajín a pamätných miest (Štúdia k ostrihomskej kalvárii, 1878). Snahu o detailné stvárnenie motívu prezentujú mestské motívy (Pohľad na Hlavnú ulicu od severu, 1886) a krajinárske kompozície (Pohľad na Vysoké Tatry, 1887). Vo figurálnej tvorbe potlačil opisný charakter biedermeierovského východiska akademickou prípravou uprednostňujúcou kresbu podľa živého modelu (Štúdia mužského aktu so zdvihnutými rukami, 1857) i úsilím o realizmus a heroický výraz. Záujem o figúru dominoval v ranom období jeho tvorby, keď vznikli portréty členov jeho rodiny (Brat Florián, 1845) a priateľov a Autoportrét (1858). Ojedinelým žánrom v jeho tvorbe je zátišie (Zátišie s lebkou a nezábudkou, 1860 – 80). V neskoršom období uprednostňoval figurálne štúdie, ktoré vytváral ako prípravu na veľkorozmerné plátna s historickým námetom. R. 1985 bolo pri požiari vo Východoslovenskej galérii v Košiciach zničených o. i. niekoľko obrazov uvádzaných ako príklad jeho majstrovstva (Hlava starca, 1851; Posledné chvíle kráľa Šalamúna, 1859);

Gabriel (22. 3. 1833 Košice – 6. 5. 1891 tamže) — maliar a vojak. V mladosti sa venoval maliarstvu (Hra na vojakov, 1849). R. 1848 – 49 dobrovoľník maďarskej revolučnej domobrany, neskôr vojak cisárskeho a kráľovského 34. pešieho pluku, 1880 penzionovaný. Po smrti brata Vojtecha druhý riaditeľ (1885 – 91) Hornouhorského múzea v Košiciach;

Vojtech, aj Béla (22. 3. 1833 Košice – 10. 2. 1885 tamže) — maliar, grafik, pedagóg a organizátor umeleckého života. Zakladajúci člen Hornouhorského muzeálneho spolku (1872), 1877 – 85 prvý riaditeľ Hornouhorského múzea (dnes Východoslovenské múzeum) v Košiciach. Po štúdiu na košickom gymnáziu a príprave v rodinnej dielni bol 1851 prijatý na akadémiu vo Viedni. R. 1852 pre nedostatok finančných prostriedkov prerušil štúdium v triede G. F. Waldmüllera. Po návrate do Košíc viedol od 1853 s bratom Františkom súkromnú maliarsku školu. R. 1857 vystavoval na Prvej hornouhorskej poľnohospodárskej a priemyslovej výstave v Košiciach. R. 1861 – 71 prof. kreslenia na košickej reálke. Tvoril žánrové kompozície, portréty (Podobizeň revolucionára, 1848; Portrét muža, 1860; Autoportrét, 1875), oltárne a závesné obrazy (Archanjel Michal, Držkovce, 1853; Kalvária, Hlavný oltár, Košické Hámre, 1861; Pieta, Smolník, 1868). Vynikal v kresbe a v akvareli. Najväčšiu skupinu diel tvorili žánrové obrazy, najmä kresby a akvarely, zväčša jednoduché dejové epizódy bez sociálnokritického rozmeru komponované ako anekdotické a bezstarostné stvárnenie reality (Vykladačka kariet, 1859; Maliar v ateliéri, 1865 – 70; Po vydražení, 1861; Pod okienkom, 1862; Náčrt ku kompozícii Na trhu II, 1857 – 62). Pravdepodobne počas viedenského štúdia (1851 – 52) vznikla séria jeho akvarelových štúdií modelov v krojoch (Žena z Dalmácie, Žena v albánskom kroji, Štúdia ženy v talianskom kroji, Muž z Albánska), v národopisnej línii neskôr pokračoval zobrazeniami vidieckeho obyvateľstva Slovenska (Slováci z Pohorelej, kresba, 1854). Vo figurálnych štúdiách prezentoval realistický názor, záujem o plastickú hodnotu predmetov a snahu o zobrazenie objektu bez idealizácie (Hlava starca, 1855; Hlava stareny, 1860 – 65). Ojedinele sa venoval krajinárskemu žánru (Zrúcanina čárdy, 1850 – 70) a mestským motívom. Obrazy rodného mesta vytvoril vo viacerých podobách a viacerými technikami (Cintorín na Kalvárii, 1848; Pohľad na Košice, litografia, 1858; Kaplnka sv. Michala, litografia, 1861). Jeho diela sa zaraďujú do kontextu postromantického úsilia o realizmus, často aj prostredníctvom návratu k štýlovým východiskám stredoeurópskeho biedermeiera.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klimkovičovci [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-02-27]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klimkovicovci