klerikalizmus

Text hesla

klerikalizmus [gr.] —

1. v katolíckej cirkvi právny stav zdôrazňujúci postavenie duchovných (klerikov) na úkor laikov, na základe ktorého všetku moc pri dôležitých rozhodnutiach majú klerici; laici nerozhodujú (nemôžu spolurozhodovať) vo vieroučných, v ekonomických či v personálnych otázkach. Tento stav pretrvával až do 2. vatikánskeho koncilu (1962 – 65), ktorý prelomil jednostranné zdôrazňovanie pozície kléru a vyzdvihol úlohu laikov. Klerikalizmus ako ideologická predstava pretrváva však aj v súčasnej cirkvi a uplatňuje sa v praxi;

2. zasahovanie predstaviteľov cirkvi do života spoločnosti s cieľom ovplyvniť rozhodovanie o spoločenskom a politickom dianí. Vo filozofii a v politických vedách sa ako klerikalizmus označuje priama alebo nepriama (zákulisná) vláda kňazov (kléru; aj klérokracia) v spoločnosti, pričom ostatní občania (či sú alebo nie sú členmi cirkvi) majú podriadenú pozíciu. Klerikalizmus vyúsťuje do rôznych spoločenských a politických systémov, ako sú štátne náboženstvo a teokracia. Za klerikalizmus však nemožno považovať vyjadrovanie sa cirkvi k otázkam verejného života. Začiatky klerikalizmu v katolíckej cirkvi sa objavili v 2. pol. 11. stor. za pontifikátu pápeža Gregora VII., ktorý sa usiloval vymaniť cirkev spod priamej moci a vplyvu svetskej moci (libertas ecclesiae) a právnou úpravou Dictatus Gregorii Papae (Pápežov diktát) vyhlásil pápežský supremát nad svetskou mocou (→ boj o investitúru). Tento proces kulminoval vydaním buly Unam Sanctam (1302) pápežom Bonifácom VIII. a požiadavkou zakotviť pápežskú nadriadenosť vo vtedajšej, dobovo chápanej politickej filozofii. Upevňovanie politického vplyvu cirkvi viedlo k vzniku antiklerikalizmu najprv v hnutiach chudoby počas vrcholného a neskorého stredoveku a neskôr v reformačných hnutiach (→ reformácia) i počas osvietenstva (v niektorých štátoch, napr. vo Francúzsku, sa za klerikalizmus považoval každý prejav cirkvi v spoločnosti a v privátnej oblasti a bol považovaný za nežiaduci).

Pojem klerikalizmus sa však začal používať až v 19. stor., pričom jeho jednotlivé formy boli v súvislosti s rozvojom kapitalizmu a so sekularizáciou spoločnosti kritizované a odmietané. Koncom 19. stor. v rámci rozvoja parlamentarizmu boli založené viaceré politické strany (v Taliansku, Rakúsko-Uhorsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku), ktorých činnosť bola považovaná za klerikálnu. Počas 2. svetovej vojny bolo nadmerné zasahovanie katolíckeho kléru do politického a spoločenského diania krajín, ktoré rôznym spôsobom spolupracovali s nacistickým Nemeckom, označované (najmä jeho oponentmi) za klérofašizmus. Od pol. 20. stor. strácal klerikalizmus v kresťanskej kultúre svoj význam, pretože v niektorých štátoch bola realizovaná odluka cirkvi od štátu a katolícka cirkev začala obmedzovať pôsobenie svojich duchovných (kňazov) v politike; podľa Kódexu kánonického práva (kánon 287) sa politické aktivity kléru neodporúčajú. V bývalých socialistických štátoch str. a vých. Európy bol klerikalizmus eliminovaný spolu s potláčaním náboženských slobôd a s presadzovaním ateistického svetonázoru, po páde komunistických režimov sa tam objavili snahy o zvýšenie vplyvu cirkvi vo verejnom živote. V modernej spoločnosti sa klerikalizmus objavuje už iba okrajovo v podobe aktivít malých skupín (niekedy najmä prostredníctvom lobistických a zákulisných praktík) usilujúcich sa zvýšiť svoj politický vplyv, nedominuje ani v moderných kresťanských a kresťanskodemokratických stranách. Niekedy sa ako klerikalizmus nepresne označujú aj politické smery a hnutia v štátoch s islamskou kultúrou.

Zverejnené v marci 2017.

Klerikalizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-09]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klerikalizmus