Klee, Paul

Text hesla

Klee [klé], Paul, 18. 12. 1879 Münchenbuchsee (pri Berne) – 29. 6. 1940 Muralto (pri Locarne) — švajčiarsky maliar, kresliar a grafik. Jeden z najvýznamnejších výtvarných umelcov 20. stor.

Študoval na akadémii v Mníchove (1900 – 01 u F. von Stucka). R. 1901 – 02 cestoval s H. Hallerom do Talianska, kde na neho zapôsobilo rímske antické umenie. V ranej tvorbe sa venoval grafike, pričom bol ovplyvnený súdobým symbolizmom. Už v jeho raných dielach sa objavujú satirické motívy, ktoré sú prítomné v celej jeho tvorbe. R. 1905 navštívil Paríž, kde študoval diela starých majstrov (najmä Leonarda da Vinci). R. 1907 sa presťahoval do Mníchova a zaoberal sa hľadaním vlastného štýlu. Intenzívne kreslil najmä perom a tušom, vytváral akvarely a experimentoval s rozličnými technikami (o. i. aj s maľbou na sklo). Navštevoval výstavy impresionistov a postimpresionistov, zaoberal sa dielami V. van Gogha, P. Cézanna a H. Matissa. R. 1911 spoznal A. Kubina, A. Mackeho, F. Marca a V. Kandinského. R. 1911 – 12 vytváral ilustrácie k dielu Candide od Voltaira (publikované 1920), ktorého štýl bol výrazne ovplyvnený dielami A. Kubina. Jeho diela boli vystavené na 2. výstave združenia Blauer Reiter (1912) a publikované v almanachu Der blaue Reiter.

Podobne ako V. Kandinskij a F. Marc aj Klee bol presvedčený o duchovnej podstate umeleckej tvorby. Oceňoval spontánnosť a autentický výraz ľudového a tzv. primitívneho umenia i tvorby malých detí a psychicky chorých ľudí. R. 1912 cestoval do Paríža, aby sa stretol s R. Delaunaym. Výrazne ho ovplyvnil orfizmus. Jeho tvorbu významne poznamenala cesta s A. Mackem do Tuniska 1914, po ktorej absolvovaní dospel k obrazovej syntéze vnútorného (autorovho) a vonkajšieho (naturalistického) sveta. Následne vytvoril sériu výnimočných akvarelov (tuniských krajín; niektoré sú založené na abstraktnej štruktúre pozostávajúcej z geometrických tvarov, napr. Motív z Hammametu, 1914), ktoré sa pre neho stali zdrojom inšiprácie i v neskoršom období. Výraznejšie sa začal zaoberať farbami a maľbou. Počas 1. svetovej vojny (1917 – 18 slúžil v armáde) bola jeho tvorba ovplyvnená expresionizmom. Maľoval výrazne farebné motívy záhrad a tajomných lesov a vytvoril sériu obrazov básní, v ktorých sa inšpiroval čínskou poéziou.

Od 1918 žil v Mníchove, kde sa začal venovať olejomaľbe. Štruktúra viacerých jeho diel poukazuje na osobitú adaptáciu kubizmu (Krajina a žltá kostolná veža, 1920). V tomto období sa začal zaoberať aj teóriou umeleckej tvorby. Jeho téza umenie nereprodukuje viditeľné, ale robí viditeľným sa stala jednou z kľúčových myšlienok vo vývine moderného umenia 20. stor.

R. 1920 na podnet W. Gropia začal vyučovať v Bauhause, kde pôsobil do 1931 (spočiatku v kníhviazačskej dielni, 1921 – 31 majster Bauhausu, 1922 – 23/24 vedúci dielne maľby na skle). Mimoriadne dôležité boli jeho prednášky, v ktorých dôkladne skúmal logické princípy kompozície. Zaoberal sa aj teóriou farby, pričom jej pôsobenie porovnával s pôsobením hudby (rytmické efekty farebných tónov). Počas obdobia Bauhausu sa zaoberal najmä olejomaľbou a experimentovaním s rozličnými technikami (napr. prenesenie kresby do olejomaľby). Diela, ktoré vytváral, majú bizarné námety hraničiace s absurditou, ich motívy často nadväzujú na divadelné a tanečné aktivity (Cvrlikajúci stroj, 1922) a vyznačujú sa aj osobitým humorom a iróniou. Vytvoril aj niekoľko čisto abstraktných diel, ktoré vychádzajú z jeho teórie farby (Fúga v červenom, 1921). Sú komponované z farebných štvorcových geometrických tvarov (tzv. magické štvorce, pričom nejde o precízne, presné geometrické tvary, ich línie sa vyznačujú rytmickým napätím) na tmavom pozadí.

Kleeove diela sú charakteristické fantazijnou snovou atmosférou a aj jeho umelecké teórie vychádzajú skôr z princípov poézie ako z vedeckých teórií. Umeleckú tvorbu vnímal ako alegóriu stvorenia (v náboženskom zmysle). Často využíval metafory a analógie poukazujúce na to, že kľúčovým pre neho bolo skúmanie prírody a samotný proces tvorby bol dôležitejší ako jej výsledok (obraz). V 20. rokoch 20. stor. získal medzinárodné uznanie, jeho diela ovplyvnili surrealizmus formujúci sa vo Francúzsku (diela maliarov A. Massona a J. Miróa), v 2. pol. 20. rokov 20. stor. sa v jeho tvorbe prejavil vplyv konštruktivizmu.

R. 1928 cestoval po Egypte, čo ho inšpirovalo k vytváraniu kompozícií, ktorých hlavným výrazovým prvkom je lineárna pruhovaná sieť. Tieto diela vychádzajú z jeho teórií o vzťahoch individuálneho a dividuálneho (celková, tzv. dividuálna štruktúra pozostávajúca z horizontálnych, vedľa seba husto kladených línií je vertikálnymi líniami delená na menšie, individuálne jednotky).

R. 1931 opustil Bauhaus a začal vyučovať na akadémii v Düsseldorfe. Tam vyvinul divizionistickú maliarsku techniku, ktorou nadviazal na G. Seurata. Používal malé farebné body, ktoré vrstvil do rozličných vzorov (Ad Parnassum, 1932). R. 1933 musel opustiť akadémiu a jeho diela boli označené ako zvrhlé umenie (→ entartete Kunst). R. 1933 – 40 žil vo Švajčiarsku. Okolo 1937 začal vo svojich kompozíciách uplatňovať organicky stvárnené línie pripomínajúce hieroglyfy (Legenda o Níle, 1937). Kompozície jeho diel sa stali komplikovanejšími a sofistikovanejšími, farebná paleta sa zúžila na niekoľko intenzívnych tónov. Vytvoril osobitý koncentrovaný jazyk symbolov. Obrazy, ktoré maľoval, neboli určené na výstavy, charakteristické sú napätím medzi utrpením a pokojom, častá je téma smrti (Smrť a oheň, 1940).

Počas celého života originálne experimentoval s rozličnými maliarskymi médiami, technikami a materiálmi. Kombinácie materiálov a techník, ktoré objavoval, stierali hranice medzi klasickými umeleckohistorickými kategóriami a slúžili mu na dosiahnutie požadovaného efektu. K obrazom vymýšľal vhodné, často veľmi vtipné názvy, ktoré mali uviesť diváka do ich nálady a atmosféry.

Text hesla

Klee [klé], Paul, 18. 12. 1879 Münchenbuchsee (pri Berne) – 29. 6. 1940 Muralto (pri Locarne) — švajčiarsky maliar, kresliar a grafik. Jeden z najvýznamnejších výtvarných umelcov 20. stor.

Študoval na akadémii v Mníchove (1900 – 01 u F. von Stucka). R. 1901 – 02 cestoval s H. Hallerom do Talianska, kde na neho zapôsobilo rímske antické umenie. V ranej tvorbe sa venoval grafike, pričom bol ovplyvnený súdobým symbolizmom. Už v jeho raných dielach sa objavujú satirické motívy, ktoré sú prítomné v celej jeho tvorbe. R. 1905 navštívil Paríž, kde študoval diela starých majstrov (najmä Leonarda da Vinci). R. 1907 sa presťahoval do Mníchova a zaoberal sa hľadaním vlastného štýlu. Intenzívne kreslil najmä perom a tušom, vytváral akvarely a experimentoval s rozličnými technikami (o. i. aj s maľbou na sklo). Navštevoval výstavy impresionistov a postimpresionistov, zaoberal sa dielami V. van Gogha, P. Cézanna a H. Matissa. R. 1911 spoznal A. Kubina, A. Mackeho, F. Marca a V. Kandinského. R. 1911 – 12 vytváral ilustrácie k dielu Candide od Voltaira (publikované 1920), ktorého štýl bol výrazne ovplyvnený dielami A. Kubina. Jeho diela boli vystavené na 2. výstave združenia Blauer Reiter (1912) a publikované v almanachu Der blaue Reiter.

Podobne ako V. Kandinskij a F. Marc aj Klee bol presvedčený o duchovnej podstate umeleckej tvorby. Oceňoval spontánnosť a autentický výraz ľudového a tzv. primitívneho umenia i tvorby malých detí a psychicky chorých ľudí. R. 1912 cestoval do Paríža, aby sa stretol s R. Delaunaym. Výrazne ho ovplyvnil orfizmus. Jeho tvorbu významne poznamenala cesta s A. Mackem do Tuniska 1914, po ktorej absolvovaní dospel k obrazovej syntéze vnútorného (autorovho) a vonkajšieho (naturalistického) sveta. Následne vytvoril sériu výnimočných akvarelov (tuniských krajín; niektoré sú založené na abstraktnej štruktúre pozostávajúcej z geometrických tvarov, napr. Motív z Hammametu, 1914), ktoré sa pre neho stali zdrojom inšiprácie i v neskoršom období. Výraznejšie sa začal zaoberať farbami a maľbou. Počas 1. svetovej vojny (1917 – 18 slúžil v armáde) bola jeho tvorba ovplyvnená expresionizmom. Maľoval výrazne farebné motívy záhrad a tajomných lesov a vytvoril sériu obrazov básní, v ktorých sa inšpiroval čínskou poéziou.

Od 1918 žil v Mníchove, kde sa začal venovať olejomaľbe. Štruktúra viacerých jeho diel poukazuje na osobitú adaptáciu kubizmu (Krajina a žltá kostolná veža, 1920). V tomto období sa začal zaoberať aj teóriou umeleckej tvorby. Jeho téza umenie nereprodukuje viditeľné, ale robí viditeľným sa stala jednou z kľúčových myšlienok vo vývine moderného umenia 20. stor.

R. 1920 na podnet W. Gropia začal vyučovať v Bauhause, kde pôsobil do 1931 (spočiatku v kníhviazačskej dielni, 1921 – 31 majster Bauhausu, 1922 – 23/24 vedúci dielne maľby na skle). Mimoriadne dôležité boli jeho prednášky, v ktorých dôkladne skúmal logické princípy kompozície. Zaoberal sa aj teóriou farby, pričom jej pôsobenie porovnával s pôsobením hudby (rytmické efekty farebných tónov). Počas obdobia Bauhausu sa zaoberal najmä olejomaľbou a experimentovaním s rozličnými technikami (napr. prenesenie kresby do olejomaľby). Diela, ktoré vytváral, majú bizarné námety hraničiace s absurditou, ich motívy často nadväzujú na divadelné a tanečné aktivity (Cvrlikajúci stroj, 1922) a vyznačujú sa aj osobitým humorom a iróniou. Vytvoril aj niekoľko čisto abstraktných diel, ktoré vychádzajú z jeho teórie farby (Fúga v červenom, 1921). Sú komponované z farebných štvorcových geometrických tvarov (tzv. magické štvorce, pričom nejde o precízne, presné geometrické tvary, ich línie sa vyznačujú rytmickým napätím) na tmavom pozadí.

Kleeove diela sú charakteristické fantazijnou snovou atmosférou a aj jeho umelecké teórie vychádzajú skôr z princípov poézie ako z vedeckých teórií. Umeleckú tvorbu vnímal ako alegóriu stvorenia (v náboženskom zmysle). Často využíval metafory a analógie poukazujúce na to, že kľúčovým pre neho bolo skúmanie prírody a samotný proces tvorby bol dôležitejší ako jej výsledok (obraz). V 20. rokoch 20. stor. získal medzinárodné uznanie, jeho diela ovplyvnili surrealizmus formujúci sa vo Francúzsku (diela maliarov A. Massona a J. Miróa), v 2. pol. 20. rokov 20. stor. sa v jeho tvorbe prejavil vplyv konštruktivizmu.

R. 1928 cestoval po Egypte, čo ho inšpirovalo k vytváraniu kompozícií, ktorých hlavným výrazovým prvkom je lineárna pruhovaná sieť. Tieto diela vychádzajú z jeho teórií o vzťahoch individuálneho a dividuálneho (celková, tzv. dividuálna štruktúra pozostávajúca z horizontálnych, vedľa seba husto kladených línií je vertikálnymi líniami delená na menšie, individuálne jednotky).

R. 1931 opustil Bauhaus a začal vyučovať na akadémii v Düsseldorfe. Tam vyvinul divizionistickú maliarsku techniku, ktorou nadviazal na G. Seurata. Používal malé farebné body, ktoré vrstvil do rozličných vzorov (Ad Parnassum, 1932). R. 1933 musel opustiť akadémiu a jeho diela boli označené ako zvrhlé umenie (→ entartete Kunst). R. 1933 – 40 žil vo Švajčiarsku. Okolo 1937 začal vo svojich kompozíciách uplatňovať organicky stvárnené línie pripomínajúce hieroglyfy (Legenda o Níle, 1937). Kompozície jeho diel sa stali komplikovanejšími a sofistikovanejšími, farebná paleta sa zúžila na niekoľko intenzívnych tónov. Vytvoril osobitý koncentrovaný jazyk symbolov. Obrazy, ktoré maľoval, neboli určené na výstavy, charakteristické sú napätím medzi utrpením a pokojom, častá je téma smrti (Smrť a oheň, 1940).

Počas celého života originálne experimentoval s rozličnými maliarskymi médiami, technikami a materiálmi. Kombinácie materiálov a techník, ktoré objavoval, stierali hranice medzi klasickými umeleckohistorickými kategóriami a slúžili mu na dosiahnutie požadovaného efektu. K obrazom vymýšľal vhodné, často veľmi vtipné názvy, ktoré mali uviesť diváka do ich nálady a atmosféry.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klee, Paul [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-07-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klee-paul