kláštor

kláštor [lat. > nem.] — v širšom význame sídlo hierarchicky usporiadanej komunity mníchov alebo mníšok (→ mníšstvo) uzatvorenej pred vonkajším svetom a praktizujúcej v duchu určitých osobitných duchovno-asketických pravidiel život zasvätený predovšetkým kontemplácii a modlitbám, v užšom význame budova alebo skupina budov (architektonický komplex), v ktorom akékoľvek takéto spoločenstvo (kresťanské, buddhistické, taoistické, islamské) žije.

— Termín kláštor sa v prípade kresťanského kláštora používa v širšom význame spravidla na označenie sídla každej rádovej komunity, v užšom význame na označenie len sídel rímskokatolíckych mužských alebo ženských reholí (podľa Kódexu kánonického práva rehoľný dom), napr. benediktínov, cisterciánov a augustiniánov, jestvujú však aj osobitné názvy, napr. sídlo kartuziánov sa nazýva kartúza. Sídlo mníšskej komunity patriacej k cirkvám vých. obradu (pravoslávne, gréckokatolícke, autokefálne) sa nazýva monastier.

Kláštorné spoločenstvo tvoria mnísi (mních bez kňazského svätenia, nekňaz, sa pri oslovení nazýva brat, → fráter; rehoľník s kňazským svätením otec, → páter) alebo mníšky (sestra, latinsky soror; matka, latinsky mater), ktorí zložili rehoľný sľub (sľub chudoby, čistoty a poslušnosti), ako aj mnísi-laici (→ laik). Nosia rehoľné rúcho (habit, rehoľný odev) a žijú v uzavretom priestore (→ klauzúra; z latinského claustrum = uzatvorený priestor, odtiaľ aj termín kláštor). Obdobie, v ktorom čakatelia na vstup do kláštora žijú spoločne s rehoľníkmi, ale ešte nezložili večný (doživotný) rehoľný sľub, sa nazýva → noviciát.

Život mníchov (zasvätený život) v kláštoroch patriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v závislosti od príslušnosti k reholi riadi osobitnými pravidlami (→ regula); prvú regulu vypracoval Bazil Veľký (pol. 4. stor., dodnes sa ňou riadia komunity na kresťanskom Východe), ďalšie sv. Augustín, biskup v meste Hippo Regius (zač. 5. stor.; → augustiniáni), a Benedikt z Nursie (529; → benediktíni), ktorého regula dominantne ovplyvnila kresťanský Západ.

Základnými pravidlami života v kláštore, v súčasnosti upraveného Kódexom kánonického práva, sú modlitby (→ hodinky), rozjímanie, askéza a vzdanie sa svetských cieľov a pôžitkov. Samostatný (autonómny), z hľadiska kánonického práva od jurisdikcie diecéznych biskupov nezávislý kláštor (podlieha priamo Sv. stolici) sa u cisterciánov, benediktínov a premonštrátov nazýva opátstvo (jeho predstavený opát alebo nižší prelát, predstavená, resp. matka predstavená, opátka alebo abatiša), u augustiniánov a dominikánov priorstvo (jeho predstavený prior).

Vo vých. cirkvách neexistujú mnohoraké mníšske rehole ako na Z, život mníchov v každom kláštore je regulovaný zakladajúcou listinou (→ typikon); podľa zakladateľa môžu byť kláštory cisárske, patriarchálne (stauropegiálne), biskupské, súkromné alebo nezávislé. Mnísi alebo mníšky sa riadia zvrchovaným vedením igumena (predstavený v mužských kláštoroch) alebo igumeny (predstavená v ženských kláštoroch).

Jestvujú osobitné mužské a ženské kláštory, v minulosti výnimočne vznikali aj tzv. dvojkláštory – podvojné kláštory (v jednom kláštore žili rehoľníci i rehoľníčky, ale v oddelených častiach), ktoré umožňovala Augustínova i benediktínska regula a neskôr existovali u regulovaných kanonikov. Početné podvojné kláštory na Východe boli v Egypte, ale pre porušenia čistoty ich zakázali cisár Justinián I. Veľký a 2. nicejský koncil (787). Na Západe (najmä v Anglicku, vo Francúzsku, v Španielsku, Nemecku a Taliansku) existovali podvojné kláštory v 5. – 8. stor. u írsko-škótskych mníchov, zakázali ich synody v Agde (506) a Seville (619), zanikli v 9. stor., znova sa však objavili v 11. – 12. stor. u premonštrátov a až do reformácie pretrvali v Škandinávii. Príkladom podvojného kláštora bol napr. Kláštor sv. Anežky Českej v Prahe (kláštor ženského rádu klarisiek a mužskej rehole minoritov) založený okolo 1233 – 34 alebo 1231. Počet mníchov (mníšok) v kláštore môže byť rôzny, od malých kláštorov obývaných len niekoľkými rehoľníkmi (vo vých. cirkvách nazývaný skyt, spravidla je podriadený väčšiemu monastieru) po veľké kláštory so stovkami rehoľníkov.

Obdobím najväčšieho rozvoja kláštorného života bol vrcholný stredovek (asi od pol. 11. do pol. 13. stor.), keď niektoré kláštory predstavovali intelektuálne centrá, strediská vzdelanosti a kultúry. V kláštoroch vznikla významná časť kresťanskej literatúry, vďaka nim sa zachovali viaceré filozofické, prírodovedné a iné texty antických autorov, ktoré sa uschovávali v → kláštorných knižniciach a spolu s rozličnými súdobými listinami právneho charakteru, ako aj s novovzniknutými dielami kresťanských autorov sa odpisovali v skriptóriách; mnohé skriptóriá výraznou mierou ovplyvnili vývoj písma, napr. skriptórium v kláštora Montecassino (→ montecassinsko-beneventské písmo, → paleografia). V knižných dielňach pri skriptóriách sa iluminovali rukopisné kódexy (→ iluminácie), pri východokresťanských kláštoroch vznikali početné ikonopisecké školy (→ ikona). Západokresťanské rehoľné komunity (cisterciánov, dominikánov, františkánov, kartuziánov, paulínov a i.) predstavovali jedno z miest, kde sa v rámci omšovej liturgie a hodiniek sformoval → gregoriánsky chorál; východokresťanské kláštory boli významnými strediskami byzantského bohoslužobného spevu (→ byzantská hudba). Viaceré z kláštorných škôl pôvodne určených na vzdelávanie rehoľníkov a rehoľných kňazov sa pretvorili na tzv. studiá (→ studium generale), predchodcov dnešných univerzít.

Kláštory plnili aj politické úlohy, napr. kláštory v Írsku (→ írska cirkev) či kláštory v Cluny, ktorého opáti boli radcami viacerých cisárov, kniežat a pápežov. Špecifickú funkciu mali viaceré kláštory v Uhorsku (v rámci neho i na území Slovenska), ktoré asi od 13. stor. vykonávali verejnonotárske úkony (napr. kláštor v Hronskom Beňadiku), odpisy uchovávali vo vlastných archívoch, a predstavovali tak zároveň osobitnú inštitúciu v rámci verejnej správy (→ hodnoverné miesta). Od čias Konštantína I. Veľkého poskytovali kláštory (spolu s kostolmi) právo azylu.

Stredoveké kláštory rozvíjali hospodársku činnosť, vznikali pri nich napr. pivovary a vínne pivnice, v kláštorných záhradách sa pestovali liečivé rastliny, z ktorých výťažky sa používali v kláštorných špitáloch a vo verejne prístupných lekárňach, v kláštoroch sa vyvíjali nové metódy pestovania plodín a poskytovali priestor aj na bádateľskú činnosť a výskum.

Architektúra kláštorov, kláštorné archívy, knižnice a rôzne umelecké zbierky patria v súčasnosti k najcennejšiemu kultúrnemu dedičstvu národov i štátov, a preto s ohľadom na kultúrnu, ako aj architektonickú výnimočnosť kláštorov bolo veľké množstvo z nich zapísaných do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

— Prvé kláštory vznikli na kresťanskom Východe (Egypt, Palestína) a majú pôvod v ranokresťanskom pustovníctve. V Egypte sa asi v 2. pol. 3. stor. začali utvárať prvé komunity pustovníkov eremitov, ktoré na rozdiel od anachorétov už nežili jednotlivo, osamote v pustovniach (jaskyniach alebo v jednoduchých stavbách z netrvanlivých materiálov), ale začali sa združovať a svoje pustovne zoskupovať. Vytvárali tzv. lavry, v ktorých žili mnísi podobne ako pustovníci v celách (mohli žiť aj v prírodných alebo v umelo vytvorených jaskyniach), podriaďovali sa však spoločným pravidlám. Za zakladateľa prvej lavry, a teda aj mníšstva, sa považuje sv. Anton Veľký (Anton Pustovník). Rozmach mníšstva a výstavby kláštorov nastal po Milánskom edikte (313), ktorý v Rímskej ríši (v jej vých. i záp. časti) zrovnoprávnil všetky náboženstvá vrátane kresťanstva.

Základy organizovaného mníšskeho života položil pustovník sv. Pachomius (*okolo 287, †347), ktorý okolo 320 založil v dedine Tabenna (aj Tabennísi, pri Dendere) v Egypte prvé cenóbium, kde mnísi žili spoločne pod vedením predstaveného a podľa jednotnej reguly. Stretávali sa na spoločných modlitbách počas liturgie hodín a na omši (okrem modlitieb bola ich hlavnou náplňou misia, ako aj vyučovanie a výchova mládeže, venovali sa i manuálnej práci). Cenóbium vo svojej vyvinutej dispozícii malo pravouhlý uzatvorený pôdorys, po obvode múr s rohovými vežami a s miestnosťou na spoločné bývanie, uprostred bol hlavný kostol, vedľa neho spoločná jedáleň a krstná studňa.

Vo vývine kláštornej architektúry zohrala významnú úlohu Sýria (v tom období súčasť Byzantskej ríše), kde v 5. – 7. stor. vzniklo množstvo kláštorov a vývin kláštora ako stavby smeroval k uzatvorenému pravouhlému plánu (v centre sa obvykle nachádzal chrám). Už v 5. stor. sa tam vyvinuli kláštory, ktoré mali spoločnú jedáleň a spálňu, ubytovne pre pútnikov a hospodárske budovy, ktoré boli navzájom prepojené portikmi (napr. kláštor v komplexe Kal’at Sim’an, okolo 480).

Kláštory v sev. Afrike a v Hornom Egypte boli od zač. 5. stor. silno opevnené a ich architektúra bola ovplyvnená súdobými neskoroantickými fortifikačnými stavbami (napr. Tébessa v Alžírsku, okolo 400). Opevnený typ kláštora, ktorý tak zároveň plnil aj obrannú funkciu, sa rozšíril v období vlády byzantského cisára Justiniána I. Veľkého (527 – 565), príkladom takéhoto kláštora je Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj (okolo 540).

Na území Byzantskej ríše vznikalo vo viacerých oblastich blízko seba viacero kláštorov, napr. na vrchu Olympos v maloázijskej Bitýnii (dnes nazývaný Ulu Dağ, v sz. Turecku), do jedného z nich sa utiahol slovanský vierozvest Metod (bol zvolený za jeho predstaveného – igumena) a neskôr aj jeho brat Cyril (Konštantín); na území dnešného Grécka vznikli napr. kláštory na vrchu Atos na polostrove Chalkidiki (→ Atos), kde sa od pol. 9. stor. usádzali pustovníci a okolo 936 tam bol založený prvý a dodnes najvýznamnejší kláštor Veľká lavra (Megisti Laura), či podľa nich utvorený komplex kláštorov Meteora v str. Grécku (od 9. stor.). Od 9. stor. sa rozdiely medzi lavrou a cenóbiom postupne stierali, v súčasnosti sa ako lavry (čestný titul) označujú len veľké pravoslávne kláštory, napr. Veľká lavra na vrchu Atos. V 14. stor. vznikol ďalší typ východokresťanského kláštora – idiorytmický kláštor, ktorý neriadil predstavený, ale rada (synaxis) zvolených mníchov (mnísi v nich žijú úplne individuálne vo svojich celách, nezhromažďujú sa napr. ani na spoločné jedlo, schádzajú sa len na spoločné bohoslužby, povolené je aj súkromné vlastníctvo – jestvujú bohatí aj chudobní mnísi) a ku ktorému patrí napr. sedem veľkých kláštorov na vrchu Atos v Grécku (medzi nimi aj Veľká lavra). Vývoj kláštorných komunít na Východe významne ovplyvnili baziliáni riadiaci sa regulou sv. Bazila Veľkého, ktorí najmä počas misií k Slovanom zakladali kláštory po celom kresťanskom Východe (v dnešnom Bulharsku, Srbsku, Grécku, Poľsku, Rusku a na Ukrajine, napr. 1051 založili najstarší kláštor na území Kyjevskej Rusi, Kyjevsko-pečorskú lavru).

Z hľadiska architektúry predstavuje kláštor vo východokresťanských cirkvách dovnútra orientovanú stavbu uzatvorenú hradbou alebo múrom, pozdĺž ktorého sa nachádzajú obydlia pre mníchov; mnísi (na rozdiel od kláštorov na Západe) bývajú zväčša samostatne v celách (môžu byť umiestnené aj nad sebou, niekedy až na 4 podlažiach) a len výnimočne v spoločných spálňach. Pri hradbách sú sklady a dielne. V strede otvoreného priestoru sa nachádza chrám (→ katolikon), pred ktorým je zvyčajne studňa (krstná studňa i zdroj pitnej vody), oproti katolikonu je spoločná jedáleň (trapéza). Súčasťou kláštorov bývali aj ubytovne pre pútnikov, prídavné hospodárske budovy, nemocnica alebo ošetrovňa pre chorých a kúpeľ.

Množstvo významných, dnes už neexistujúcich kláštorov sa nachádzalo v Konštantínopole (→ Istanbul), napr. kláštor Studios (462/463), Chora (asi 6. – zač. 7. stor.) a Myrelaion (okolo 930). K ďalším významným východokresťanským (pravoslávnym) kláštorom v Grécku patria napr. Kláštor blahoslaveného Lukáša (Osios Lukas; okolo 1030) neďaleko Delf, kláštor Nea Moni (okolo 1042 – 55) na ostrove Chios, kláštor Dafni pri Aténach (6. stor., prestavaný okolo 1080), ako aj mohutne opevnený Kláštor sv. Jána (Ajios Ioannis Theologos) na ostrove Patmos (založený 1088), v Arménsku napr. kláštory Geghard (4. stor.) a Tatev (8. stor.), v Gruzínsku napr. kláštorný komplex Gelati (1106), na území dnešnej Ukrajiny Uspenský, resp. Uspensko-peščerný monastier (pravdepodobne 8. stor.) na Kryme pri meste Bachčisaraj, Počajivská lavra (13. stor.) v Počajive pri meste Kremenec, v Rusku napr. Jurievsky monastier (11. stor.) a Antonievsky monastier (1117) v Novgorode, duchovné centrum Ruskej pravoslávnej cirkvi Trojicko-sergijevská lavra (1345) v meste Sergijev Posad, Monastier Savu Storoževského vo Zvenigorode (zač. 15. stor.), Solovecký monastier (1420) na Soloveckých ostrovoch, Ivanovský monastier (založený v 1. pol. 12. stor.) a Pskovsko-peščerný monastier (pol. 15. stor.) v Pskove, Kirillo-belozerský monastier (1397) na brehu Siverského jazera na severe európskej časti Ruska (v dnešnej Vologdskej oblasti) a Novodevičí monastier (1524) v Moskve, Valaamský monastier (10. – 15. stor.) a Monastier Nový Jeruzalem v Istre (1656), Lavra Alexandra Nevského (1713) v Petrohrade, v Bulharsku napr. Rilský kláštor (10. stor.), v Rumunsku kláštory Neamț (2. pol. 14. stor.), Putna (pol. 15. stor.) a Horezu (1690), v Srbsku (Kosove) srbský pravoslávny Pećský patriarchálny monastier (8. stor.) v meste Peć (albánsky Peja), Monastir Gračanica (1315) v obci Gračanica neďaleko Prištiny a Dečani, resp. Visoki Dečani (1327) a i. Viaceré východokresťanské kláštory sú funkčné dodnes a mnísi v nich si zachovali pôvodný spôsob života.

— Vznik kláštorov na kresťanskom Západe v období raného stredoveku súvisel podobne ako na Východe s rozšírením pustovníctva a s christianizáciou pohanov. Jeden z prvých kláštorov vznikol v pol. 4. stor. v Galii (v dnešnom Francúzsku) okolo Pustovne sv. Martina (Tourskeho) v obci Ligugé (pri Poitiers), sv. Martin podľa tradície založil v 2. pol. 4. stor. aj kláštor Marmoutier pri Tours, medzi 400 – 410 založil sv. Honoratius (†429 alebo 430), neskorší biskup v Arles, kláštory na ostrove Saint-Honorat (súostrovie Îles de Lérins v blízkosti Cannes). Veľké množstvo kláštorov vznikalo od pol. 5. stor. v Írsku (→ írska architektúra), prvý podľa tradície založil sv. Patrik v Armaghu (dnes v Sev. Írsku v Spojenom kráľovstve). Najstaršie kláštory pozostávali z nepravidelne usporiadaných stavieb zoskupených okolo kostola alebo kaplnky. Celý areál mohol byť opevnený hradbami (napr. v Írsku v 6. – 7. stor.). Sv. Patrik a jeho nasledovníci sa významnou mierou podieľali na christianizácii pohanských národov a v 6. – 9. stor. na vzniku kláštorov na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Anglicka, Škótska, Belgicka, Nemecka, Rakúska, Talianska a i. (→ írske misie).

Organizáciu rehoľných komunít na Západe zásadným spôsobom ovplyvnil Benedikt z Nursie považovaný za patriarchu záp. rehoľníctva. Okolo 529 založil na vrchu Monte Cassino nad mestom Cassino v Taliansku kláštor Montecassino (deštruovaný počas 2. svetovej vojny, prestavaný 1964) a vypracoval základné pravidlá (regulu) kláštorného života komunity, ktorými sa neriadili len benediktíni, ale stali sa vzorom aj regúl ďalších reholí. Benediktínska regula ovplyvnila aj kláštornú architektúru, jej koncepcia (štandardizovaný plán) bola sformulovaná na synode v Aachene (817). Vyjadrením týchto teórií je ideálny plán opátstva Sankt Gallen (okolo 820; → karolovské umenie), kde sú hlavné budovy (kostol, dormitár, refektár, hospodárske stavby) pravidelne usporiadané okolo otvoreného rajského dvora, ktorý bol zvyčajne ústredným priestorom kláštora. Tento štandardizovaný typ kláštora (tzv. benediktínsky plán) sa začal šíriť v 10. stor. a len s malými obmenami (napr. v 12. stor. pribudla kapitulná sieň ako hlavný denný zhromažďovací priestor mníchov), ale s množstvom variantov sa rozvíjal až do 16. stor. Dispozícia kláštora bola určená funkciou jednotlivých stavieb i rehoľnými regulami, ich architektúra i umelecká výzdoba boli ovplyvnené súdobými umeleckými štýlmi. Z umeleckého hľadiska je najvýznamnejšou časťou kláštora kostol. Na jeho bočnej strane k nemu prilieha obytná budova konvent, ktorý je zväčša neprístupný laikom, a najmä príslušníkom opačného pohlavia (klauzúra), jeho jadrom je rajský dvor (po stranách obklopený krížovými chodbami; → ambit), kde sa zvyčajne nachádza studňa alebo fontána, a okolo neho v jednotlivých krídlach priestory s náboženskou, obytnou a hospodárskou funkciou. Mimo klauzúry boli sídlo predstaveného (opáta), nemocnica, priestory pre čakateľov na vstup do rehoľného života (noviciát), ubytovne študentov kláštorných škôl (→ konvikt), záhrady, budovy určené laickým členom, ktorí zabezpečovali hospodársky chod kláštora, ďalej dielne, hospodárske budovy, cintorín ap. Vznikali veľké kláštory predstavujúce rozsiahle architektonické komplexy (mali obyčajne viacero rajských dvorov, množstvo hospodárskych budov, nemocnicu, budovy na ubytovanie laických bratov, hospice a ubytovne pre návštevníkov a pútnikov), ktorí vlastnili značný majetok (aj celé dediny s obyvateľmi).

Kláštory sa preto usilovali o právnu samostatnosť, o vyňatie (exempciu) spod svetskej (feudálnej) i cirkevnej (biskupskej) jurisdikcie, o bezprostrednú podriadenosť pápežovi i o centralizáciu správy kláštorov v rámci rehole. Spájali sa do kongregácií, z ktorých najvýznamnejšia sa stala Clunyjská kongregácia. Pri benediktínskom kláštore v Cluny (založený 910), ktorý už pri svojom vzniku dostal privilégium slobodnej voľby predstaveného (nezávisle od cirkevnej a svetskej vrchnosti), vzniklo reformné clunyjské hnutie (10. – 12. stor.). Pod jurisdikciu predstaveného (opáta) kláštora v Cluny (ako materského kláštora) sa tak dostalo vyše 300 už jestvujúcich alebo novozaložených tzv. sesterských kláštorov.

K najvýznamnejším benediktínskym kláštorom ďalej patrili v Taliansku napr. Pomposa (založený v 7. stor.) v provincii Ferrara a San Giorgio Maggiore (založený 982) v Benátkach, v Anglicku Saint Albans v Saint Albans (založený v 8. stor., zrušený 1538) a Westminsterské opátstvo v Londýne (založené okolo 960, zrušené 1540), v Luxembursku kláštor v Echternachu (založený 698), v Španielsku kláštor Montserrat (založený v 2. pol. 11. stor.), vo Francúzsku Jumièges (založený 661; dnes v ruinách) v dpt. Seine-Maritime v Normandii a Mont-Saint-Michel (založený 966), v Nemecku Reichenau (založený 728), Ottobeuren (založený 764), Corvey (založený 822, 1802 – 03 sekularizovaný), Hirsau (založený 830, dnes v ruinách) a Maria Laach (založený 1093) v dnešnom Porýní-Falcku, vo Švajčiarsku Sankt Gallen (založený 719); v Rakúsku Kremsmünster (založený 777) v Hornom Rakúsku jz. od mesta Wels a kláštor v Melku (založený 1089), v Maďarsku kláštor Pannonhalma (založený 996), v Česku Břevnovský kláštor v Prahe (založený 993), kláštor Broumov (1322) a na Slovensku Zoborský kláštor v Nitre na vrchu Zobor (Opátstvo sv. Hypolita na Zobore, založené pravdepodobne už v 2. pol. 9. stor. ako prvý kláštor na Slovensku; zaniklo v 2. pol. 15. stor.), najväčší a najbohatší benediktínsky kláštor bol v Hronskom Beňadiku (založený 1075).

V pol. 12. stor. začala Clunyjská kongregácia upadať. Narastajúce bohatstvo kláštorov viedlo k nedodržiavaniu rehoľných zásad a k mravnému úpadku mníšstva. Ako reakcia na obohacovanie sa benediktínskych opátstiev, a to najmä v Cluny, vznikali od 11. stor. nové rehole, ktoré sa síce tiež riadili regulou sv. Benedikta z Nursie, zdôrazňovali však návrat k prvotným ideálom mníšstva. R. 1098 založil benediktínsky opát Róbert z Molesme (†1111) v pustatine pri obci Cîteaux (latinsky Cistercium, podľa nej nazvaná) neďaleko Dijonu vo Francúzsku rehoľu cisterciánov, ktorí striktne dodržiavali regulu sv. Benedikta z Nursie. Ich kláštory zakladané obvykle na neobývanom území pri zdroji pitnej vody (mali kolonizačnú funkciu) a so zámerom vytvoriť z nich sebestačný uzatvorený komplex sa stali strediskami kultúry a priekopníkmi nových metód v poľnohospodárstve. Architektúra cisterciánskych kláštorov sa vyznačuje striedmosťou (napr. kostol bez veže, obmedzený architektonický dekor stavieb; → cisterciánska architektúra). K najvýznamnejším vo Francúzsku patria kláštor La Ferté (založený 1113, zničený počas Francúzskej revolúcie), Pontigny (1114), Clairvaux (1115) a Fontenay (1119) ako štyri sesterské kláštory opátstva Cîteaux, ďalej kláštor Le Thoronet (1160, rozpustený počas Francúzskej revolúcie) a Royaumont (1228) asi 30 km sev. od Paríža, v Taliansku kláštory Fossanova (1135) a Chiaravalle Milanese v Miláne (1136) a San Galgano pri Siene (1201), v Nemecku kláštory Chorin (1258) v Brandenbursku, Ebrach (1127) v Bavorsku, Eberbach (1136), Maulbronn (1138) a kláštor v Bad Doberane (1171), v Rakúsku kláštor pri Heiligenkreuzi (1133) a v meste Zwettl (1138), v Írsku kláštory Jerpoint Abbey (1180) a Mellifont Abbey (1142, dnes v ruinách), v Anglicku kláštory Rievaulx (založený 1131, zrušený 1538/39, dnes v ruinách) a Fountains (založený 1132, zrušený 1538/39, dnes v ruinách), v Španielsku kláštory Poblet (1153) a Huelgas (1187), v Portugalsku kláštor Alcobaça (12. stor.), v Česku kláštor Sedlec v Kutnej Hore (založený 1142, dnes sekularizovaný), Plasy (1144), Osek (okolo 1199) v okr. Teplice a Zlatá Koruna (1263) pri Českom Krumlove, na území dnešného Slovenska sa cisterciánske kláštory nezachovali.

Ďalšou rehoľou, ktorá sa začiatkom 11. stor. sformovala pod vplyvom clunyjského hnutia, boli kamalduli. Ich kláštory odrážali spojenie pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe a kontemplácii. Žili asketickým životom v malých samostatných domoch, resp. v celách so záhradou. Prísne zachovávali mlčanie, venovali sa aj starostlivosti o chudobných a pútnikov i ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Na Slovensku vznikol prvý kamaldulský kláštor 1691 na záp. úpätí vrchu Zobor pri Nitre (na mieste bývalého benediktínskeho kláštora), z hľadiska kultúrnych dejín Slovenska mal mimoriadny význam kamaldulský kláštor založený 1711 v dnešnej obci Červený Kláštor (pôvodne kartuziánsky, založený 1320, nazývaný aj Lechnický kláštor), z ktorého prostredia vyšiel prvý preklad Biblie do slovenčiny (→ Kamaldulská Biblia).

Osobitný architektonický typ kláštora predstavovali kartúzy, ktoré budovala kontemplatívna rehoľa kartuziánov (založená 1084). K významným patria napr. Chartreuse de Champmol v Dijone (1377) vo Francúzsku a Certosa di Pavia (založená 1396, v súčasnosti patrí cisterciánom) v Taliansku.

K významným kláštorom rehole augustiniánov patrí napr. Sankt Florian (založený pravdepodobne v 8. stor., od 1071 augustiniánsky) pri Linzi.

V 12. stor., keď najmä v súvislosti s križiackymi výpravami vznikali križiacke rytierske rády, napr. johaniti (ako rád formálne uznaní 1113), templári (1118) a Rád nemeckých rytierov (1190), sa vyvinul osobitný typ kláštora komenda (rádový hrad, napr. Kláštor sv. Jána na ostrove Patmos v Grécku, založený koncom 11. stor.; Malbork v Poľsku, založený krátko pred 1280). Jej dispozícia je vyjadrením charakteru rytierskych rádov (ako kombinácie mníšstva a rytierstva), predstavuje spojenie kláštora (má kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (je opevnená, má charakteristické znaky hradu).

Žobravé mníšske rehole (mendikanti), napr. františkáni (založení 1209) či dominikáni (začiatok 13. stor.), už neviedli čisto kontemplatívny život, ale v službách cirkvi kázali medzi ľuďmi, dôraz kládli na vzdelanie. Svoje kláštory stavali preto na okrajoch stredovekých miest spravidla pri mestských hradbách. Nevytvorili štandardizovaný typ kláštora, architektúra ich kláštorov sa vyznačuje jednoduchosťou a striedmosťou, architektonické usporiadanie bolo ovplyvnené benediktínskym plánom (jadrom komplexu je rajský dvor, mnísi väčšinou žili v samostatných celách), vzhľadom na verejné pôsobenie reholí boli ich kláštory obvykle prístupné z ulice (pri kláštoroch vznikali špitály, lazarety ap.). K najvýznamnejším františkánskym kláštorom patria napr. v Taliansku kláštor v Assisi (založený 1209 sv. Františkom z Assisi) a kláštor františkánov-minoritov Santa Croce (založený 1295) vo Florencii, k dominikánskym kláštorom Les Jacobins v Toulouse (založený 1215) vo Francúzsku, kláštor v Batalhe (založený 1385) v Portugalsku a i.

Architektonicky významný je aj komplex El Escorial (1563 – 84) v Španielsku, zahŕňajúci o. i. aj kláštor hieronymitov.

Rehoľa premonštrátov (založená 1120) spojila monastický (duchovný) život s pastoračnými povinnosťami a zamerala sa na misijnu činnosť, ako aj na rozvoj vzdelávania a vedy. K významným premonštrátskym kláštorom patria vo Francúzsku Prémontré v dpt. Aisne (založený 1120, sekularizovaný), v Nemecku Cappenberg (1. pol. 12. stor., dnes sekularizovaný), Magdeburg (založený 1129) a Jerichow (založený 1144), v Česku je najstarším premonštrátskym kláštorom Strahovský kláštor v Prahe (založený 1143), na Slovensku patrí z architektonického hľadiska k najvýznamnejším kláštor v Jasove (založený okolo 1170).

V období reformácie (1517 – 1648) viaceré kláštory napr. v Nemecku či v severských krajinách zanikli (protestantizmus odmietal kláštorný život; M. Luther v spise O rehoľných sľuboch, De votis monasticis iudicium, z 1521 dokazuje, že nezrušiteľný rehoľný sľub nie je dovolený, pretože sľubujúci je ním uvedený do omylu, že si ním získa odpustenie u Boha), resp. boli sekularizované (ich majetok prešiel do rúk svetských kniežat). V Anglicku po odtrhnutí sa anglikánskej cirkvi (1534) dal kráľ Henrich VIII. všetky kláštory postupne zatvoriť.

Významnú úlohu v protireformácii a rekatolizácii zohrala novozaložená kongregácia jezuitov (1534). V 18. stor. vznikali rozsiahle reprezentačné architektonické komplexy, ktoré sa podobali súdobej palácovej architektúre (napr. Sankt Gallen, Melk, Klosterneuburg, Strahov, Jasov a i.). Vo veľkých barokových kláštoroch sídlil predstavený kláštora (prelát alebo opát) v oddelenej časti, v tzv. prelatúre, s bohatou umeleckou výzdobou. Jej súčasťami boli súkromná kaplnka, jedáleň a okrem obytných aj reprezentačné miestnosti určené na styk s laikmi. V mnohých významných barokových kláštoroch vznikli rozsiahle knižnice s umeleckou výzdobou reprezentujúcou bohatstvo a moc kláštora, ich súčasťou boli aj školy (tzv. jezuitské kolégiá), napr. Collegio Romano (od 1583) v Ríme, tzv. Alte Akademie alebo Wilhelminum (od 1581) v Mníchove, Klementinum (1556) v Prahe a i.

K ďalšej sekularizácii kláštorov došlo pod vplyvom myšlienok osvietenstva a Francúzskej revolúcie, napr. v habsburskej monarchii v dôsledku reforiem Jozefa II. (→ jozefínske reformy). Koncom 19. stor. boli síce viaceré sekularizované kláštory vrátené cirkvi, nemali však už na život spoločnosti taký vplyv ako v stredoveku. Osobitný vývoj kláštorného života nastal v bývalých komunistických krajinách. Po Októbrovej revolúcii (1918) boli v Rusku (resp. v ZSSR) všetky kláštory zrušené a ich majetok znárodnený, obdobný vývoj nastal po 1945 aj v ostatných krajinách vých. bloku. V bývalom Československu boli 1950 rehole zbavené práva disponovať svojím majetkom a ich príslušníci internovaní (→ akcia K, akcia R), po 1989 bol majetok kláštorov opäť vrátený cirkvi a viaceré rehole opäť vyvíjajú činnosť (najmä v oblasti školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti).

— Buddhistické kláštory boli budované od 2. pol. 1. tisícročia pred n. l. a ich vznik a vývoj je nerozlučne spätý so spoločenstvom mníchov alebo mníšok nazývaným sangha, ktorá patrí k tzv. trojklenotu buddhizmu (triratnam). Mníšstvo je v buddhizme ústrednou inštitúciou (v sanghe pojmy kňaz a mních splývajú). Väčšina buddhistických náboženských objektov sú kláštory a ich súčasťou bývajú chrámové (uctievacie) budovy s buddhistickou sochou nazývanou v sanskrite rúpam (podoba). Buddhistickí mnísi pôvodne putovali po krajine (žobraví putujúci mnísi) a do kláštora, kde žili spoločne, sa uchyľovali len na niekoľko mesiacov v období monzúnových dažďov. Prvé kláštory vznikli už počas života Buddhu (→ buddhistická architektúra), neskôr sa budovali v Thajsku (2. – 3. stor.), vo Vietname a v Číne (4. stor.), v Kórei a Japonsku (6. – 8. stor.) a v Indonézii a Tibete (7. stor.). Stali sa vlastníkmi rozsiahlych pozemkov a viaceré z nich sa aktívne zúčastňovali politického života. Rozšírením ďalších náboženstiev (hinduizmus, šintoizmus, konfuciánstvo) ich význam začal upadať, v niektorých oblastiach (Tibet, Mongolsko) sú však až do súčasnosti centrami vzdelanosti a miestami uchovávania a rozvíjania náboženského učenia. Viaceré buddhistické kláštory vznikli v 2. pol. 20. stor. v záp. Európe. Štandardizovaný architektonický typ buddhistického kláštora nebol vytvorený a kláštorná architektúra sa vyvíjala podľa potreby. V každom regióne, kde sa buddhizmus rozšíril, vznikli osobité varianty kláštorov. Vo všetkých kláštoroch sa nachádzajú miestnosti (cely) na ubytovanie mníchov usporiadané okolo otvoreného dvora (rezidenčná časť) a veľká zhromažďovacia miestnosť (čaitja), kde sa môže stretnúť celá komunita a ktorá zároveň slúži aj ako hlavná svätyňa. Okrem toho môže byť súčasťou kláštoru aj niekoľko menších chrámov vrátane vysokej monumentálnej stavby, ktorá je podľa oblasti označovaná ako stúpa, čédí či pagoda, ďalej spoločná jedáleň, takmer vždy knižnica a škola a niekedy aj nemocnica. Niektoré kláštory sa špecializovali na prekladanie a odpisovanie posvätných textov, iné na ich zhromažďovanie a uskladňovanie, v iných sa texty tlačili a mnohé slúžili aj ako nemocnice a školy pre laikov. Od pol. 3. stor. pred n. l. sa v horách záp. Indie vyvinul špecifický typ v skale vytesaného kláštora, ktorý sa nazýva vihára. Jednotlivé priestory (napr. zhromažďovacie miestnosti so stúpami a cely mníchov) boli vytesané priamo v skale. V Mjanmarsku, Thajsku a Laose sú súčasťou kláštorov okrem rezidenčnej časti aj stúpa, jedna alebo viacero zhromažďovacích siení (jedna z nich je špecificky určená na vysviacku mníchov) a knižnica zvyčajne vybudovaná na vysokej platforme (na ochranu pred vodou a hmyzom). Špecifické typy kláštorov vznikli v oblasti Himalájí (Nepál a Tibet). V Nepále sa budovali kláštory s pravouhlým otvoreným vnútorným dvorom a s viacpodlažnými budovami na všetkých stranách. Oproti vstupnej hale je hlavná svätyňa, v budovách po bokoch dvora sú ubytovacie a služobné miestnosti a knižnica. Architektúra a architektonická štruktúra kláštorov v Tibete boli od najstarších čias (7. – 8. stor.) poňaté ako trojrozmerná podoba mandaly. V strede sa nachádzala hlavná svätyňa (alebo chrám), ktorá symbolizovala posvätnú horu Meru, okolo nej boli na štyroch stranách umiestnené čhörteny (stúpy) predstavujúce kontinenty a moria. Celý komplex bol uzatvorený múrom, ktorý ohraničoval mandalu. Obytné časti sa nachádzali mimo múrom uzatvoreného areálu. Zachovalo sa iba niekoľko kláštorov, ktoré sú priamymi spodobneniami mandaly, väčšina kláštorov v Tibete však vo svojom architektonickom usporiadaní z mandaly vychádza. Okrem hlavnej svätyne sa tam nachádzajú zhromažďovacia miestnosť, chrám určený ochranným božstvám, knižnica, otvorené nádvorie, kde sa konajú náboženské tance a rituály, kuchyňa a cely mníchov, časť budovy slúži ako rezidencia opáta. Niekt. kláštory dosiahli značné rozmery a mohlo tam žiť aj niekoľko tisíc mníchov (napr. v Lhase žilo do 1951 okolo 10-tis. mníchov). Kláštory v Bhutáne bývali opevnené, chrámy sa nachádzali v centrálnej veži. Buddhistické kláštory v Číne a Japonsku pozostávajú z viacerých pravouhlých dvorov rozličných rozmerov, ktoré sú obkolesené kolonádami alebo stenami (→ japonská architektúra). Boli budované na vidieku i v mestách. Najstaršie buddhistické kláštory v Číne mali pravouhlý (najčastejšie štvorcový) pôdorys v strede s pagodou, od 6. stor. prijali dispozíciu čínskej palácovej architektúry (viacero nádvorí s rozličnými stavbami symetricky usporiadanými pozdĺž centrálnej osi). Administratívna a rezidenčná časť sa nachádza za hlavným chrámom. Čchan-buddhistické kláštory boli zväčša budované na odľahlých miestach v prírode (malé pustovne mníchov sa nachádzali v prírode v blízkosti hlavného chrámu). Súčasťou kláštorov v Číne a Japonsku boli obvykle záhrady a jazierko (→ čínske záhrady, → japonské záhrady).

— Taoistické kláštory v Číne sa začali budovať pod vplyvom buddhistických kláštorov v období dynastie Suej (581 – 618) väčšinou na miestach, kde už predtým existovali rôzne liečiteľsko-šamanské taoistické centrá, napr. v Lou-kuan-tchaji zdokumentovateľne už od 3. stor. pred n. l. Približne od obdobia dynastie Tchang (618 – 907) je známy štandardizovaný typ ich jinovo-jangového usporiadania, ktorý sa dodržiava dodnes. Na jangovej (južnej, slnečnej) strane kláštorného vrchu (resp. v prvej polovici kláštora na rovine) sú chrámové a meditačné časti kláštoru zasvätené rôznym prírodným božstvám a na vrchole vrchu sa nachádza chrám najčastejšie so sochou Lao-cֹ’a na hlavnom oltári. Na jinovej (severnej, tienistej) strane kláštorného vrchu (resp. v druhej polovici kláštora na rovine) je obytná časť určená pre mníchov a mníšky a nachádzajú sa tam záhradky na pestovanie potrebných plodín a liečivých bylín. Mnohé kláštory boli vybudované na odľahlých posvätných vrchoch (Mao-šan, Lung-chu-šan, Čchin-čcheng-šan a i.) v ťažko prístupnom teréne. Jednotlivé budovy a dvory boli pospájané schodiskami, mostami, ako aj krytými chodbami a v skalných stenách vrchov sa nachádzali posvätné oltáre rôznych prírodných bohýň, božstiev a démonov.

— V islame má funkciu kláštora závija (perzsky nazývaná chánika), ktorá slúži ako rádový útulok pre islamské mystické náboženské bratstvá (napr. dervišské rády).

— Podľa niektorých autorov osobitné spoločenstvo kláštorného typu predstavuje kresťanská ekumenická komunita Communauté de Taizé (založená 1949), ako aj hinduistická náboženská komunita ášram; charakter kláštora mali aj budovy postavené židovskou sektou esénov v Kumráne v Izraeli.