klasifikácia rastlín

Text hesla

klasifikácia rastlín — triedenie a usporadúvanie rastlinných organizmov podľa určitých kritérií (→ klasifikácia). Prvé usporiadanie rastlín (4. – 3. stor. pred n. l.) pochádza od Aristotelovho žiaka Theofrasta z Eresu, ktorý vo svojich 10 knihách o rastlinách a v 8 knihách o vlastnostiach rastlín rozdelil rastliny na stromy, kry, polokry a byliny a ďalej ich delil na podskupiny, napr. byliny na jednoročné, dvojročné a trváce. V 12. stor. mnoho rastlín opísala a prvý zoznam liečivých rastlín zostavila abatiša Hildegarda z Bingenu. V 13. stor. Albert Veľký triedil rastliny na jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. Zač. 16. stor. Otto Brunfels (*1488, †1534) v diele Herbarium vivae eicones rozdelil rastliny na kvitnúce a nekvitnúce. Koncom 17. stor. anglický prírodovedec J. Ray rozdelil rastliny na dve skupiny – Imperfectae (riasy, huby, machorasty, cievnaté výtrusné rastliny) a Perfectae (semenné rastliny), ktoré ďalej rozdelil na dve podskupiny – jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. V 18. stor. švédsky botanik C. Linné zhrnul takmer všetky dovtedy známe znalosti botaniky a vytvoril botanický systém, ktorého základnými rozlišovacími znakmi boli počty tyčiniek a vlastnosti piestikov kvetov (rozdelil rastliny do 23 tried a nekvitnúce rastliny zaradil do osobitnej, 24. triedy). Tento systém bol však umelý (zdôrazňoval len jeden alebo viacero morfologických znakov bez ohľadu na ich systematickú hodnotu) a neodrážal prirodzený vzťah medzi rastlinami.

Z hľadiska klasifikácie rastlín bola významným prínosom binomická nomenklatúra C. Linného. Okrem Linného vytvoril v 18. stor. vlastný systém aj francúzsky botanik M. Adanson, ktorý ním takmer o 200 rokov predbehol svoju dobu (bol založený na princípoch fenetickej klasifikácie; → fenetika; zaviedol taxonomickú jednotku čeľaď). V 19. stor. sa o rozvoj prirodzených systémov rastlín zaslúžili viacerí botanici, najmä švajčiarsky botanik A. P. de Candolle, ktorý sa pri klasifikácii usiloval priradiť rovnakú dôležitosť rôznym znakom aspoň pri príbuzných skupinách rastlinách (rozdelil ich na dve skupiny – bezcievnaté a cievnaté), a nemecký botanik A. W. Eichler, ktorý sa pokúsil vytvoriť systém založený na princípoch fyletickej klasifikácie, zameraný najmä na fylogenetickú príbuznosť organizmov na základe homológií a analógií (napr. prvý raz rozdelil semenné rastliny na nahosemenné a krytosemenné). V 20. stor. najucelenejšie systémy (predovšetkým kvitnúcich rastlín) založené na fyletickej klasifikácii vytvorili nezávisle od seba americký botanik Arthur Cronquist (*1919, †1992) a arménsky botanik A. L. Tachtadžjan, ktorí rozdelili krytosemenné rastliny na dve triedy – jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové, a triedy ďalej delili na podtriedy, rady a čeľade (Tachtadžjan aj na nadrady). Koncom 20. stor. prevládal pri tvorbe systémov fylogenetický prístup (kladistická klasifikácia; → kladistika), ktorej základné myšlienky definoval Will Emil Hans Hennig (*1913, †1976); neskôr ich rozpracovali mnohí autori a aj v súčasnosti sú hlavným nástrojom na vyhodnocovanie fylogenetickej príbuznosti rastlín na základe morfologických znakov a údajov získaných metódami molekulárnej biológie a genetiky a následnej kladistickej analýzy.

Medzinárodná skupina vedcov Angiosperm Phylogeny Group (APG) vytvorila jednotný klasifikačný systém, ktorý odráža veľké množstvo nových poznatkov o monofyletických skupinách rastlín a ktorý bol podľa nej nazvaný APG (prvýkrát publikovaný 1998, aktualizovaný 2003 – APG II, a 2009 – APG III). V tomto systéme používanom aj na Slovensku sú z klasických taxonomických jednotiek zachované rady, čeľade (napr. APG III rozlišuje 415 čeľadí krytosemenných rastlín), rody a druhy, ale vyššie taxonomické jednotky sú nahradené neformálnymi monofyletickými skupinami (kladistickými vetvami). Suchozemské rastliny sú rozdelené na dve vývojové vetvy – bezcievnaté machorasty a ostatné cievnaté rastliny (plavúne a ostatné papraďorasty, nahosemenné a krytosemenné rastliny). Krytosemenné rastliny sú ďalej rozdelené na tzv. bazálne vetvy (patria sem napr. jedna z najprimitívnejších krytosemenných rastlín Amborella trichopoda z Novej Kaledónie, ale aj lekná a čeľaď leknovité), magnóliovú vetvu (patria sem niektoré dvojklíčnolistové rastliny, napr. magnólia, vavrín a vlkovec), vetvu jednoklíčnolistových rastlín (približne 52 tisíc druhov) a vetvu tzv. pravých dvojklíčnolistových rastlín (okolo 193 tisíc druhov).

Text hesla

klasifikácia rastlín — triedenie a usporadúvanie rastlinných organizmov podľa určitých kritérií (→ klasifikácia). Prvé usporiadanie rastlín (4. – 3. stor. pred n. l.) pochádza od Aristotelovho žiaka Theofrasta z Eresu, ktorý vo svojich 10 knihách o rastlinách a v 8 knihách o vlastnostiach rastlín rozdelil rastliny na stromy, kry, polokry a byliny a ďalej ich delil na podskupiny, napr. byliny na jednoročné, dvojročné a trváce. V 12. stor. mnoho rastlín opísala a prvý zoznam liečivých rastlín zostavila abatiša Hildegarda z Bingenu. V 13. stor. Albert Veľký triedil rastliny na jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. Zač. 16. stor. Otto Brunfels (*1488, †1534) v diele Herbarium vivae eicones rozdelil rastliny na kvitnúce a nekvitnúce. Koncom 17. stor. anglický prírodovedec J. Ray rozdelil rastliny na dve skupiny – Imperfectae (riasy, huby, machorasty, cievnaté výtrusné rastliny) a Perfectae (semenné rastliny), ktoré ďalej rozdelil na dve podskupiny – jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové. V 18. stor. švédsky botanik C. Linné zhrnul takmer všetky dovtedy známe znalosti botaniky a vytvoril botanický systém, ktorého základnými rozlišovacími znakmi boli počty tyčiniek a vlastnosti piestikov kvetov (rozdelil rastliny do 23 tried a nekvitnúce rastliny zaradil do osobitnej, 24. triedy). Tento systém bol však umelý (zdôrazňoval len jeden alebo viacero morfologických znakov bez ohľadu na ich systematickú hodnotu) a neodrážal prirodzený vzťah medzi rastlinami.

Z hľadiska klasifikácie rastlín bola významným prínosom binomická nomenklatúra C. Linného. Okrem Linného vytvoril v 18. stor. vlastný systém aj francúzsky botanik M. Adanson, ktorý ním takmer o 200 rokov predbehol svoju dobu (bol založený na princípoch fenetickej klasifikácie; → fenetika; zaviedol taxonomickú jednotku čeľaď). V 19. stor. sa o rozvoj prirodzených systémov rastlín zaslúžili viacerí botanici, najmä švajčiarsky botanik A. P. de Candolle, ktorý sa pri klasifikácii usiloval priradiť rovnakú dôležitosť rôznym znakom aspoň pri príbuzných skupinách rastlinách (rozdelil ich na dve skupiny – bezcievnaté a cievnaté), a nemecký botanik A. W. Eichler, ktorý sa pokúsil vytvoriť systém založený na princípoch fyletickej klasifikácie, zameraný najmä na fylogenetickú príbuznosť organizmov na základe homológií a analógií (napr. prvý raz rozdelil semenné rastliny na nahosemenné a krytosemenné). V 20. stor. najucelenejšie systémy (predovšetkým kvitnúcich rastlín) založené na fyletickej klasifikácii vytvorili nezávisle od seba americký botanik Arthur Cronquist (*1919, †1992) a arménsky botanik A. L. Tachtadžjan, ktorí rozdelili krytosemenné rastliny na dve triedy – jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové, a triedy ďalej delili na podtriedy, rady a čeľade (Tachtadžjan aj na nadrady). Koncom 20. stor. prevládal pri tvorbe systémov fylogenetický prístup (kladistická klasifikácia; → kladistika), ktorej základné myšlienky definoval Will Emil Hans Hennig (*1913, †1976); neskôr ich rozpracovali mnohí autori a aj v súčasnosti sú hlavným nástrojom na vyhodnocovanie fylogenetickej príbuznosti rastlín na základe morfologických znakov a údajov získaných metódami molekulárnej biológie a genetiky a následnej kladistickej analýzy.

Medzinárodná skupina vedcov Angiosperm Phylogeny Group (APG) vytvorila jednotný klasifikačný systém, ktorý odráža veľké množstvo nových poznatkov o monofyletických skupinách rastlín a ktorý bol podľa nej nazvaný APG (prvýkrát publikovaný 1998, aktualizovaný 2003 – APG II, a 2009 – APG III). V tomto systéme používanom aj na Slovensku sú z klasických taxonomických jednotiek zachované rady, čeľade (napr. APG III rozlišuje 415 čeľadí krytosemenných rastlín), rody a druhy, ale vyššie taxonomické jednotky sú nahradené neformálnymi monofyletickými skupinami (kladistickými vetvami). Suchozemské rastliny sú rozdelené na dve vývojové vetvy – bezcievnaté machorasty a ostatné cievnaté rastliny (plavúne a ostatné papraďorasty, nahosemenné a krytosemenné rastliny). Krytosemenné rastliny sú ďalej rozdelené na tzv. bazálne vetvy (patria sem napr. jedna z najprimitívnejších krytosemenných rastlín Amborella trichopoda z Novej Kaledónie, ale aj lekná a čeľaď leknovité), magnóliovú vetvu (patria sem niektoré dvojklíčnolistové rastliny, napr. magnólia, vavrín a vlkovec), vetvu jednoklíčnolistových rastlín (približne 52 tisíc druhov) a vetvu tzv. pravých dvojklíčnolistových rastlín (okolo 193 tisíc druhov).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klasifikácia rastlín [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klasifikacia-rastlin