Kitaibel, Paul

Text hesla

Kitaibel, Paul, aj Pál, Paulus, 3. 2. 1757 Mattersburg, Burgenland, Rakúsko – 13. 12. 1817 Pešť, dnes súčasť Budapešti — uhorský prírodovedec. R. 1770 – 76 študoval na gymnáziu v Šoprone a 1776 – 77 na gymnáziu v Győri, od 1780 právo a potom medicínu na univerzite v Budíne. R. 1784 – 1810 pôsobil na univerzite v Budíne (1784 študent asistent, od 1789 kustód zbierky prírodnín, od 1790 kustód herbára, 1794 poverený dozorom botanickej záhrady, 1803 vedúci Katedry chémie a botaniky, 1810 riaditeľ botanickej záhrady), 1810 – 16 vedúci Katedry botaniky na univerzite v Pešti; 1802 profesor. Zakladateľ modernej botaniky v Uhorsku, žiak J. J. Winterla.

Zaoberal sa prírodnými vedami, najmä botanickým, hydrologickým a balneologickým výskumom Uhorska. Vedecky prebádal takmer celé jeho územie, napr. na území dnešného Slovenska okolie Vysokých Tatier, Kežmarku, Rožňavy, Vyšných a Nižných Ružbách a Banskej Štiavnice, ďalej Oravu, Liptov a Turiec, pričom opísal 275 nových taxónov rastlín (vyše 50 je podľa neho nazvaných, napr. rod kitaibela, druh chrastavec Kitaibelov, Knautia Kitaibelii), čím významne prispel k poznaniu flóry Slovenska Jeho herbár s vyše 14-tis. položkami je uložený v Maďarskom prírodovednom múzeu v Budapešti. Zo svojich ciest (napr. z Banátu a 1792 – 1813 z územia dnešného Slovenska) si písal denníky, do ktorých okrem vedeckého opisu lokalít zaznamenával aj ľudové názvy rastlín a národopisné poznatky; zostali v rukopisoch, uložené sú napr. aj v Štátnom oblastnom archíve v Prahe.

Zaoberal sa aj zoológiou (opísal niektoré nové druhy živočíchov, napr. krátkonôžku štíhlu, Ablepharus kitaibelii), baníctvom, chémiou (1789 nezávisle od F. J. Müllera von Reichenstein objavil telúr) a národopisom. Odborne opísal zemetrasenie v Uhorsku, z chemického a medicínskeho hľadiska analyzoval viac ako 150 minerálnych prameňov v Uhorsku (na Slovensku napr. v Bardejove, Turčianskych Tepliciach, Slatine). Riadny a čestný člen viacerých vedeckých spoločností (v Berlíne, Jene, Mníchove, Moskve, Petrohrade). Autor a spoluautor viacerých odborných príručiek a diel, v diele Opisy a vyobrazenia zriedkavých uhorských rastlín (Descriptiones et icones plantarum rariorum Hungariae, 1 – 3, 1802 – 12) s F. A. Waldsteinom-Wartenbergom opísali 80 nových taxónov s autorským označením Waldst. et Kit. a uverejnili 280 ručne kolorovaných medirytov.

Text hesla

Kitaibel, Paul, aj Pál, Paulus, 3. 2. 1757 Mattersburg, Burgenland, Rakúsko – 13. 12. 1817 Pešť, dnes súčasť Budapešti — uhorský prírodovedec. R. 1770 – 76 študoval na gymnáziu v Šoprone a 1776 – 77 na gymnáziu v Győri, od 1780 právo a potom medicínu na univerzite v Budíne. R. 1784 – 1810 pôsobil na univerzite v Budíne (1784 študent asistent, od 1789 kustód zbierky prírodnín, od 1790 kustód herbára, 1794 poverený dozorom botanickej záhrady, 1803 vedúci Katedry chémie a botaniky, 1810 riaditeľ botanickej záhrady), 1810 – 16 vedúci Katedry botaniky na univerzite v Pešti; 1802 profesor. Zakladateľ modernej botaniky v Uhorsku, žiak J. J. Winterla.

Zaoberal sa prírodnými vedami, najmä botanickým, hydrologickým a balneologickým výskumom Uhorska. Vedecky prebádal takmer celé jeho územie, napr. na území dnešného Slovenska okolie Vysokých Tatier, Kežmarku, Rožňavy, Vyšných a Nižných Ružbách a Banskej Štiavnice, ďalej Oravu, Liptov a Turiec, pričom opísal 275 nových taxónov rastlín (vyše 50 je podľa neho nazvaných, napr. rod kitaibela, druh chrastavec Kitaibelov, Knautia Kitaibelii), čím významne prispel k poznaniu flóry Slovenska Jeho herbár s vyše 14-tis. položkami je uložený v Maďarskom prírodovednom múzeu v Budapešti. Zo svojich ciest (napr. z Banátu a 1792 – 1813 z územia dnešného Slovenska) si písal denníky, do ktorých okrem vedeckého opisu lokalít zaznamenával aj ľudové názvy rastlín a národopisné poznatky; zostali v rukopisoch, uložené sú napr. aj v Štátnom oblastnom archíve v Prahe.

Zaoberal sa aj zoológiou (opísal niektoré nové druhy živočíchov, napr. krátkonôžku štíhlu, Ablepharus kitaibelii), baníctvom, chémiou (1789 nezávisle od F. J. Müllera von Reichenstein objavil telúr) a národopisom. Odborne opísal zemetrasenie v Uhorsku, z chemického a medicínskeho hľadiska analyzoval viac ako 150 minerálnych prameňov v Uhorsku (na Slovensku napr. v Bardejove, Turčianskych Tepliciach, Slatine). Riadny a čestný člen viacerých vedeckých spoločností (v Berlíne, Jene, Mníchove, Moskve, Petrohrade). Autor a spoluautor viacerých odborných príručiek a diel, v diele Opisy a vyobrazenia zriedkavých uhorských rastlín (Descriptiones et icones plantarum rariorum Hungariae, 1 – 3, 1802 – 12) s F. A. Waldsteinom-Wartenbergom opísali 80 nových taxónov s autorským označením Waldst. et Kit. a uverejnili 280 ručne kolorovaných medirytov.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kitaibel, Paul [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kitaibel-paul