Kinski, Klaus

Kinski, Klaus, vlastným menom Klaus Günther Karl Nakszynski, 18. 10. 1926 Sopot, Poľsko – 23. 11. 1991 Lagunitas (pri San Franciscu), Kalifornia — nemecký herec a režisér, otec N. Kinskej. Od piatich rokov žil v Nemecku. Počas 2. svetovej vojny musel prerušiť stredoškolské štúdium a narukovať do armády. Po nástupe na front bol väznený za pokus o dezerciu, 1944 padol do britského zajatia a zvyšok vojny strávil v britských zajateckých táboroch, kde sa začal zaujímať o herectvo. Divadelný debut absolvoval v Baden-Badene, od 1946 hral na scénach v Berlíne. V 50. rokoch 20. stor. hrával na rôznych divadelných scénach v Nemecku a Rakúsku, pozornosť vzbudzoval svojimi niekoľkohodinovými recitáciami básní A. Rimbauda, F. Schillera a F. Villona. R. 1948 debutoval v role holandského väzňa vo filme Morituri, dlho sa však objavoval iba v epizódnych úlohách. Často stelesňoval zločincov a šialencov v komerčných filmoch, v 60. rokoch 20. stor. hral v kriminálnych filmoch, talianskych westernoch a španielskych hororoch. Veľké herecké príležitosti dostal až vo filmoch režiséra W. Herzoga Aguirre, hnev Boží (Aguirre, der Zorn Gottes, 1972), Upír Nosferatu (Nosferatu, Phantom der Nacht, 1979), Woyzeck (1979) a Fitzcarraldo (1982).

Hral takmer v 140 filmoch, napr. Rozhodnutie pred úsvitom (Decision Before Dawn, 1951), Hanussen (H., 1955), Mŕtve oči Londýna (Die toten Augen von London, 1961), Hostinec pri Temži (Das Gasthaus an der Themse, 1962), Vinnetou – červený gentleman (Winnetou II, 1964), Doktor Živago (Doctor Zhivago, 1965), Veľké ticho (Il grande silenzio, 1968), Oko pavúka (L’occhio del ragno, 1971), Stopy (Le orme, 1975), Smrť darebáka (Mort d’un pourri, 1977), Jed (Venom, 1981), Malá bubeníčka (The Little Drummer Girl, 1984), Zelená kobra (Cobra Verde, 1987) a Veľkí lovci (Grandi cacciatori, 1988). R. 1989 režíroval životopisný film Paganini (P., 1988), v ktorom stvárnil aj hlavnú úlohu.