Kielsky mier

Kielsky mier [kíl-] — mierová dohoda uzatvorená 14. 1. 1814 v severonemeckom meste Kiel, ktorou bolo ukončené obdobie napoleonských vojen na severe Európy. Podpísali ju Dánsko (od 1380 v personálnej únii s Nórskom), ktoré stálo na strane porazených, a Švédsko, ktoré bolo podporované Spojeným kráľovstvom. Dánsko muselo ako spojenec porazeného Francúzska súhlasiť s odstúpením Nórska (Dánsku pripadli jeho historické zámorské súčasti – Grónsko, Island a Faerské ostrovy) v prospech Švédska výmenou za švédsku časť Pomoranska Rujanu (ktorú však následne vymenilo s Pruskom za Sasko-Lauenbursko) a za milión toliarov. Podpisom zmluvy so Spojeným kráľovstvom stratilo Dánsko ostrov Helgoland v Severnom mori. Predstavitelia nórskeho národnoemancipačného hnutia však odmietli uznať ustanovenia Kielskeho mieru a 17. 5. 1814 Nórsko vyhlásilo nezávislosť a prijalo vlastnú ústavu (v modifikovanej verzii platí dodnes), čím sa oddialilo uvedenie dohody do života (do platnosti fakticky nikdy nevstúpila). Vlastenci znemožnili Švédsku prebrať pohraničné pevnosti na juhovýchode krajiny, krátku švédsko-nórsku vojnu ukončil až podpis tzv. konvencie z Mossu (14. 8. 1814), ktorou sa postuloval vznik švédsko-nórskej personálnej únie pri zachovaní nórskej ústavy (s nevyhnutnými úpravami) a parlamentov obidvoch krajín. Na Viedenskom kongrese (január 1815) bol prijatý tzv. Hardenbergov plán (nazvaný podľa pruského kancelára K. A. von Hardenberga), ktorý obsahoval sieť územných výmen na severe Nemecka a finančné vyrovnanie medzi Dánskom, Švédskom, Hannoverskom (v personálnej únii so Spojeným kráľovstvom) a Pruskom, ktorému pripadlo niekdajšie švédske Pomoransko.