khmérska literatúra

Text hesla

khmérska literatúra, aj kambodžská literatúra — literatúra vznikajúca na území dnešnej Kambodže prevažne v khmérskom jazyku. Člení sa na písanú literatúru vytváranú v kráľovských palácoch a buddhistických pagodách a na ústne tradovanú literatúru s originálnymi prvkami (ovplyvnená buddhizmom a hinduizmom).

K začiatkom khmérskej literatúry patria ryté nápisy na kamenných stélach (6. – 14. stor.), v ktorých sa najviac odrážal indický vplyv a ktoré sú cenným svedectvom o vývoji vtedajšej politickej a sociálnej štruktúry Khmérov. Zapisovali sa rytím v sanskrite (sanskrt), ktorý Khméri prevzali a používali ako poetickú formu oslavy zakladateľa chrámu, alebo v starej khmérčine, ktorá sa využívala napr. pri výpovediach a praktických informáciách o výstavbe chrámu. Prvý nápis v khmérčine pochádza zo 612 z mesta Angkór Borei v južnej Kambodži. Až v 14. stor. bol sanskrit (sanskrt) nahradený jazykom páli. Od 10. stor. sa začali spracúvať niektoré časti indického eposu Mahábhárata, ktoré však v priebehu 15. a 16. stor. upadli do zabudnutia. Asi v 15. stor. začala v rámci khmérskej literatúry vznikať najmä buddhistická literatúra, predovšetkým džátaky (príbehy o zrodeniach), ako aj historické kroniky a rozprávania o vojenskom umení Khmérov. V tom období sa už rylo na upravené palmové listy, ktoré sa ukladali do zväzkov. Náboženské rukopisy sa uchovávali v chrámoch, vzhľadom na nepriaznivé klimatické podmienky a časté vojny sa ich však zachovalo len málo.

Najznámejší literárny text v khmérčine je khmérska verzia indického eposu Rámájana – Reamker (resp. Riemker, Rámova sláva, 17. stor.), ktorý sa stal zdrojom inšpirácie literárnej i dramatickej ľudovej a dvorskej tvorby. Na rozdiel od indického originálu je khmérska verzia obohatená prvkami buddhizmu. V 17. – 19. stor. vznikali kódexy správania (chbap), ktoré opisujú morálku stredovekej khmérskej spoločnosti. Z ľudovej slovesnosti boli obľúbené rozprávky, povesti, príbehy o šibalovi Thmenh Cheyovi i bájky o múdrom zajacovi, ktorý rozsúdil každý spor. Začiatkom 19. stor. došlo k rozmachu dvorskej literatúry, napr. sám kráľ Ang Duong bol autorom niekoľkých mravoučných poviedok vychádzajúcich z džátak. Klasickým dielom khmérskom literatúry je veršovaný ľúbostný román s tragickým koncom Tum a Teav (Tum Teav, 1915), pôvodne asi ľudový, zapísaný pravdepodobne mníchom Botumtherom Somovom (*1852, †1932).

Od začiatku francúzskej koloniálnej nadvlády (1863) sa khmérska literatúra musela vyrovnať s novými, cudzími prvkami, ktoré do nej prenikli, a otvoriť sa svetu; vznikli niektoré nie veľmi významné napodobneniny západoeurópskej a čínskej literatúry. Niektorí autori svojou tvorbou protestovali proti francúzskemu koloniálnemu režimu, napr. básnik Kram Ngoy (*1865, †1936), nazývaný aj otec khmérskej poézie, tvoriaci predovšetkým vlasteneckú poéziu, ktorá sa často spievala. Za zakladateľa modernej khmérskej literatúry je považovaný prozaik a prvý predseda Zväzu khmérskych spisovateľov Rim Kin, autor prvého moderného románu Sophat (1938). Po nástupe režimu Červených Khmérov v 70. a 80. rokoch 20. stor. bola akákoľvek literárna činnosť zakázaná a Zväz khmérskych spisovateľov bol zrušený (obnovený 1993). V súčasnosti tvorí mladá generácia spisovateľov, napr. k výrazným osobnostiam patrí Somaly Mamová (Mam, *1970), ktorá v diele Ticho nevinnosti (Le silence de l’innocence, 2005) opísala vlastné trpké skúsenosti s detskou prostitúciou.

Zverejnené v marci 2017.

Khmérska literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-04-20 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/khmerska-literatura