Kežmarok

Kežmarok — okresné mesto v Prešovskom kraji v doline rieky Poprad v severovýchodnej časti Popradskej kotliny na jej styku s Levočskými vrchmi, 626 m n. m.; 15,6 tis. obyvateľov (2021). Územie v pohorí je budované paleogénnymi horninami vnútrokarpatského flyšu s prevahou pieskovcov, má členitejší reliéf, je pokryté ihličnatými lesmi. Územie v kotline je budované riečnymi a ľadovcovo-riečnymi usadeninami, má reliéf kotlinovej pahorkatiny, je prevažne odlesnené.

Kežmarok je administratívnym, hospodárskym, kullúrnym strediskom a centrom služieb Spiša. Má rozvinutý textilný (najmä bavlnársky, v minulosti tradičné spracovanie ľanu), strojársky (výroba lyžiarskych vlekov, lanových dráh a vozíčkových dráh), elektrotechnický a potravinársky (hydinársky, mliekarský) priemysel; v severnej časti vznikla priemyselná zóna Kežmarok-Pradiareň. Mesto je významným strediskom cestovného ruchu (východiskové miesto pre turistiku do Tatranského národného parku, Pieninského národného parku a Národného parku Slovenský raj). Prechádza ním cesta I. triedy Banský Bystrica – Brezno – Poprad – Kežmarok – Spišská Belá – Tatranská Javorina – hraničný priechod s Poľskom, končí sa tam cesta II. triedy Spišské Vlachy – Spišský Štvrtok – Vrbov – Kežmarok.

Mesto je písomne doložené v roku 1251 ako villa Saxonum aput ecclesiam sancte Elizabeth, 1269 Kasmark, Käszmark, Keyssmarkh, 1270 Kazmarc, Kaymarc, 1272 Keysmarch, 1288 Kayssmark, 1294 Kasmark, Kesmarkt, Kümark, 1301 Forum Caesorum, 1307 Casmark, 1310 Kesmargkt, 1313 Kasmarc, 1315 Kezmark, 1317 Kasmark, Kesmark, 1322 Forum Caesorum, 1327 Forum Caseorum, Kesmark, Kasmark, 1329 Forum Caesorum, 1338 Kesmarco, 1361 Caseoforum, 1369 Kesemark, 1392 Kesmarck, 1423 Kesmark, v rokoch 1497, 1650 Kasmiarek, v roku 1773 Késmarkinum, Késmark, Käsmarkt, Kesmarek, 1786 Kaesmark, Kaisersmark, Kesmarkinum, Caesareoforum, 1808 Kesmark, Kesmarkinum, Caesareoforum, Késmárk, Kässmarkt, Kaisersmarkt, Kežmarek, v rokoch 1863 – 1913 Kesmark, v roku 1920 Kežmarok, v rokoch 1927 – 48 Kežmarok, Käsmark, v roku 1948 Kežmarok.

V roku 1947 bola z Kežmarku vyčlenená obec Vysoké Tatry, 1956 obec Mlynčeky, v rokoch 1974 – 95 bola ku Kežmarku pričlenená obec Malý Slavkov a 1974 – 92 obec Ľubica. Na území dnešného Kežmarku (na mieste pôvodného slovanského osídlenia) existovali v polovici 13. stor. dve slovenské osady (s vlastnými kostolmi) i osada nemeckých kolonistov (hostí), ktorí sa tam usadili po tatárskom vpáde (1241 – 42). Slovenská osada s Kostolom sv. Michala a nemecká osada s Kostolom sv. Alžbety sú písomne doložené v roku 1251, keď Belo IV. daroval osadu nemeckých hostí turčianskym premonštrátom. V roku 1269 získala nemecká osada mestské privilégiá a vzápätí došlo k spojeniu všetkých osád do mestského celku; koncom 13. stor. sa mesto nakrátko stalo aj členom Spoločenstva spišských Sasov. V 14. stor. bolo opevnené. Od roku 1380 bolo slobodným kráľovským mestom, v rokoch 1382 – 92 sa spomína mestská škola (predpokladá sa však, že farská škola tam jestvovala už v 13. stor.). Kežmarok postupne získal viacero privilégií, ktoré podnietili jeho rozvoj (1411 právo lovu rýb v rieke Poprad, 1412 oslobodenie mesta od platenia mýta, 1419 právo konať dva jarmoky do roka, 1433 načas právo skladu, 1438 právo meča, 1440 boli kežmarskí kupci oslobodení od platenia mýta v Poľsku a 1464 od platenia tridsiatku v Uhorsku, 1463 kráľ Matej I. Korvín povolil mestu používať erb a červený vosk pri pečatení).

V roku 1423 bola v meste uzavretá dohoda medzi Žigmundom Luxemburským, poľským kráľom Vladislavom II. Jagiełłom a litovským kniežaťom Vitoldom o spoločnom postupe proti husitom, ktorí však v roku 1433 mesto dobyli a vyplienili. V roku 1440 ho obsadil poľský a uhorský kráľ Vladislav III. Varnenčík (Vladislav I.) a 1441 Ján Jiskra z Brandýsa. V roku 1462 získal Kežmarok Imrich Zápoľský, ktorý tam postavil hrad. V 1. polovici 16. stor. bolo mesto jedným z centier reformácie v Hornom Uhorsku (z mestskej školy sa 1531 stalo evanjelické gymnázium, počas protireformácie bol Kežmarok jedným z artikulárnych miest). V roku 1583 sa hradu zmocnil Štefan Tököli a mesto zmenil na poddanské, od roku 1651 bolo opäť slobodným kráľovským mestom. Kežmarok sa zapojil do protihabsburských povstaní na strane Imricha Tököliho a Františka II. Rákociho, v roku 1709 ho dobyli cisárske vojská. V roku 1702 sa mesto stalo majiteľom hradu, vlastnilo aj viacero obcí.

Hlavným zdrojom bohatstva Kežmarku však boli remeslá a obchod (najmä s Poľskom, predovšetkým v 15. a 16. stor.); Kežmarok predstavoval významné remeselné centrum s viacerými remeselnými cechmi, napr. v roku 1443 vznikol cech zámočníkov, 1475 súkenníkov, 1490 kováčov i spracúvateľov kože, v 16. stor. tam existovalo viac než 20 cechov, v roku 1715 tam bolo 263 remeselných dielní a 1828 fungovalo 51 remeselných odvetví. Koncom 18. stor. začali v Kežmarku vznikať manufaktúry, v roku 1815 manufaktúra na kameninu a 1820 na súkno. V roku 1884 vznikla mechanická pradiareň ľanu (tzv. Wienova pradiareň), 1880 bieliareň, 1894 elektráreň, 1901 súkenka a i. V roku 1863 tam vznikla sporiteľňa, 1872 banka a 1879 svojpomocný spolok.

Rozvíjalo sa školstvo (evanjelické gymnázium dostalo 1813 štatút lýcea, pôsobili tam alebo študovali mnohé významné osobnosti slovenského kultúrneho a politického života, vznikali literárne a vzdelávacie spolky, pri škole bola postupne vybudovaná jedna z najväčších školských knižníc v strednej Európe, → lyceálne knižnice). V rokoch 1806 – 10 existovala v Kežmarku Literárna spoločnosť, 1867 – 1945 Spolok spišských lekárov a lekárnikov na rozvíjanie lekárskych, lekárnických a i. prírodných vied a 1941 – 45 Inštitút pre vlastivedný výskum nemeckého etnika, ktoré až do roku 1944 tvorilo približne jednu tretinu obyvateľstva. V Kežmarku žila aj mnohopočetná židovská menšina (počas vojnovej Slovenskej republiky bola väčšina Židov 1942 – 44 deportovaná do vyhladzovacích táborov).

Archeologické nálezy: osídlenie v staršom a strednom paleolite, v neolite a eneolite; nálezy zo staršej a z mladšej bronzovej a halštatskej doby; opevnené sídlisko púchovskej kultúry a osídlenie z rímskej doby (3. – 4. stor.); ranoslovanské sídlisko (9. – 10. stor.); radové pohrebisko.

Stavebné pamiatky: historické jadro Kežmarku bolo v roku 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu:

Kežmarský zámok – mestský hrad postavený čiastočne na mieste Kostola sv. Alžbety (spred 1251, 1368 ho mesto darovalo krížovníkom z Lendaku; zachované základové múry) a opevneného kláštora krížovníkov z roku 1368 (nadväzoval na mestské hradby, deštruovaný po 1433), ktorý sa stal základom neskorogotického hradu postaveného v roku 1462 alebo v rokoch 1465 – 86 Imrichom Zápoľským, v tom období moderná opevnená stavba s najmenej dvoma neskorogotickými hradnými palácmi, niekoľkými oblými baštami a mohutnou hranolovou bránovou vežou s kamenným neskorogotickým mostom nad priekopou. Hrad sa v roku 1528 stal majetkom rodiny Laskiovcov; podľa tradície podnikla v roku 1565 Beata Laskiová (*?, †1576), druhá manželka Alberta Leonarda Laskiho (*1536, †1605), prvý známy turistický výlet do Tatier. V roku 1575 hrad vyhorel, v rokoch 1583 – 1685 patril Tököliovcom, ktorí ho prestavali na reprezentačné neskororenesančné šľachtické sídlo (do 1628 prestavané neskorogotické paláce, na nádvorí nová zástavba; 1628 – 38 prestavané opevnenie s baštami, hradby ukončené dekoratívnou štítkovou atikou a fasády vyzdobené sgrafitami; 1657 – 58 postavená hradná kaplnka s bohatou ranobarokovou plastickou výzdobou interiéru, ktorý vyhotovili talianski štukatéri, v kaplnke sa nachádzajú krypta, oratórium a výnimočný ranobarokový Oltár ukrižovania z 1658). Od roku 1702 je hrad v majetku mesta (podľa iných prameňov od 1706), v 18. stor. dvakrát vyhorel a obytné krídla už neboli obnovené. V roku 1860 bol západný palác prestavaný na kasárne. V rokoch 1962 – 85 bol celý hrad pamiatkovo upravený, sídli tam múzeum (expozície cechov a remesiel, zbraní, dejín mesta a i.).

Rímskokatolícky farský Kostol Sv. kríža (od 1998 Bazilika minor Sv. kríža), pôvodne románsky z 13. stor., pravdepodobne v 14. stor. goticky prestavaný. Pôvodná stavba, z ktorej sa zachovala veža, bola po požiari v roku 1443 neskorogoticky prestavaná (stavba ukončená 1498). Pseudohalová dispozícia s parlerovskou sieťovou klenbou v interiéri, veža renesančne upravená v 16. stor. V interiéri niekoľko pôvodných neskorogotických oltárov a plastík, ako aj renesančných epitafov, 9-registrový organ (postavený 1651). V areáli okolo kostola pôvodne opevneného múrom (zachoval sa renesančný portál) sa nachádza renesančná zvonica s bohatou sgrafitovou výzdobou fasád (1586 – 91, v jadre neskorogotická, najstarší zvon z 1525).

Budova bývalej protestantskej školy (renesančná stavba z 1. polovice 16. stor.) a baroková fara (po 1709, bývalá rímskokatolícka ľudová škola barokovo prestavaná z Kaplnky Sv. Trojice z 1468).

Evanjelický a. v. drevený barokový artikulárny kostol postavený v roku 1717 (za necelé tri mesiace, staviteľ Juraj Müttermann z Popradu) za hradbami mesta na mieste staršej modlitebne (1687 – 88) za finančnej podpory európskych protestantských krajín (najmä Dánska a Švédska). Omietnutá drevená zrubová stavba s pôdorysom gréckeho kríža zaklenutá drevenými valenými klenbami s krížením (kapacita 1 600 veriacich), zachovaný hodnotný barokový interiér: šesť empor, klenba a bočné steny zdobené nástennými maľbami, v centre chrámu hodnotný ranobarokový oltár s ústredným výjavom Ukrižovanie (1717 – 27) a kazateľnica (1718), dvojmanuálový barokový organ, jeden z najstarších a najvzácnejších funkčných dvojmanuálových nástrojov na Slovensku (pôvodne 12-registrový postavil 1719 – 20 Vavrinec Čajkovský z Levoče, 1729 ho Martin Korabinský zo Spišskej Novej Vsi rozšíril pripojením staršieho, 6-registrového pozitívu na 18-registrový) s bohato rezbársky zdobenou skriňou a umelecky stvárnenými píšťalami, v roku 2008 bol kostol zapísaný spolu s viacerými slovenskými drevenými kostolmi do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Drevené kostoly v slovenskej časti Karpát.

Nový evanjelický a. v. kostol (1872 – 94, realizácia 1894 – 1909), eklektická stavba kombinujúca neorománske a byzantské tvaroslovie, postavená podľa návrhu Theophila Edvarda von Hansena, začiatkom 20. stor. pristavané mauzóleum I. Tököliho (1906 boli jeho pozostatky prevezené do Kežmarku); barokový Kostol Panny Márie (pôvodne kostol paulínskeho kláštora postavený 1747, barokový interiér s oltármi); budova bývalého evanjelického lýcea, dnes Lyceálna knižnica (1774 – 76, prestavaná v 19. stor.; prístavba 1890 – 1906 pravdepodobne podľa návrhu Gedeona Majunkeho); pôvodne renesančná radnica (1541 – 53/55 na mieste staršej, neskorogotickej budovy z 1461; klasicisticky prestavaná 1799, upravená po 1922); klasicistická reduta (1818, na mieste staršieho, barokového obytného domu a strážnej veže prestavanej v 17. stor.); secesná budova železničnej stanice (1916).

Viacero zachovaných pôvodných meštianskych domov rozličných typov (najčastejším je dom s prejazdom rozvinutý na dlhej a úzkej, pôvodne gotickej parcele). Väčšina domov je v jadre neskorogotická, v 17. stor. v období najväčšieho stavebného rozkvetu mesta upravená najmä renesančne a ranobarokovo, ďalej upravené v 19. – 20. stor. Na ulici Starý trh je najstaršia obytná zástavba, niektoré z remeselníckych domov pochádzajú v jadre z 13. stor. (pravdepodobne pôvodné vežové domy), v jednom z domov (pôvodne neskorogotický, renesančne upravený v 17. stor.) je od roku 1974 expozícia meštianskej bytovej kultúry na Spiši. V meste sa nachádza mestský cintorín (založený 1674), výstavná sieň mestská galéria Barónka. V roku 1991 bola obnovená tradícia výročných trhov.