kesón

kesón [fr.] — zariadenie na zakladanie stavieb na dne mora, rieky alebo vodnej nádrže. Funguje na princípe potápačského zvona. Jeho hlavnou časťou je pracovná železobetónová komora kruhového alebo štvoruholníkového pôdorysu, ktorú tvoria obvodové steny naspodu ukončené oceľovou hranou (britom), strop, v ktorom je umiestnené potrubie na prívod stlačeného vzduchu, ďalej šachta, v ktorej sa vzduchotesne pohybuje valcovitá nádoba (tzv. vzdušnica) na dopravovanie pracovníkov (kesonárov) tak, aby sa udržal pretlak v pracovnej komore, a podobne upravená šachta na odoberanie vyťaženého materiálu. Pri spúšťaní do vody sa pracovná komora napĺňa stlačeným vzduchom (čím sa z nej vytláča voda) a nad jej stropom sa postupne nabetonúva murivo nad úroveň vodnej hladiny, čím celá konštrukcia nadobudne dostatočnú hmotnosť, aby dosadla na dno. Kesonári potom odstraňujú z dna málo pevný materiál, až kým celý kesón nedosadne na pevné podložie. Nakoniec sa pracovná komora aj vstupy zabetónujú, a tak vznikne masívny základ stavby.

Kesón sa používa pri zakladaní mostných pilierov, hatí alebo vodných elektrární v hĺbke najčastejšie do 25 m i ako ochranná hrádza v zavodnených horizontoch baní. Pri vstupovaní do kesónu a pri výstupe z neho je potrebné, rovnako ako pri iných potápačských aktivitách, aby pracovníci dodržiavali správny postup dekompresie, inak im hrozí kesónová choroba. Na práce v kesóne treba zvláštne povolenie, pracovníci sú pod stálym lekárskym dozorom. Pre náročné zdravotné zaťaženie sa práce s kesónom vykonávajú v hĺbke maximálne 35 m pod úrovňou vodnej hladiny. Zakladanie stavieb pomocou kesónu je veľmi prácne a drahé, na Slovensku bolo po 1960 nahradené zakladaním v oceľových ohrádzkach. Kesón bol prvýkrát použitý 1850 pri baníckych a stavebných prácach vo Francúzsku a napr. aj pri stavbe železničného mosta cez rieku Rýn medzi nemeckým mestom Kehl a Štrasburgom (otvorený 1861, zničený 1944).