keramikárska pec
keramikárska pec — súhrnný názov účelových pecných zariadení určených na vypaľovanie umeleckej a umeleckoremeselnej keramiky. Podľa typu paliva (zdroja tepla) sa delia na tradičné, v ktorých sa ako palivo používa drevo (v minulosti najčastejšie palivo), prípadne uhlie alebo koks, a moderné, najčastejšie elektrické, plynové alebo vykurované olejom alebo naftou. Spôsob, akým sa keramika v keramikárskej peci vypaľuje, sa výraznou mierou podieľa na jej výtvarnom stvárnení. Pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali, pričom vzniklo množstvo rozličných typov charakteristických pre jednotlivé kultúrne oblasti.
Základný princíp pecí vykurovaných drevom a používaných už v staroveku sa v podstate nezmenil (na Slovensku sa tradičné pece používali ako hrnčiarske pece). Takmer každá tradičná pec pozostáva z 3 hlavných častí: z miesta, kde horí oheň a generuje sa teplo (ohnisko), z komory (nazývanej aj pecište), v ktorej sa nachádza vypaľovaná keramika, a z priestoru, ktorým vychádza dym a horúce plyny vznikajúce pri vypaľovaní. Podľa smeru stúpania plameňa ku komínu sa tradičné pece rozdeľujú na tri typy: s plameňom stúpajúcim vertikálne (smerom nahor; vývojovo najstarší typ, pecište sa nachádza priamo nad ohniskom, ohnisko a pecište sú obvykle predelené roštom alebo kanálmi, cez ktoré prúdi teplo), s plameňom prúdiacim horizontálne (vodorovne) a so zvratným plameňom (tzv. ležatá pec; plameň vystupuje zospodu z ohniska k stropu komory, odkiaľ smeruje pomedzi výrobky nadol do odťahových otvorov v dne alebo v spodnej časti komory). V peciach so zvratným plameňom sa tepelná energia získaná z paliva využíva najefektívnejšie a najlepšie sa vyrovnávajú teplotné rozdiely vo vypaľovacom priestore (v Európe sa začali takéto pece využívať v 13. stor. v Porýní pri výrobe nádob z vysoko vypaľovaného kameninového črepu so soľnou glazúrou).
Viacero druhov keramikárskych pecí vzniklo v Číne. Už v období dynastie Šang (1600 – 1100 pred n. l.) sa vypaľovala kamenina v peciach s vertikálne stúpajúcim plameňom pri teplote okolo 1 220 °C, v období bojujúcich štátov (475 – 221 pred n. l.) boli vyvinuté pece s takmer horizontálne prúdiacim plameňom, v ktorých sa dosahovali vysoké teploty (približne v období dynastie Sung, 960 – 1279, sa začalo na vykurovanie pecí používať aj uhlie). Najcharakteristickejšími tradičnými pecami v Číne sú pec typu mantu a tzv. dračia pec. Dračie pece, ktoré sa používali na vypaľovanie kameniny, keramiky a porcelánu, boli budované v mierne stúpajúcom svahu, mali niekoľko za sebou umiestnených komôr a dosahovali dĺžku až niekoľko desiatok metrov (napr. pece v stredisku výroby seladónu Lung-čchüan v provincii Če-ťiang mali dĺžku až 60 m a vypaľovalo sa v nich niekoľko tisíc výrobkov pri priemernej teplote 1 250 °C); používali sa aj v Kórei a Japonsku.
V súčasnosti sa na vypaľovanie predmetov vytvorených profesionálnymi výtvarníkmi používajú všetky typy keramikárskych pecí (tradičné pece najstaršieho typu, v ktorých sa počas pálenia nachádzajú výrobky spolu s koksovým palivom, pece, v ktorých sa dymom a zamedzením prístupu kyslíka priestor zadymuje a vytvára sa redukčná atmosféra, i najmodernejšie plynové a elektrické keramikárske pece).