keramická hmota
keramická hmota — materiál určený na výrobu tradičnej keramiky, zmes surovín pozostávajúca z plastických a neplastických zložiek rozličného chemického zloženia a vody. V priemyselnej výrobe je na označenie keramickej hmoty zaužívaný názov cesto, v umeleckých remeslách a vo výtvarnom umení keramická (keramikárska) hlina. Keramická hmota je v prírodnom stave dobre tvarovateľná a po vypálení pevná; vypálením vzniká tzv. črep, ktorý trvalo stráca plasticitu. Dôležitou vlastnosťou keramickej hmoty je väznosť, t. j. schopnosť prijímať neplastické zložky (napr. šamot) bez straty tvárnosti.
Suroviny na keramickú hmotu sa ťažia v prírodných ložiskách (→ hlinisko) a potom sa podľa účelu použitia priemyselne upravujú do požadovanej konzistencie; v minulosti si pripravovali keramickú hmotu keramikárske dielne, resp. samotní keramikári.
Základnými surovinami keramickej hmoty sú plastické zložky íl (označovaný aj ako keramický íl; k najvhodnejším patria kaolínové a montmorillonitové íly), resp. hlina. Podľa druhu hotového výrobku sa použité íly, resp. hliny, rozdeľujú napr. na kameninové, pórovinové, hrnčiarske, tehliarske a žiaruvzdorné. K neplastickým zložkám keramickej hmoty patria ostrivá, tavivá a ľahčivá. Ostrivá znižujú tvárnosť keramickej hmoty a zmenšujú zmršťovanie výrobkov pri sušení a vypaľovaní; zvyšujú teplotu tavenia. Ako ostrivo sa najčastejšie používa jemne mletý kremeň alebo kremenný piesok, prípadne šamotové ostrivá vyrobené mletím vypálených žiaruvzdorných ílov. Tavivá (živec, vápenec, dolomit, magnezit a plavená krieda) zjednodušujú spekanie pri vypaľovaní aj pri nižších teplotách. Ľahčivá podporujú tvorbu pórov v črepe, čím znižujú jeho objemovú hmotnosť. Používa sa napr. rašelina, korková drvina, piliny i škrob (jemne rozomleté a v keramickej hmote dôkladne rozptýlené), ktoré pri vypaľovaní vyhoria, čím črep zostane ľahký a priepustný. Do keramickej hmoty sa môžu pridávať aj plastifikátory (dextrín, arabská guma, želatína, glej, vosky a i.), ktoré zvyšujú plastickosť keramickej hmoty.
V minulosti keramikárske dielne a manufaktúry vznikali zvyčajne na miestach, kde boli vhodné a dostatočné ložiská surovín na prípravu keramickej hmoty i dreva potrebného na vypaľovanie výrobkov. Surovina získaná vykopaním sa určitý čas (rok, niekedy aj viac rokov) nechávala zrieť pôsobením poveternostných vplyvov, čím sa zvýšila jej plastickosť. Potom sa prekopávala, prevracala, polievala vodou, ubíjala, znova zmiešavala s vodou a cedila, aby sa z nej vyplavili hrubšie časti. Na jemnú keramiku sa aj mlela a rozplavovala na jemnejší kal. Po usadení a vyparení časti vody sa miesila a vytĺkala a po určitom čase takejto úpravy bola vhodná na tvarovanie. V priemyselných podmienkach sa vyťažená surovina dopravuje priamo do spracovateľského závodu alebo sa nechá uležať na medziskládke (haldovanie), kde sa udržiava vo vlhkom stave. Pri úprave suroviny sa hrubšie časti separujú vzduchovým triedením, plavením a flotáciou, zvyšok sa za sucha alebo za mokra drví a melie v mlynoch a po pridaní potrebného množstva vody sa homogenizuje miesením v miesičoch. Pri náročnejších výrobkoch sa zhomogenizovaná surovina nechá odležať. Takto získaná homogénna keramická hmota má vhodnú zrnitosť a rovnomerné rozmiestnenie plastických a neplastických zložiek; správne pripravená keramická hmota podstatne ovplyvňuje kvalitu vyrobených keramických výrobkov. Po vypálení keramickej hmoty môže črep nadobudnúť žltú, červenú, hnedočervenú, hnedú alebo sivohnedú farbu, pričom farebnosť je určená obsahom železitých zlúčenín v íle, resp. v hline.