kazateľnica

kazateľnica — vyvýšené miesto alebo tribúna v kresťanských kostoloch, odkiaľ kňaz (kazateľ) prednáša pri bohoslužbách veriacim homíliu (kázeň). Pozostáva z centrálnej časti (nazývanej aj rečnisko, obyčajne cylindrického alebo polygonálneho tvaru), ktorá môže byť podopieraná stĺpom, pilierom alebo postavou so symbolickým významom (Mojžiš, niektorý z apoštolov, svätcov alebo anjelov), a zo striešky alebo z baldachýnu, ktoré slúžia ako ozvučovacia doska. Centrálna časť je prístupná schodiskom so zábradlím vedúcim z lode chrámu či zo sakristie vnútornou chodbou v stene kostola.

Kazateľnica sa zvyčajne nachádza voľne v lodi kostola (ako pevná alebo mobilná súčasť interiéru) v blízkosti chóru (presbytéria), najčastejšie na ľavej (evanjeliovej) strane, často je umiestnená na stene lode alebo je pristavená k pilieru či k stĺpu. Výnimočne môže byť umiestnená aj v exteriéri ako súčasť architektúry, často pri hlavnom vchode. Býva zhotovená z rozličných materiálov (drevo, kameň), architektonické a výtvarné stvárnenie súvisí so súdobým štýlom výtvarného umenia, dekoratívne a figurálne časti výzdoby svojou ikonografiou vychádzajú z pôvodnej funkcie objektu.

Kazateľnica sa vyvinula približne v 13. stor. z ambony v súvislosti s pôsobením žobravých mníšskych rádov. Najstaršie kazateľnice (v Taliansku, 13. stor.) sú bohato sochársky zdobené, najrozšírenejším typom je kazateľnica stojaca na stĺpoch, s centrálnou časťou rozličného tvaru a so sochársky stvárneným zábradlím (kazateľnica v katedrále v Pise vytvorená G. Pisanom, 1302 – 10; kazateľnica v kostole San Lorenzo vo Florencii, 1558 – 65, s reliéfmi od Donatella z 1465). Gotické kazateľnice bývajú obvykle pristavené k pilieru lode alebo k stene kostola, najčastejšie pozostávajú z centrálnej časti so zábradlím, ktorá stojí na jednom stĺpe či pilieri, sú bohato ornamentálne zdobené a doplnené figurálnymi reliéfmi alebo sochami (kamenná kazateľnica v katedrále v Štrasburgu vytesaná 1486 Hansom Hammerom, †1519; kamenná kazateľnica v Dóme sv. Štefana vo Viedni vytesaná 1515 A. Pilgramom), architektonicky stvárnený baldachýn nad centrálnou časťou býva vytvorený z fiál a stĺpikov a doplnený sochami.

Význam kazateľnice (v rámci liturgie) vzrástol v 16. stor. po vzniku reformácie, pričom v protestantských kostoloch sa stali formálnym centrom bohoslužby (najmä u kalvínov), v protireformačných rímskokatolíckych kostoloch ich ikonografická náplň vyjadrovala triumf cirkvi nad herézami. Od 17. stor. sa na kazateľnici stále viac uplatňovala sochárska výzdoba, vrcholnú umeleckú úroveň dosiahli v období baroka v 17. – 18. stor., keď sa na mnohých uplatnila bohatá sochárska výzdoba so zložitou ikonografiou (kazateľnica v katedrále Saints-Michel-et-Gudule v Bruseli, 1695 – 99, od Hendrika Fransa Verbrugghena, *1655, †1699). V rímskokatolíckych kostoloch sa kazateľnice po liturgickej reforme 2. vatikánskeho koncilu prestali používať, v moderných kostoloch sa už nestavajú a účel kazateľnice spĺňa jednoduchý rečnícky pult nazývaný nie celkom presne ambona.