Kazantzakis, Nikos

Text hesla

Kazantzakis [-dza-], Nikos, 18. 2. 1883 Iraklio – 26. 10. 1957 Freiburg im Breisgau, Nemecko, pochovaný v Irakliu — novogrécky spisovateľ a filozof, manžel G. Kazantzakisovej. Literárne činný začal byť už počas štúdia práva na univerzite v Aténach (1902 – 06) zbierkou básní Had a ľalia (Ofis ke krino, 1906) a divadelnou hrou Svitanie (Ximeroni, 1906, premiéra 1907). R. 1907 – 09 študoval filozofiu na parížskej Sorbone, kde ho ovplyvnil vitalizmus H. Bergsona, ktorý bol jeho učiteľom, ako aj diela F. Nietzscheho. R. 1914 sa zoznámil s básnikom A. Sikelianosom, ktorý sa stal jeho blízkym priateľom a s ktorým strávil určitý čas v kláštoroch na Atose. Po návrate z tohto prostredia opustil tradičné kresťanstvo a napísal tragédiu Kristus (Christos, 1915); s náboženskými problémami sa mu však nepodarilo vyrovnať sa a k postave Ježiša Krista sa v tvorbe viackrát vracal. R. 1916 – 17 sa s priateľom Jorjisom Zorbasom (Giorgis Zorbas, *asi 1867, †1942) pokúšal o ťažbu lignitu na Peloponéze, 1918 – 19 vycestoval do ZSSR, 1919 pracoval na gréckom ministerstve sociálnej starostlivosti a z poverenia E. Venizelosa organizoval repatriáciu Grékov z oblasti Čierneho mora a Kaukazu.

V literárnej tvorbe čerpal z buddhizmu (napr. tragédia Buddha, Vudas; začal ju písať 1922 – 23, dokončil 1941), ako aj z myšlienok Františka z Assisi a A. Schweitzera. Rozhodujúci vplyv na jeho svetonázor mal však pobyt v povojnovom Rakúsku a Nemecku (1922 – 23), kde sa zblížil s myšlienkami socialistickej revolúcie a komunizmu. Od 1924 (neúspešne) plánoval ilegálne socialistické hnutie na Kréte. R. 1925 – 30 podnikol ďalšie tri cesty do ZSSR (reportáž Čo som videl v Rusku, Ti ida sti Rusia, 1928). V období 1924 – 38 vytvoril viacero verzií eposu Odysseia, ktorý sám považoval za svoje najvýznamnejšie dielo a v ktorom (v 33 333 jambických veršoch v 24 spevoch) prostredníctvom gréckeho hrdinu Odysea vyjadril vlastné nihilistické filozofické názory na otázky ľudskej slobody, samoty, života a smrti. Podstatnú časť eposu vytvoril v Československu, kde 1929 – 30 a 1931 – 32 žil v Krušných horách neďaleko obce Boží Dar (okres Karlovy Vary). R. 1932 – 33 navštívil Španielsko (cestopis Španielsko, Ispania, 1937), 1935 Japonsko a Čínu (Japonsko Čína, Japonia – Kina, 1938) a 1939 Spojené kráľovstvo. Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa vrátil do Grécka, kde žil na ostrove Aigína. Od 1946 pôsobil v Paríži ako poradca UNESCO pre vydávanie prekladov z klasickej gréckej literatúry a od 1948 v juhofrancúzskom meste Antibes. Zomrel po návrate z návštevy Číny (1957).

Kazantzakis patrí k najvýznamnejším novogréckym autorom 20. stor., písal básne, drámy i eseje, preslávil sa však najmä ako prozaik. Svoj najznámejší, autobiografický román s filozofickým podtextom Život a skutky Alexisa Zorbasa (Vios ke politia tu Alexi Zorba, 1946; čes. Alexis Zorbas, 1967; sfilmovaný 1964, réžia M. Kakojannis, hudba M. Theodorakis) napísal v priebehu jedného mesiaca. Dej sa odohráva na Kréte, okrem rozprávača je hlavnou postavou prostý horal Zorbas, ktorý má niektoré spoločné črty s Kazantzakisovým priateľom J. Zorbasom. V románe Kapitán Michalis. Sloboda alebo smrť (Kapetan Michalis. Eleftheria i thanatos!, 1953; slov. 1970) zachytil boj Kréťanov proti Turkom v 19. stor. V proticirkevne zameranom románe Kristus znova ukrižovaný (O Christos xanastavronete, švéd. 1950, gr. 1954; slov. 1965; sfilmovaný 1957 pod názvom Ten, ktorý musí umrieť, réžia J. Dassin) sa venoval súčasnému životu a sociálnej problematike; motív románu použil B. Martinů ako podklad libreta svojej opery Řecké pašije (premiéra 1961). V románe Posledné pokušenie (O telefteos pirasmos, švéd., nór. a nem. 1952, gr. 1954; sfilmovaný 1988, réžia M. Scorsese), v ktorom sa inšpiroval Dostojevského myšlienkami, sa zaoberal pocitmi vnútornej duševnej katarzie (1954 sa dielo dostalo na index zakázaných kníh). Autor románov Toda-Raba (1934) o dojmoch zo ZSSR, Svätý úbožiačik (O ftochulis tu Theu, 1956; slov. 1970) o sv. Františkovi z Assisi a Správa El Grecovi (Anafora ston Greko, 1961), filozoficko-mystickej básnickej prózy Askéza. Spasitelia Boží (Askitiki. Salvatores Dei, 1927) a 21 hier (niektoré nezachované či nepublikované), najmä tragédií s politickými (Hlavný majster, Protomastoras, 1910; zhudobnil M. Kalomiris, 1916), mytologickými (Odyseus, Odysseas, časopisecky 1922, knižne 1928; trilógia Prometeus, Promitheas, 1941 – 43), historickými (Nikefor II. Fókas, Nikiforos Fokas, 1927; Melissa, 1937; Julián, Iulianos, napísaná 1939, angl. 1945; trilógia Konštantín Palaiologos, Konstantinos Paleologos, 1956) a biblickými (Sodoma a Gomora, Sodoma ke Gomora, 1956) námetmi. Posmrtne bola vydaná Kazantzakisova korešpondencia s manželkou Galatiou Listy Galatii (Epistoles pros tin Galatia, 1958) a s jeho životopiscom Pandelisom Prevelakisom (*1909, †1986) Štyristo listov Prevelakisovi (Tetrakosia grammata tu Kazantzaki ston Prevelaki, 1965), ako aj zbierka 24 lyrických básní Tercíny (Tertsines, 1960). Prekladal starogrécke Homérove eposy a diela svetových autorov (Danteho Alighieriho, W. Shakespeara, F. García Lorcu a A. Rimbauda, spisy Ch. R. Darwina a F. Nietzscheho a i.). Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

Zverejnené v marci 2017.

Kazantzakis, Nikos [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-02]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kazantzakis-nikos