Kazanský chanát

Kazanský chanát, rus. Kazanskoje chanstvo, tatársky Qazan Xanlığı — historický štátny útvar v strednom Povolží rozprestierajúci sa na území pôvodnej Bulharskej volžsko-kamskej ríše (v súčasnosti územia dnešných republík Tatársko, Čuvašsko, Marijsko, Mordviansko, časti Udmurtska a Baškirska).

Vznikol v období 1438 – 45 ako jeden z nástupníckých štátov Zlatej hordy, sídelným mestom bola Kazaň. Nazývaný aj Bulharský chanát, vládcovia boli bulharskí, resp. kazanskí cháni, v ruských prameňoch nazývaní aj kazanské kniežatá. Cháni pochádzali prevažne z rodu potomkov Džingischána (Čingischána), ich moc však bola často obmedzená miestnou elitou, ktorá mala právo potvrzovať alebo voliť chána. Tvorili ju poradcovia (karači), ktorí pochádzali z najvýznamnejších turkicko-mongolských rodov, ako aj z islamského duchovenstva a z vojenských predstaviteľov a boli dedične a doživotne členmi najbližšieho poradného orgánu chána (díván). Základom hospodárstva Kazanského chanátu bolo pomerne vyspelé poľnohospodárstvo využívajúce úrodnú poľnohospodársku pôdu a rybolov. Kazanský chanát bol i jedným z významných centier obchodu medzi Moskovským veľkokniežatstvom a západnou Európou na západe a moslimskými štátmi na juhu (Buchara, Perzská a Osmanská ríša). Zakladateľom Kazanského chanátu bol zosadený chán Zlatej hordy Ulu Muhammad, ktorý 1437 zvrhol vládcu Bulharského (Kazanského) vilájetu Alího bega. Obdobie kultúrneho a obchodného rozkvetu Kazanského chanátu nastalo počas vlády Mähmuteka (1445 – 65), syna Ulua Muhammada. Od polovice 15. stor. zvádzal Kazanský chanát boje s Moskovským veľkokniežatstvom, 1487 – 1505 sa stal de facto protektorátom Moskvy, ktorá kontrolovala nástupníctvo i zahraničnú politiku štátu (sám veľkoknieža Ivan III. Vasilievič používal titul bulharský chán). Význam chanátu postupne klesal najmä pre nestabilnú vnútropolitickú situáciu a časté striedanie vládcov. Moskovské veľkokniežatstvo túto situáciu obratne využívalo a postupne dostalo Kazanský chanát do svojej politickej závislosti.

R. 1505 Muhammad Amín (1484 – 85, 1487 – 95, 1502 – 18) s pomocou nogajských kmeňov prestal ruský protektorát rešpektovať a v následnej russko-kazanskej vojne (1505 – 06) vybojoval opäť nezávislosť. Po smrti Muhammada Amína bol nový chán Šáh Alí (1519 – 21, 1546, 1551 – 52) vymenovaný opäť s podporou Moskvy, preto sa kazanská elita (karači) spojila s krymskými chánmi. S ich pomocou bol 1521 Šáh Alí vyhnaný a na jeho miesto dosadený krymský princ Sáhib Girej (1521 – 24), ktorý opäť začal bojovať s ruským cárom Ivanom IV. Hrozným a vyhlásil sa za vazala Osmanskej ríše. Po ďalšej rusko-kazanskej vojne (1530 – 31) bol zvolený proruský Džán Alí (1531 – 35), ktorý bol však po smrti cára Vasilija III. Ivanoviča vyhnaný a nahradený Safa Girejom (1524 – 31, 1536 – 46, 1546 – 49). V tomto období sa Kazanský chanát naposledy stabilizoval a upevnil svoje vojenské i obchodné postavenie. Napriek úsiliu rozširujúcej sa Osmanskej ríše vytvoriť koalíciu Kazanského chanátu, Krymského chanátu a Nogajskej hordy podnikli vojská cára Ivana IV. Hrozného na Kazanský chanát niekoľko nájazdov (1548 – 52), 1552 dobyli mesto Kazaň a celý Kazanský chanát bol pripojený k Rusku (na počesť tohto víťazstva bol v Moskve postavený Chrám Vasilija Blaženého, 1555 – 60). Predposledný kazanský chán Jadigar Muhammad bol odvezený do Moskvy a pokrstený, posledný chán Alí Akram, ktorý viedol od 1553 protiruské povstanie, bol zabitý (1556). Po definitívnom pripojení Kazanského chanátu k cárskemu Rusku sa pôvodne moslimské obyvateľstvo postupne rusifikovalo a christianizovalo.