katedrála
katedrála [gr. > lat.] —
1. kresťanský kostol (chrám), v ktorého presbytériu je umiestnené biskupské kreslo (biskupský stolec, katedra; odtiaľ názov), v rímskokatolíckej, starokatolíckej a anglikánskej cirkvi katedrálny kostol, t. j. hlavný kostol biskupstva (diecézy), resp. arcidiecézy (sídelný kostol biskupa alebo arcibiskupa), v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi katedrálny chrám, hlavný kostol biskupstva (eparchie), sídelný chrám eparchu. V nemeckej a talianskej jazykovej oblasti, ako aj na Slovensku niekedy nazývaný dóm, napr. Dóm (Katedrála) sv. Martina v Bratislave, v Nemecku niekedy aj münster. V stredoveku sa pod pojmom katedrála chápal katedrálny chrám (ecclesia episcopalis) a k nemu patriaci súbor budov predstavujúcich kultové a administratívne centrum diecézy: dom biskupa (domus episcopi, domus episcopalis, camera pontificalis), dom pre kňazov na spoločný život podľa mníškeho vzoru (claustrum), z ktorého neskôr vznikla kapitula, katedrálna škola niekedy spojená s knižnicou alebo so skriptóriom a domy pre chorých, chudobných a pútnikov (domus hospitum, hospitale pietatis, refrigerium pauperum).
Podľa Kódexu kánonického práva katolíckej cirkvi sa biskup v katedrále má ujať vedenia diecézy a často predsedať eucharistickému sláveniu, majú sa tam všeobecne udeľovať posvätné rády, konať slávnostné obrady i pohrebné obrady za zosnulého biskupa. V prípade zlúčenia niekoľkých biskupstiev sa katedrálou stáva kostol v mieste sídla biskupa, katedrálnym kostolom zaniknutých biskupstiev sa priznáva status konkatedrály, druhého hlavného chrámu biskupstva (diecézy). Vychádzajúc z organizačného členenia rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, majú status katedrály Dóm (Katedrála) sv. Martina v Bratislave, Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave, Bazilika (Katedrála) sv. Emeráma v Nitre, Katedrála sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici, Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline, Dóm (Katedrála) sv. Alžbety v Košiciach, Katedrála nanebovzatia Panny Márie v Rožňave, Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule (dnes súčasť Spišského Podhradia), ako aj vojenská Katedrála sv. Sebastiána v Bratislave, status konkatedrály Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove a Konkatedrála Sedembolestnej Panny Márie v Poprade. Katedrálami Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sú Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove, Katedrálny chrám narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach a Katedrálny chrám povýšenia vznešeného a životodarného kríža v Bratislave. Katedrálami Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku sú Katedrálny chrám sv. kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove a Katedrálny chrám sv. apoštolom rovných Cyrila a Metoda v Michalovciach;
2. architektonický typ významného kostola (sídelný kostol biskupa alebo arcibiskupa) budovaného v 12. – 16. stor. v období gotiky v západnej a strednej Európe, vrcholný prejav gotickej architektúry (gotická katedrála); gotické stavebné formy boli neskôr aplikované aj pri katedrálach budovaných v 19. stor. v historizujúcom neogotickom slohu najmä v Spojenom kráľovstve a v USA (→ Gothic Revival). Gotické katedrály sa stavali výlučne v mestách a boli plánované ako symbolické dominanty celého kraja. Mnohé z nich boli vďaka relikviám, ktoré sa tam uchovávali, aj významnými pútnickými miestami, niektoré aj korunovačnými chrámami. Stavba mnohých katedrál trvala niekoľko desaťročí až storočí, niektoré boli dostavané až v 19. – zač. 20. stor. v neogotickom slohu. Gotická katedrála sa oproti uzavreto pôsobiacemu románskemu kostolu (ktorý bol koncipovaný ako Boží hrad) otvára k mestu (vonkajšiemu svetu) a vychádza zo symboliky Božieho mesta (Civitas Dei) – Nebeského Jeruzalema. Katedrála má bohatú ikonografiu a symboliku, ktorá ako celok vyjadruje dejiny spásy. Z hľadiska architektúry môže mať gotická katedrála viaceré regionálne odlišnosti. Za klasické príklady sa považujú katedrály v oblasti Île-de-France vo Francúzsku.
Gotická katedrála je charakteristická dokonale prepracovanou tektonikou. Jej základom je skeletová konštrukcia, ktorej hlavnými časťami sú rebrové klenby dosadajúce na stĺpy alebo na piliere a oporný systém (oporné piliere a oporné oblúky). Tlak klenieb je oporným systémom odvádzaný smerom nadol. Skeletová konštrukcia umožnila uplatnenie veľkých okien (stena nemá statickú nosnú funkciu), čím sa značne presvetlil interiér (významná je symbolika nebeského svetla). Stena katedrály je opticky priepustná (priesvitná – diafánna) cez kružby a vitráže veľkých okien (vitráže predstavujú len tenkú blanu, ktorá oddeľuje vonkajší a vnútorný priestor, biblické výjavy, ktoré sú na nich zobrazené, majú bohatú ikonografiu). Katedrála má najčastejšie dispozičnú formu troj- až päťloďovej baziliky s transeptom a s vysokým, tzv. katedrálnym chórom s chórovou ochodzou okolo hlavného oltára (v niektorých prípadoch môže mať dvojitú ochodzu v závislosti od počtu bočných lodí), ku ktorej prilieha veniec radiálne radených kaplniek zasvätených patrónom katedrály. Najväčšia je kaplnka zasvätená Panne Márii (Notre-Dame), ktorá je za hlavným oltárom v stredovej osi a dominuje nad ostatnými kaplnkami; v anglických katedrálach sa uplatnil rovný chórový uzáver (pravouhlý chór) s mariánskou kaplnkou (Lady Chapel) pripojenou na východnej strane (Panna Mária zohráva v ikonografickom programe katedrály významnú úlohu, o. i. stelesňuje cirkev). V bočných kaplnkách ochodze sa nachádzajú bočné oltáre, vďaka čomu sa v katedrále môžu konať aj viaceré bohoslužby súčasne. Chór a hlavná loď nebývajú od seba výraznejšie oddelené, niekedy môžu byť oddelené lektóriom (letner) alebo nízkym chórovým zábradlím. Transept zväčša len nepatrne presahuje bočné lode (výnimku predstavujú anglické katedrály, ktoré majú značne dlhý a výrazne do priestoru vystupujúci transept alebo dva transepty), býva posunutý smerom do stredu stavby, čo zväčšuje dĺžku chóru. Chórová ochodza umožňovala veriacim, a najmä pútnikom obchádzať hlavný oltár alebo relikvie, a dostať sa tak do ich blízkosti. Ochodza je súčasťou vysokého, tzv. katedrálneho chóru s veľkými oknami s kružbami a vitrážami a s oporným systémom v exteriéri.
V exteriéri je sústredená aj väčšia časť sochárskej výzdoby. Z umeleckého hľadiska býva zvyčajne najvýpravnejšie stvárnená západná fasáda, ktorá má manifestačný a propagačný význam. V jej spodnej časti sa nachádzajú tri (niekedy len jeden) bohato profilované portály so sochárskou výzdobou archivolt i tympanónov. Stredný portál býva rozdelený stĺpom (trumeau) so sochou Krista Sudcu či Krista Učiteľa, alebo Panny Márie s dieťaťom. Portály predstavujú rozhranie medzi profánnym (vonkajším) a sakrálnym (vnútorným) svetom. Nad portálmi obvykle prebieha rímsa s kráľovskou galériou (→ význam 1), ktorú tvoria sochy biblických alebo konkrétnych historických panovníkov (vo Francúzsku ideálna genealógia francúzskych kráľov). Nad kráľovskou galériou je veľké kruhové okno (rozeta), ktoré symbolizovalo Krista a svetlo, alebo obdĺžnikové okno s lomeným oblúkom. Západná fasáda je ukončená dvojicou veží (typické pre francúzske klasické katedrály) alebo jednou veľkou vežou (najčastejšie v Nemecku). V Anglicku je západná fasáda rozšírená a zvyčajne presahuje šírku lodí, veže sa často nachádzajú za fasádou. V období ranej gotiky sa v nadväznosti na románsku tradíciu koncipovali katedrály ako viacvežové (napr. v Chartres vo Francúzsku bolo pôvodne navrhnutých 9 veží, realizovali sa 2). Pre viaceré anglické katedrály je typická mohutná hranolová veža nad krížením hlavnej lode a transeptu. Vrchol veží býva rovný (stavba zvyčajne nebola ukončená) alebo zakončený ihlanom. Veže môžu byť hmotovo uzatvorené alebo otvorené (prelamované a odľahčené oknami, schodiskami). Bočné steny exteriéru katedrály sú členené oporným systémom s piliermi dotvorenými stavebnou plastikou (fiály, kraby, chrliče), môže tam byť exteriérové trifórium na úrovni interiérového trifória alebo trifórium pod strechou. Bočné fasády sú členené oknami bočných lodí a oknami hlavnej lode (bazilikálne okná). Hlavné fasády transeptu majú obvykle trojicu monumentálnych, sochársky zdobených portálov podobne ako hlavné západné priečelie. Okná majú obvykle kružby. Hlavná loď má najčastejšie sedlovú, v období neskorej gotiky aj stanovú strechu, bočné lode môžu mať valbovú alebo pultovú strechu. Strechy bývajú pokryté bridlicovými tabuľkami alebo keramickými škridlami, ktoré môžu vytvárať ornamentálne vzory (najmä na neogotických stavbách). Okraj strechy môže byť dotvorený menšími stenami alebo cimburím (najmä v Anglicku).
Interiér katedrály je značne hlboký a zároveň má výrazne vertikálny charakter (piliere, lomené oblúky klenieb). Je pomerne strohý, estetický účinok vyvolávajú racionálne komponované a rytmicky usporiadané funkčné časti aj ich profilácia (rebrá, prípory), ktoré môžu byť polychrómované. Jednotlivé architektonické časti smerujú k hlavnému oltáru umiestnenému v chóre, ktorý symbolizuje vyvrcholenie cesty veriacich. V neskorších katedrálach, v ktorých sa uplatnila sieťová klenba, je dojem jednoty vnútorného priestoru zosilnený ešte viac. Steny hlavnej lode a transeptu sú členené na niekoľko úrovní, zón. V ranej gotike bolo obvyklé delenie steny na 4 zóny (existovali dva typy štvorzónovej steny: medziloďové arkády, empora, trifórium, bazilikálne okná alebo medziloďová arkáda, empora a dva rady bazilikálnych okien), vyskytlo sa však aj trojzónové delenie steny (medziloďová arkáda, empora, bazilikálne okná). V období vrcholnej gotiky sa empory neuplatňovali, charakteristická je trojzónova stena (medziloďová arkáda, trifórium, bazilikálne okná). Trifórium bolo zvyčajne presklené, čím sa opticky viazalo na okná. V období neskorej gotiky, keď zosilneli tendencie vedúce k zjednocovaniu priestoru, bolo trifórium zredukované na parapetnú, ozdobnú súčasť okien alebo sa úplne vytratilo, a tým vznikla dvojzónova stena (medziloďové arkády; bazilikálne okná).
K najvýznamnejším gotickým katedrálam patria:
– vo Francúzsku katedrála Notre-Dame v Chartres (od 1194, vysvätená 1260; 1979 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Notre-Dame v Paríži (od 1163), Notre-Dame v Reimse (1211 – okolo 1300, korunovačný chrám francúzskych kráľov; 1991 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Notre-Dame v Amiense (1218/20 – zač. 15. stor.; 1981 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Saint-Étienne v Sense (od okolo 1140), Notre-Dame v Noyone (okolo 1150 – po 1200), Notre-Dame v Senlise (od okolo 1151 – 53), Notre-Dame v Laone (od okolo 1160), Saint-Gervais-et-Protais v Soissons (od okolo 1180), Saint-Étienne v Bourges (1195 – 1280; 1992 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Saint-Pierre v Beauvais (od 1225/27 – 72);
– v Spojenom kráľovstve (v Anglicku) katedrála v Canterbury (od 1174; 1988 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), katedrála Saint Mary v Lincolne (1192 – 1210/30), Saint Mary v Salisbury (1220 – 66), Saint Andreas vo Wellse (1180 – 1240), Westminsterské opátstvo v Londýne (1245 – 69; 1987 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), katedrála Saint Peter v Gloucesteri (13. – 14. stor.), Saint Peter v Exeteri (13. – 14. stor.);
– v Španielsku katedrála v Burgose (od 1221; 1984 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), v Tolede (1226 – 1493), v Leóne (1255), katedrála Santa Eulalia v Barcelone (1298 – 1448), Santa María v Gerone (1312 – 1604), Santa María v Seville (od 1402/34; 1987 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO);
– v Nemecku dóm v Kolíne nad Rýnom (od 1248, dostavaný 1880; 1996 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), v Magdeburgu (po 1209), v Marburgu (1235 – 83), vo Freiburgu im Breisgau (asi 1213 – 15), v Ulme (1377 – 1419);
– v Rakúsku Stephansdom vo Viedni (po 1304; 2001 v rámci historického centra Viedne zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO);
– v Česku Katedrála sv. Víta v Prahe (od 1344, dostavaná 1929; 1992 v rámci historického jadra Prahy zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a Chrám sv. Barbory v Kutnej Hore (založený okolo 1380; výnimočná neskorogotická pamiatka vystavaná od 1388 vo viacerých etapách, ukončená po 1558; 1995 v rámci hiostorického centra Kutnej Hory zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).
K najvýznamnejším neogotickým katedrálam patrí katedrála Saint Patrick (1858 – 79, J. Renwick) v New Yorku.