kataster

kataster [gr. > tal. > nem.] — úradný súpis objektov rovnakého druhu, najčastejšie však nehnuteľností (pozemkov, budov), podľa vymedzeného územia (katastrálne územie, obec, okres, štát); aj súhrn pozemkov patriacich k jednej obci, územie obce, chotár (kataster obce). V minulosti sa na Slovensku (ako súčasti Uhorska a Československa) evidencia pôdy pre potreby výberu pozemkovej dane (kataster) a evidencia právnych vzťahov k nehnuteľnostiam vykonávali, a teda aj vyvíjali oddelene. K zjednoteniu týchto činností došlo až 1992, odkedy na evidenciu nehnuteľností a na usporiadanie právnych vzťahov k nim slúži kataster nehnuteľností.

Prvými nástrojmi evidencie pôdy (pozemkov) na území Uhorska boli donačné listiny panovníka registrované do 1526 v kráľovských knihách (libri regii), ďalej mestské knihy a urbárske a daňové (dikálne) súpisy. Potreba zriadenia katastra ako súpisu pozemkov vznikla v súvislosti s výberom pozemkovej dane. R. 1744 – 48 sa v Uhorsku uskutočnil súpis poddanskej (rustikálnej) pôdy, ktorý nariadila vykonať Mária Terézia, bol vytvorený prvý tereziánsky kataster (1748) a následne druhý tereziánsky kataster (1757), ktorý evidoval šľachtickú (dominikálnu) pôdu (→ tereziánsky kataster). V rámci prípravy daňovej reformy (zdanenie nielen poddanskej, ale aj šľachtickej a cirkevnej pôdy) nariadil 1786 Jozef II. zmerať bez rozdielu všetku úrodnú pôdu v Uhorsku a vytvoriť nový kataster (jozefínsky kataster), v ktorom sa územnou jednotkou stala katastrálna obec, každý pozemok bol označený topografickým číslom a obsahoval aj polohopisné náčrty pozemkov (merania však boli nepresné, pretože sa neopierali o pevný geodetický základ). Po smrti Jozefa II. cisár Leopold II. jozefínsky kataster na nátlak šľachty 1790 zrušil (zostal nedokončený) a opäť zaviedol tereziánsky kataster. R. 1792 – 1860 platil v Uhorsku tereziánsko-jozefínsky kataster (tereziánsky kataster s výmermi z jozefínskeho katastra; pri platení daní na jeho základe bola naďalej zvýhodňovaná šľachta). Základom dnešného katastra sa stal tzv. stabilný kataster, ktorý patentom o pozemkovej dani a vymeraní pôdy zaviedol 23. 12. 1817 v habsburskej monarchii cisár František II., v Uhorsku bol zavedený až patentom z októbra 1849 (upravený zákonným článkom VII/1875 o úprave pozemkovej dane a neskôr ďalšími právnymi úpravami). R. 1853 sa v súvislosti s jeho vybudovaním začala triangulácia, 1856 podrobné merania územia. Práce však nepostupovali dostatočne rýchlo a po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) boli aj utlmené, preto sa pôvodný zámer dobudovať ho do 1869 neuskutočnil; dokončený bol 1888 a zrevidovaný a prevedený zo siahovej miery na metrickú mieru 1897. Účelom katastra (aj katastra pozemkovej dane) v Uhorsku a od 1918 i v ČSR bolo poskytnúť podklady na vymeriavanie verejných daní a dávok spojených s pozemkovou držbou. Po vzniku ČSR vznikla potreba vybudovať jednotný kataster. Podmienky na jeho vytvorenie definoval zákon č. 177 z 1927 o pozemkovom katastri a jeho vedení (katastrálny zákon), ktorý nahradil takmer všetky dovtedy platné právne katastrálne predpisy (podľa návrhu tohto zákona sa postupovalo už od 1923). V súvislosti s novým katastrom sa 1920 začali práce na vytvorení Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej a na tvorbe nových katastrálnych máp, ktoré sa zhotovovali v mierke 1 : 2 000 a vo vybraných zastavaných územiach 1 : 1 000, výnimočne aj 1 : 500 (lesy v mierke 1 : 4 000).

Uhorské právne pomery vychádzali zo stredovekých zápisov do príbuzných právnych kníh protokolov a z archívov dosvedčovacích listín, dokumentujúcich prevody vlastníckych práv a stav vlastníckych vzťahov najmä šľachty a cirkvi, vedených od 13. stor. do 1874 na hodnoverných miestach. V slobodných kráľovských mestách, ako aj v zemepanských mestách a v dištriktoch Jazygov a Kumánov sa evidencia právnych vzťahov obvykle viedla v mestských knihách a protokoloch, dosvedčovacích listinách o prevode majetku, pri prevode sedliackych nehnuteľností sa o príslušných zmluvách vyhotovoval protokol vedený v každej obci. Prvý právny predpis, ktorý upravoval vedenie údajov o vzťahoch k nehnuteľnostiam, bol v Uhorsku vydaný 1723 (zákonný článok CVII/1723). Zaviedol intabuláciu (zápis) dlhov vedenú v komitátoch alebo v mestách, kde sa nachádzal majetok (nehnuteľný i hnuteľný) dlžníka (nešlo teda o komplexnú evidenciu vzťahov k nehnuteľnostiam, ale len o prostriedok zabezpečenia pohľadávky). Podrobnejšie túto problematiku upravoval zákonný článok XXI/1840 (intabulácia sa mala vykonávať podľa miesta veci, ktorá bola jej predmetom; odmietnutie intabulácie na hnuteľné veci dlžníka; povolenie tzv. generálnych intabulácií vzťahujúcich sa na všetok majetok dlžníka v obvode príslušného súdu bez konkrétneho určenia tohto majetku a i.). Po zavedení pozemkových kníh boli mestá poverené zjednotiť intabulačné knihy s pozemkovými knihami. V polovici 19. stor. boli v Uhorsku zavedené verejné knihy (pozemková, železničná, banská a vodná kniha), ktoré slúžili na majetkovoprávne účely. Systém pozemkovej knihy (tvorenej pozemkovoknižnými protokolmi) bol prostredníctvom cisárskych patentov na mestských a urbárskych pozemkoch zavedený 1849 – 51 a od 1853 sa vzťahoval aj na šľachtické majetky. Pozemkové knihy boli od 1855 až do 50. rokov 20. stor. spravované pôvodne rakúskym pozemkovoknižným nariadením č. CCXXII/1855, 1886 bol vydaný zákon o zakladaní knižných (pozemkovoknižných) vložiek ako súčastí pozemkových kníh. Podkladom na zakladanie pozemkovoknižných vložiek sa stali mapy pozemkového katastra, pri zakladaní nových pozemkových kníh tak dochádzalo k zjednocovaniu operátov pozemkových kníh a pozemkového katastra. Právne vzťahy k nehnuteľnostiam vznikali a zanikali len na základe zápisu do pozemkových kníh, zápisy teda mali právotvorný (konštitutívny) charakter (→ intabulácia). Právne predpisy počas uhorského dualizmu vychádzali z uvedeného nariadenia CCXXII/1855 po doplnení viacerých daňových zákonov, upravujúcich evidenciu a výber pozemkových daní, ale tieto predpisy sa nedostatočne aplikovali v praxi. Evidenciu nehnuteľností obstarávali preto väčšinou obecní notári v spolupráci s orgánmi finančnej správy a ďalších orgánov. Zjednocujúcim právnym predpisom sa v prvej ČSR stal zákon č. 177 z 1927, ktorý zavádzal československý pozemkový kataster (pozemkové knihy) podľa zásad úplnosti, jednotnosti, pravdivosti a verejnosti.

Systém pozemkových kníh zostal zachovaný až do 1950, keď nový občiansky zákonník nahradil právotvorný charakter zápisov (vkladov) konsenzuálnym princípom, teda na prevod vlastníckeho práva sa už nevyžadoval vklad do pozemkovej knihy, hoci takéto zápisy sa mali vykonávať naďalej. Počas nasledujúcich 15 rokov sa evidencia zmien vo vlastníckych vzťahoch fakticky neviedla. R. 1956 – 60 bola síce zavedená jednotná evidencia pôdy (JEP), tá sa však zamerala len na evidenciu faktických užívacích vzťahov a právne vzťahy nebolo možné podľa záznamov v JEP preukázať. Prijatím zákona č. 22 z 1964 o evidencii nehnuteľností sa prestalo rozlišovať medzi vedením verejných (pozemkových) kníh a pozemkového katastra (orgány geodézie a kartografie zaznačili vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu k nehnuteľnosti v evidencii nehnuteľností až na základe rozhodnutia štátnych notárstiev, ktoré vykonávali evidenciu právnych vzťahov k nehnuteľnostiam, t. j. registrácie zmlúv o prevode nehnuteľností a iných právnych úkonov týkajúcich sa nehnuteľností). Klasické vedenie záznamov o nehnuteľnostiach sa opäť začalo na základe zákona z 1992 – federálneho zákona č. 265 o zápisoch vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a zákona SNR č. 266 o katastri nehnuteľností v SR (tzv. katastrálny zákon, odtiaľ pôvod súčasného označenia evidencie nehnuteľností), ktoré platili do 31. 12. 1995. Cieľom právnych úprav bolo zosúladiť stav uvedený v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom. Novozriadené katastrálne úrady zjednotili evidenciu nehnuteľností s evidenciou právnych vzťahov k nim. Zákon znova priznal vkladu do katastra konštitutívny účinok a obnovil zásadu verejnosti, hodnovernosti, voľnosti (konanie o vklade sa začína na návrh), oficiality (pri zázname a poznámke), priority, špeciality a legality. Nový kataster obsahoval všetky údaje, ktoré pred 1. 1. 1951 obsahovali pozemkové knihy a pozemkový kataster. Od 1993 sa na Slovensku stali súčasťou katastra aj pozemkové a železničné knihy. V súčasnosti platný a účinný katastrálny zákon (zákon č. 162 z 1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam) považuje pozemkové knihy za súčasť katastrálneho operátu. R. 2002 sa miestnymi orgánmi štátnej správy na úseku katastra stali katastrálne úrady (na úrovni krajov) a správy katastra (na úrovni okresov). R. 2013 ich agenda prešla pod okresné úrady, kde činnosť katastra nehnuteľností vykonávajú ich katastrálne odbory. Ústredným orgánom štátnej správy na úseku katastra je Úrad geodézie, kartografie a katastra SR.