karolovské umenie

Text hesla

karolovské umenie, aj karolínske umenie — predrománske výtvarné umenie a architektúra v období vlády Karola Veľkého a jeho nástupcov (približne od poslednej štvrtiny 8. stor. do zač. 10. stor.) na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Rakúska a Talianska. V užšom význame len výtvarné umenie a architektúra v období vlády Karola Veľkého (768 – 814), v širšom význame sa však označenie používa aj na označenie výtvarného umenia a architektúry v období vlády jeho nástupcov až do zač. 10. stor.

Karolovské umenie je charakteristické syntézou viacerých súdobých západoeurópskych umeleckých trendov a tendencií, predovšetkým neskoroantického a inzulárneho umenia (→ anglo-írske výtvarné umenie). Náboženské a kultúrne reformy, ktoré inicioval Karol Veľký a jeho radcovia, boli založené na ideách obnovy Rímskej ríše (renovatio imperii Romanorum; konkrétne kresťanského impéria cisára Konštantína I. Veľkého; → karolovská renesancia). Tieto idey zásadným spôsobom ovplyvnili aj výtvarné umenie a architektúru. Architektúra, sochárstvo, nástenné maliarstvo, tvorba rukopisov i výroba liturgických predmetov boli vyjadrením politických koncepcií Karola Veľkého a významnou formou reprezentácie cisárskeho majestátu. Z hľadiska vývinu výtvarného umenia a architektúry bolo kľúčovým obsadenie talianských teritórií, kde sa zachovalo množstvo príkladov antického umenia slúžiacich ako vzor súdobým umelcom. Hlavným centrom, z ktorého sa šírili nové idey, bol Aachen, kde od 794 sídlil dvor Karola Veľkého. K významným umeleckým centrám patrili aj Metz, Remeš (Reims) a Reichenau.

Maliarstvo sa rozvíjalo v súvislosti s architektúrou a s tvorbou iluminovaných rukopisných diel. Monumentálne maliarstvo reprezentujú veľmi zriedkavo zachované fragmenty fresiek a mozaikovej výzdoby. Podľa súdobých literárnych prameňov sa maliarska výzdoba pôvodne uplatňovala v sakrálnych stavbách i v reprezentačných priestoroch profánnych stavieb (kráľovských falcí). Maliari vytvárali dekoratívne ornamentálne maľby s iluzionistickými prvkami i monumentálne figurálne kompozície s výjavmi zo Starého i z Nového zákona (fresky v kostole San Salvatore, nazývaný aj Santa Giulia, v Brescii, pravdepodobne 2. štvrtina 9. stor.; 2011 spolu s ďalšími 6 lokalitami v oblasti zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Mocenské strediská Longobardov v Taliansku). Fresky boli často dopĺňané ornamentálnymi štukami. Súdobí učenci sa podieľali na tvorbe ikonografických programov malieb. Najvýznamnejším zachovaným karolovským freskovým cyklom sú maľby v bývalom kláštornom kostole Sankt Johann v Müstairi vo Švajčiarsku (kostol postavený okolo 800, prestavaný v 15. stor.; kláštor zapísaný 1983 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) vytvorené v 2. štvrtine 9. stor. Zachovalo sa tam okolo 100 náboženských výjavov oddelených ornamentálnymi pásmi. Fresky sa vyznačujú bohatstvom dekoratívnych foriem, ktoré čerpajú zo súdobej knižnej maľby. Vysokou úrovňou maliarskeho stvárnenia sa vyznačuje aj fragmentárne zachovaná maliarska výzdoba tzv. Torhalle (pravdepodobne 2. pol. 9. stor.) v opátstve v Lorschi v Nemecku (kláštor zapísaný 1991 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K významným príkladom patria aj čiastočne zachovaná fresková výzdoba westwerku (873 – 885) v Corvey v Nemecku (kláštor zapísaný 2014 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorá má klasicizujúci charakter, a fresky v krypte bývalého kláštorného kostola Sankt Maximin v Trieri (882) v Nemecku.

Vo výzdobe architektúry sa uplatnila aj mozaika (mozaiky pravdepodobne vytvárali byzantskí umelci). Jedinečným príkladom je mozaika v apside Oratória Sv. Trojice (806) v Germigny-des-Prés (neďaleko Orléansu) vo Francúzsku. Čiastočne sa zachovala aj mozaiková výzdoba v Bazilike Santa Prassede v Ríme z 1. tretiny 9. stor. (Kaplnka sv. Zénóna, triumfálny oblúk). Z literárnych prameňov a skíc zo 17. stor. sú čiastočne známe aj nezachované mozaiky interiéru kupoly v kaplnke falce (Pfalzkapelle, dnes súčasť dómu) v Aachene (okolo 800).

V období vlády Karola Veľkého nastalo znovuoživenie knižnej tvorby. Panovníkovým zámerom bolo obnoviť tvorbu antických iluminovaných rukopisov. Prejavilo sa to v novom poňatí liturgických kníh, kde písmo (dôraz bol kladený na jeho čitateľnosť; → karolovská minuskula), knižná výzdoba, iluminácia (často celostranové iluminácie) i väzba (napr. náročne vyhotovené knižné dosky zo vzácnych kovov vykladané drahokamami) tvorili jednotu vysokej umeleckej úrovne. Skriptóriá a iluminátorské dielne produkovali prepychové rukopisy určené pre cisársky dvor a významné kláštory, najmä bohato maliarsky zdobené evanjeliáre, žaltáre a sakramentáre, výnimočnejšie aj biblie a dokonca aj iluminované rukopisy profánnych textov. Existovalo viacero centier tvorby rukopisov, pričom v každom z nich vznikol osobitný maliarsky štýl. Počas celého 9. stor. sa prejavovali 2 najvýznamnejšie, značne odlišné štýlové tendencie: realistické zobrazovanie postáv v priestore (iluzionistické chápanie) alebo realistické zobrazovanie trojrozmerných postáv, ktoré nadväzovali na antické dedičstvo, a abstraktné, ornamentalizujúce zobrazovanie inzulárneho umenia (geometrický abstraktný ornament, najmä na zač. vlády Karola Veľkého). Maliari mali pravdepodobne k dispozícii v súčasnosti nezachované neskoroantické kódexy, ktorých maliarsky štýl kopírovali. Vznikol tak originálny maliarsky štýl, ktorý je charakteristický predovšetkým obnovou klasického antického maliarstva i asimiláciou neskoroantického dedičstva.

Najvýznamnejším a hlavným centrom tvorby rukopisov bol Aachen, kde boli maliari iluminácií ovplyvnení učencami a teológmi cisárskeho dvora (v tejto súvislosti historici výtvarného umenia nazývajú cisárske iluminátorské dielne v Aachene dvorská škola). Odtiaľ sa prostredníctvom iluminovaných kníh a ich kópií šírili nové myšlienky a umelecké tendencie do celej ríše. K najvýznamnejším dielam patria Godescalcov evanjeliár (aj Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783; dnes v Národnej knižnici v Paríži) vytvorený pre Karola Veľkého a jeho manželku, Evanjeliár zo Soisson (nazývaný aj Evanjeliár zo sv. Medarda, 1. štvrtina 9. stor.; dnes v Národnej knižnici v Paríži), Korunovačný evanjeliár (nazývaný aj Viedenský korunovačný žaltár, koniec 8. stor.; dnes v Kunsthistorisches Museum vo Viedni), ktorého iluminácie sa vyznačujú klasickým štýlom vysokej úrovne, Zlatý kódex (Codex Aureus, koniec 8. – zač. 9. stor.; dnes vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a na ďalších miestach) z kláštora v Lorschi a Evanjeliár abatiše Ady (okolo 800; dnes v Mestskej knižnici v Triere). Po smrti Karola Veľkého dvorské iluminátorské dielne postupne upadali a strácali vedúce postavenie.

V období vlády Ľudovíta I. Pobožného vzniklo vo dvorských dielňach viacero kópií antických rukopisov, najmä klasických literárnych i vedeckých diel. Štýl dvorskej školy rozvíjala dielňa opátstva Hautvillers ležiaceho medzi Remešom (Reimsom) a Épernay (nazýva sa preto aj remešská škola). Na jej založení a tvorbe mal významný podiel arcibiskup Ebo (aj Ebbo, *pravdepodobne okolo 775, †851; 816 – 835 a 840 – 841 arcibiskup v Remeši), ktorý bol dôverníkom Ľudovíta I. Pobožného. K najvýznamnejším dielam, ktoré tam vznikli, patria Evanjeliár arcibiskupa Eba (816 – 835; dnes v Bibliothèque municipale v Épernay) a Utrechtský žaltár (okolo 825; dnes v Univerzitnej knižnici v Utrechte) s majstrovskými kresbami.

Od 2. štvrtiny 9. stor. bola významná aj iluminátorská dielňa a skriptórium pri bazilike Saint-Martin v Tours (tzv. tourska škola). K najvýznamnejším rukopisom, ktoré tam vznikli, patria tzv. Stuttgartský evanjeliár (okolo 830; dnes vo Württembergische Landesbibliothek v Stuttgarte), Biblia z Moutieru-Grandvalu (2. štvrtina 9. stor.; dnes v Britskej knižnici v Londýne) a Vivianova Biblia (pred 846, nazývaná aj Biblia Karola II. Holého; dnes v Národnej knižnici v Paríži). K významným centrám patrili aj Metz, kde vznikol Drogov sakramentár (okolo 850; dnes v Národnej knižnici v Paríži), Orléans a Fulda.

Okolo pol. 9. stor. produkcia rukopisov upadla, významné postavenie si zachovali len skriptóriá v Remeši, odkiaľ pochádza napr. Biblia z Opátstva sv. Pavla za hradbami (okolo 870; dnes v Opátstve sv. Pavla za hradbami v Ríme) nazývaná aj Biblia Karola II. Holého (do Ríma sa dostala 875 ako Karolov dar pápežovi Jánovi VIII.). Vysoká úroveň knižnej maľby sa uchovala aj v dvorských skriptóriách Karola II. Holého (tzv. dvorská škola Karola II. Holého; lokalizáciu skriptórií sa zatiaľ nepodarilo určiť). K najvýznamnejším dielam vytvoreným v týchto dielňach patrí Zlatý kódex zo sv. Emeráma (Codex Aureus, okolo 870; dnes v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove). V 2. pol. 9. stor. pôsobili aj viaceré skriptóriá v kláštoroch, kde vznikali aj iluminované rukopisy (napr. Corvey, Echternach, Freising, Reichenau).

Sochárstvo sa rozvíjalo najmä v súvislosti s architektúrou. Figurálne diela z kameňa, prípadne z iných materiálov sa nezachovali, archeologické nálezy ich fragmentov však nasvedčujú, že sochárstvo zohrávalo významnú úlohu v rámci myšlienok obnovy impéria. Zachovali sa najmä príklady dekoratívneho sochárstva (reliéfne panely s ornamentálnou geometrickou i rastlinnou ornamentikou vychádzajúcou z antických vzorov, ktoré slúžili ako prvky oddeľujúce oltár od lode kostola) a sochársky stvárnenej stavebnej plastiky (napr. hlavice stĺpov a pilastrov). Výnimočným zachovaným príkladom je cibórium v bazilike Sant’ Apollinare in Classe v Ravenne v Taliansku (806 – 816), ktoré pôvodne stálo nad hlavným oltárom.

S obnovou liturgie iniciovanou Karolom Veľkým i s rozvojom kultu relikvií úzko súvisela aj obnova umeleckých remesiel (napr. výroba nových druhov liturgických predmetov a relikviárov). V Aachene vznikla dielňa, kde sa odlievali monumentálne diela z bronzu (v Európe po prvýkrát od obdobia neskorej antiky). Práce dielne poukazujú na priamu inšpiráciu antikou a kopírovanie antických diel. Z jej produkcie sa zachovali monumentálne bronzové dvere zdobené klasickým ornamentom i ozdobné mreže empor (obidve okolo 800) v kaplnke falce (Pfalzkapelle, dnes súčasť dómu) v Aachene. K výnimočným dielam, ktoré vznikli vo dvorskej dielni, patrí aj jazdecká soška, ktorá pravdepodobne zobrazuje Karola Veľkého (9. stor., dnes v Louvri v Paríži). K najvýznamnejším zlatníckym umeleckým dielam patria Zlatý Vuolvinov oltár (aj Volviniov oltár, okolo 835, bazilika Sant’ Ambrogio v Miláne) s tepanými figurálnymi reliéfmi s náboženskými výjavmi, ako aj kovové dosky rukopisov zdobené tepaním, drahokamami a antickými i súdobými glyptickými prácami (knižné dosky Zlatého kódexu zo sv. Emeráma, okolo 870; dnes v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove). Rozvíjala sa aj rezba do slonoviny, pričom umelci vytvárali najmä slonovinové platničky zdobené nízkym a približne od pol. 9. stor. aj vysokým reliéfom s miniatúrnymi figurálnymi i ornamentálnymi námetmi. Štýl slonovinových rezieb je úzko spätý so štýlom súdobých iluminácií. Tieto reliéfne doštičky boli určené predovšetkým na výzdobu dosiek rukopisov (knižné dosky Dagulfovho žaltára, 783 – 795; dnes v Louvri v Paríži; knižné dosky Zlatého kódexu z kláštora v Lorschi, koniec 8. – zač. 9. stor.; dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne a vo Vatikánskej apoštolskej knižnici). V 9. stor. nastala aj obnova glyptiky, predovšetkým rezba do horského krištáľu. Rezačské dielne sídlili v Aachene, Metzi a Triere. Gemy slúžili ako pečate a na výzdobu liturgických predmetov, k najslávnejším patrí Lotarov krištáľ s rezbou apokryfického biblického príbehu Zuzana a starci (po pol. 9. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

Karolovskú architektúru možno rozdeliť približne na tri obdobia – od 2. pol. 8. stor. do 814, od 814 do 840 a od 840 do zač. 10. stor., zachovalo sa však len veľmi málo pôvodných stavieb. Väčšina stavieb bola neskôr viackrát prestavaná, mnohé sú známe len z archeologických vykopávok. V tomto období sa v architektúre objavili niektoré formy a riešenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili vývin ranorománskej a románskej architektúry v Európe. Vrcholným obdobím bolo 1. desaťročie 9. stor., keď vzniklo nebývalé množstvo monumentálnych reprezentačných budov (architektúra bola programovo vnímaná ako prostriedok cisárskej reprezentácie). Karol Veľký a jeho dvor podporovali asimiláciu prvkov ranokresťanskej monumentálnej architektúry v zaalpskej Európe. V sakrálnej architektúre sa objavili viaceré inovácie. Najrozšírenejším typom kresťanských kostolov bola bazilika, ktorá prešla postupnou transformáciou (od jednoduchej k pomerne zložitej stavbe s novým delením priestoru podľa funkcie). Uplatnili sa v nej vežové fasády (→ westwerk), rozdelenie priestoru, krypty a zaklenuté ambity, znásobil sa počet oltárov a apsíd. Často napodobňovaným vzorom pri výstavbe mnohých kostolov bol vtedajší Chrám sv. Petra v Ríme. Populárna bola bazilika s transeptom v závere (na vých. strane) a s pôdorysnou schémou v tvare písmena T (vychádzala z pôdorysu vtedajšieho Chrámu sv. Petra v Ríme), stavali sa aj baziliky s podorysom v tvare kríža. V interiéroch sa uplatnili piliere s krížovým profilom, na významných stavbách sa využívali antické spoliá dovezené najmä z Talianska. Niektoré baziliky mali apsidy na vých. aj na záp. strane, čím vznikla dvojchórová bazilika zasvätená dvom svätým. Po 840 sa objavili rozsiahle niekoľkoloďové krypty, ktorých strop bol kvôli osvetleniu umiestnený nad úrovňou terénu, čím sa zvýšila podlaha chóru (prístupný schodmi). Výnimočnejšie sa stavali aj centrálne kostoly a malé kostoly s pravouhlým presbytériom. Inovácie sa presadili aj v architektúre kláštorných komplexov (súviselo to s reformami mníšstva, ktoré inicioval 816 – 817 Ľudovít I. Pobožný), ktoré mali mimoriadny význam ako strediská vzdelanosti a hospodárstva. Zachoval sa ideálny plán benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (dnes vo Švajčiarsku), ktorý detailne zobrazuje kláštorný komplex s pravidelne usporiadanými budovami, v čom pravdepodobne nadväzuje na koncepciu rímskeho vojenského tábora podľa opisu Vitruvia.

Prvou významnou stavbou, ktorú inicioval Karol Veľký, bola prestavba kláštorného kostola Saint-Denis pri Paríži (754 – 775, úplne prestavaný v 12. stor.). K najvýznamnejším stavbám patril komplex cisárskej falce v Aachene (čiastočne zachovaný, od 794 sídlo kráľovského dvora), ktorého najdôležitejšou časťou bola centrálna kaplnka (kaplnka falce alebo tzv. hradná kaplnka, okolo 800, dnes centrálna časť aachenského dómu, ktorý bol 1978 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) polygonálneho pôdorysu zaklenutá nízkou kupolou a s westwerkom, kde bol umiestnený trón Karola Veľkého. Vzorom pri jej výstavbe boli antické rímske kresťanské centrály v Ríme, Konštantínopole, Ravenne a Jeruzaleme. Komplex cisárskej falce v Aachene tvorilo viacero stavieb (spojených krytými chodbami), k najvýznamnejším patrili audienčná hala (Aula Regia), ktorá mala formu baziliky, a monumentálna brána. Stavebné formy vychádzali z neskoroantickej architektúry. Kaplnka kráľovskej falce v Aachene sa stala vzorom, podľa ktorej sa stavali iné sakrálne stavby (napr. Oratórium Sv. Trojice v Germigny-des-Prés, dnes vo Francúzsku, vysvätené 806). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam patria tzv. Torhalle opátstva v Lorschi (pravdepodobne okolo 774; kláštorný kostol postavený 767 – 774 sa nezachoval), kostol bývalého benediktínskeho kláštora v Corvey (873 – 885) a kláštorný kostol vo Fulde (od okolo 790). K najvýznamnejším nezachovaným stavbám patrili falc Karola Veľkého v Ingelheime (pravdepodobne koniec 8. stor., deštruovaná 1689), ktorá mala formu neskoroantickej vidieckej vily, a benediktínsky kláštor Centula (aj Centulum, dnes Saint-Riquier v Pikardii vo Francúzsku, 790 – 799, pôvodne sa tam nachádzali tri kostoly spojené monumentálnym portikom; známy z rytiny zo zač. 17. stor.).

Popis ilustrácie

Iluminácia z Biblie z Opátstva sv. Pavla za hradbami nazývanej aj Biblia Karola II. Holého, okolo 870

Popis ilustrácie

Westwerk kostola benediktínskeho kláštora v Corvey, 873 – 85

Popis ilustrácie

Torhalle opátstva v Lorschi, pravdepodobne okolo 774

Popis ilustrácie

Mozaiková výzdoba klenby Kaplnky sv. Zénóna v Bazilike Santa Prassede, Rím, 1. tretina 9. stor.

Text hesla

karolovské umenie, aj karolínske umenie — predrománske výtvarné umenie a architektúra v období vlády Karola Veľkého a jeho nástupcov (približne od poslednej štvrtiny 8. stor. do zač. 10. stor.) na území dnešného Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Rakúska a Talianska. V užšom význame len výtvarné umenie a architektúra v období vlády Karola Veľkého (768 – 814), v širšom význame sa však označenie používa aj na označenie výtvarného umenia a architektúry v období vlády jeho nástupcov až do zač. 10. stor.

Karolovské umenie je charakteristické syntézou viacerých súdobých západoeurópskych umeleckých trendov a tendencií, predovšetkým neskoroantického a inzulárneho umenia (→ anglo-írske výtvarné umenie). Náboženské a kultúrne reformy, ktoré inicioval Karol Veľký a jeho radcovia, boli založené na ideách obnovy Rímskej ríše (renovatio imperii Romanorum; konkrétne kresťanského impéria cisára Konštantína I. Veľkého; → karolovská renesancia). Tieto idey zásadným spôsobom ovplyvnili aj výtvarné umenie a architektúru. Architektúra, sochárstvo, nástenné maliarstvo, tvorba rukopisov i výroba liturgických predmetov boli vyjadrením politických koncepcií Karola Veľkého a významnou formou reprezentácie cisárskeho majestátu. Z hľadiska vývinu výtvarného umenia a architektúry bolo kľúčovým obsadenie talianských teritórií, kde sa zachovalo množstvo príkladov antického umenia slúžiacich ako vzor súdobým umelcom. Hlavným centrom, z ktorého sa šírili nové idey, bol Aachen, kde od 794 sídlil dvor Karola Veľkého. K významným umeleckým centrám patrili aj Metz, Remeš (Reims) a Reichenau.

Maliarstvo sa rozvíjalo v súvislosti s architektúrou a s tvorbou iluminovaných rukopisných diel. Monumentálne maliarstvo reprezentujú veľmi zriedkavo zachované fragmenty fresiek a mozaikovej výzdoby. Podľa súdobých literárnych prameňov sa maliarska výzdoba pôvodne uplatňovala v sakrálnych stavbách i v reprezentačných priestoroch profánnych stavieb (kráľovských falcí). Maliari vytvárali dekoratívne ornamentálne maľby s iluzionistickými prvkami i monumentálne figurálne kompozície s výjavmi zo Starého i z Nového zákona (fresky v kostole San Salvatore, nazývaný aj Santa Giulia, v Brescii, pravdepodobne 2. štvrtina 9. stor.; 2011 spolu s ďalšími 6 lokalitami v oblasti zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO pod názvom Mocenské strediská Longobardov v Taliansku). Fresky boli často dopĺňané ornamentálnymi štukami. Súdobí učenci sa podieľali na tvorbe ikonografických programov malieb. Najvýznamnejším zachovaným karolovským freskovým cyklom sú maľby v bývalom kláštornom kostole Sankt Johann v Müstairi vo Švajčiarsku (kostol postavený okolo 800, prestavaný v 15. stor.; kláštor zapísaný 1983 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) vytvorené v 2. štvrtine 9. stor. Zachovalo sa tam okolo 100 náboženských výjavov oddelených ornamentálnymi pásmi. Fresky sa vyznačujú bohatstvom dekoratívnych foriem, ktoré čerpajú zo súdobej knižnej maľby. Vysokou úrovňou maliarskeho stvárnenia sa vyznačuje aj fragmentárne zachovaná maliarska výzdoba tzv. Torhalle (pravdepodobne 2. pol. 9. stor.) v opátstve v Lorschi v Nemecku (kláštor zapísaný 1991 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K významným príkladom patria aj čiastočne zachovaná fresková výzdoba westwerku (873 – 885) v Corvey v Nemecku (kláštor zapísaný 2014 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorá má klasicizujúci charakter, a fresky v krypte bývalého kláštorného kostola Sankt Maximin v Trieri (882) v Nemecku.

Vo výzdobe architektúry sa uplatnila aj mozaika (mozaiky pravdepodobne vytvárali byzantskí umelci). Jedinečným príkladom je mozaika v apside Oratória Sv. Trojice (806) v Germigny-des-Prés (neďaleko Orléansu) vo Francúzsku. Čiastočne sa zachovala aj mozaiková výzdoba v Bazilike Santa Prassede v Ríme z 1. tretiny 9. stor. (Kaplnka sv. Zénóna, triumfálny oblúk). Z literárnych prameňov a skíc zo 17. stor. sú čiastočne známe aj nezachované mozaiky interiéru kupoly v kaplnke falce (Pfalzkapelle, dnes súčasť dómu) v Aachene (okolo 800).

V období vlády Karola Veľkého nastalo znovuoživenie knižnej tvorby. Panovníkovým zámerom bolo obnoviť tvorbu antických iluminovaných rukopisov. Prejavilo sa to v novom poňatí liturgických kníh, kde písmo (dôraz bol kladený na jeho čitateľnosť; → karolovská minuskula), knižná výzdoba, iluminácia (často celostranové iluminácie) i väzba (napr. náročne vyhotovené knižné dosky zo vzácnych kovov vykladané drahokamami) tvorili jednotu vysokej umeleckej úrovne. Skriptóriá a iluminátorské dielne produkovali prepychové rukopisy určené pre cisársky dvor a významné kláštory, najmä bohato maliarsky zdobené evanjeliáre, žaltáre a sakramentáre, výnimočnejšie aj biblie a dokonca aj iluminované rukopisy profánnych textov. Existovalo viacero centier tvorby rukopisov, pričom v každom z nich vznikol osobitný maliarsky štýl. Počas celého 9. stor. sa prejavovali 2 najvýznamnejšie, značne odlišné štýlové tendencie: realistické zobrazovanie postáv v priestore (iluzionistické chápanie) alebo realistické zobrazovanie trojrozmerných postáv, ktoré nadväzovali na antické dedičstvo, a abstraktné, ornamentalizujúce zobrazovanie inzulárneho umenia (geometrický abstraktný ornament, najmä na zač. vlády Karola Veľkého). Maliari mali pravdepodobne k dispozícii v súčasnosti nezachované neskoroantické kódexy, ktorých maliarsky štýl kopírovali. Vznikol tak originálny maliarsky štýl, ktorý je charakteristický predovšetkým obnovou klasického antického maliarstva i asimiláciou neskoroantického dedičstva.

Najvýznamnejším a hlavným centrom tvorby rukopisov bol Aachen, kde boli maliari iluminácií ovplyvnení učencami a teológmi cisárskeho dvora (v tejto súvislosti historici výtvarného umenia nazývajú cisárske iluminátorské dielne v Aachene dvorská škola). Odtiaľ sa prostredníctvom iluminovaných kníh a ich kópií šírili nové myšlienky a umelecké tendencie do celej ríše. K najvýznamnejším dielam patria Godescalcov evanjeliár (aj Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783; dnes v Národnej knižnici v Paríži) vytvorený pre Karola Veľkého a jeho manželku, Evanjeliár zo Soisson (nazývaný aj Evanjeliár zo sv. Medarda, 1. štvrtina 9. stor.; dnes v Národnej knižnici v Paríži), Korunovačný evanjeliár (nazývaný aj Viedenský korunovačný žaltár, koniec 8. stor.; dnes v Kunsthistorisches Museum vo Viedni), ktorého iluminácie sa vyznačujú klasickým štýlom vysokej úrovne, Zlatý kódex (Codex Aureus, koniec 8. – zač. 9. stor.; dnes vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a na ďalších miestach) z kláštora v Lorschi a Evanjeliár abatiše Ady (okolo 800; dnes v Mestskej knižnici v Triere). Po smrti Karola Veľkého dvorské iluminátorské dielne postupne upadali a strácali vedúce postavenie.

V období vlády Ľudovíta I. Pobožného vzniklo vo dvorských dielňach viacero kópií antických rukopisov, najmä klasických literárnych i vedeckých diel. Štýl dvorskej školy rozvíjala dielňa opátstva Hautvillers ležiaceho medzi Remešom (Reimsom) a Épernay (nazýva sa preto aj remešská škola). Na jej založení a tvorbe mal významný podiel arcibiskup Ebo (aj Ebbo, *pravdepodobne okolo 775, †851; 816 – 835 a 840 – 841 arcibiskup v Remeši), ktorý bol dôverníkom Ľudovíta I. Pobožného. K najvýznamnejším dielam, ktoré tam vznikli, patria Evanjeliár arcibiskupa Eba (816 – 835; dnes v Bibliothèque municipale v Épernay) a Utrechtský žaltár (okolo 825; dnes v Univerzitnej knižnici v Utrechte) s majstrovskými kresbami.

Od 2. štvrtiny 9. stor. bola významná aj iluminátorská dielňa a skriptórium pri bazilike Saint-Martin v Tours (tzv. tourska škola). K najvýznamnejším rukopisom, ktoré tam vznikli, patria tzv. Stuttgartský evanjeliár (okolo 830; dnes vo Württembergische Landesbibliothek v Stuttgarte), Biblia z Moutieru-Grandvalu (2. štvrtina 9. stor.; dnes v Britskej knižnici v Londýne) a Vivianova Biblia (pred 846, nazývaná aj Biblia Karola II. Holého; dnes v Národnej knižnici v Paríži). K významným centrám patrili aj Metz, kde vznikol Drogov sakramentár (okolo 850; dnes v Národnej knižnici v Paríži), Orléans a Fulda.

Okolo pol. 9. stor. produkcia rukopisov upadla, významné postavenie si zachovali len skriptóriá v Remeši, odkiaľ pochádza napr. Biblia z Opátstva sv. Pavla za hradbami (okolo 870; dnes v Opátstve sv. Pavla za hradbami v Ríme) nazývaná aj Biblia Karola II. Holého (do Ríma sa dostala 875 ako Karolov dar pápežovi Jánovi VIII.). Vysoká úroveň knižnej maľby sa uchovala aj v dvorských skriptóriách Karola II. Holého (tzv. dvorská škola Karola II. Holého; lokalizáciu skriptórií sa zatiaľ nepodarilo určiť). K najvýznamnejším dielam vytvoreným v týchto dielňach patrí Zlatý kódex zo sv. Emeráma (Codex Aureus, okolo 870; dnes v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove). V 2. pol. 9. stor. pôsobili aj viaceré skriptóriá v kláštoroch, kde vznikali aj iluminované rukopisy (napr. Corvey, Echternach, Freising, Reichenau).

Sochárstvo sa rozvíjalo najmä v súvislosti s architektúrou. Figurálne diela z kameňa, prípadne z iných materiálov sa nezachovali, archeologické nálezy ich fragmentov však nasvedčujú, že sochárstvo zohrávalo významnú úlohu v rámci myšlienok obnovy impéria. Zachovali sa najmä príklady dekoratívneho sochárstva (reliéfne panely s ornamentálnou geometrickou i rastlinnou ornamentikou vychádzajúcou z antických vzorov, ktoré slúžili ako prvky oddeľujúce oltár od lode kostola) a sochársky stvárnenej stavebnej plastiky (napr. hlavice stĺpov a pilastrov). Výnimočným zachovaným príkladom je cibórium v bazilike Sant’ Apollinare in Classe v Ravenne v Taliansku (806 – 816), ktoré pôvodne stálo nad hlavným oltárom.

S obnovou liturgie iniciovanou Karolom Veľkým i s rozvojom kultu relikvií úzko súvisela aj obnova umeleckých remesiel (napr. výroba nových druhov liturgických predmetov a relikviárov). V Aachene vznikla dielňa, kde sa odlievali monumentálne diela z bronzu (v Európe po prvýkrát od obdobia neskorej antiky). Práce dielne poukazujú na priamu inšpiráciu antikou a kopírovanie antických diel. Z jej produkcie sa zachovali monumentálne bronzové dvere zdobené klasickým ornamentom i ozdobné mreže empor (obidve okolo 800) v kaplnke falce (Pfalzkapelle, dnes súčasť dómu) v Aachene. K výnimočným dielam, ktoré vznikli vo dvorskej dielni, patrí aj jazdecká soška, ktorá pravdepodobne zobrazuje Karola Veľkého (9. stor., dnes v Louvri v Paríži). K najvýznamnejším zlatníckym umeleckým dielam patria Zlatý Vuolvinov oltár (aj Volviniov oltár, okolo 835, bazilika Sant’ Ambrogio v Miláne) s tepanými figurálnymi reliéfmi s náboženskými výjavmi, ako aj kovové dosky rukopisov zdobené tepaním, drahokamami a antickými i súdobými glyptickými prácami (knižné dosky Zlatého kódexu zo sv. Emeráma, okolo 870; dnes v Štátnej bavorskej knižnici v Mníchove). Rozvíjala sa aj rezba do slonoviny, pričom umelci vytvárali najmä slonovinové platničky zdobené nízkym a približne od pol. 9. stor. aj vysokým reliéfom s miniatúrnymi figurálnymi i ornamentálnymi námetmi. Štýl slonovinových rezieb je úzko spätý so štýlom súdobých iluminácií. Tieto reliéfne doštičky boli určené predovšetkým na výzdobu dosiek rukopisov (knižné dosky Dagulfovho žaltára, 783 – 795; dnes v Louvri v Paríži; knižné dosky Zlatého kódexu z kláštora v Lorschi, koniec 8. – zač. 9. stor.; dnes vo Viktóriinom a Albertovom múzeu v Londýne a vo Vatikánskej apoštolskej knižnici). V 9. stor. nastala aj obnova glyptiky, predovšetkým rezba do horského krištáľu. Rezačské dielne sídlili v Aachene, Metzi a Triere. Gemy slúžili ako pečate a na výzdobu liturgických predmetov, k najslávnejším patrí Lotarov krištáľ s rezbou apokryfického biblického príbehu Zuzana a starci (po pol. 9. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne).

Karolovskú architektúru možno rozdeliť približne na tri obdobia – od 2. pol. 8. stor. do 814, od 814 do 840 a od 840 do zač. 10. stor., zachovalo sa však len veľmi málo pôvodných stavieb. Väčšina stavieb bola neskôr viackrát prestavaná, mnohé sú známe len z archeologických vykopávok. V tomto období sa v architektúre objavili niektoré formy a riešenia, ktoré významným spôsobom ovplyvnili vývin ranorománskej a románskej architektúry v Európe. Vrcholným obdobím bolo 1. desaťročie 9. stor., keď vzniklo nebývalé množstvo monumentálnych reprezentačných budov (architektúra bola programovo vnímaná ako prostriedok cisárskej reprezentácie). Karol Veľký a jeho dvor podporovali asimiláciu prvkov ranokresťanskej monumentálnej architektúry v zaalpskej Európe. V sakrálnej architektúre sa objavili viaceré inovácie. Najrozšírenejším typom kresťanských kostolov bola bazilika, ktorá prešla postupnou transformáciou (od jednoduchej k pomerne zložitej stavbe s novým delením priestoru podľa funkcie). Uplatnili sa v nej vežové fasády (→ westwerk), rozdelenie priestoru, krypty a zaklenuté ambity, znásobil sa počet oltárov a apsíd. Často napodobňovaným vzorom pri výstavbe mnohých kostolov bol vtedajší Chrám sv. Petra v Ríme. Populárna bola bazilika s transeptom v závere (na vých. strane) a s pôdorysnou schémou v tvare písmena T (vychádzala z pôdorysu vtedajšieho Chrámu sv. Petra v Ríme), stavali sa aj baziliky s podorysom v tvare kríža. V interiéroch sa uplatnili piliere s krížovým profilom, na významných stavbách sa využívali antické spoliá dovezené najmä z Talianska. Niektoré baziliky mali apsidy na vých. aj na záp. strane, čím vznikla dvojchórová bazilika zasvätená dvom svätým. Po 840 sa objavili rozsiahle niekoľkoloďové krypty, ktorých strop bol kvôli osvetleniu umiestnený nad úrovňou terénu, čím sa zvýšila podlaha chóru (prístupný schodmi). Výnimočnejšie sa stavali aj centrálne kostoly a malé kostoly s pravouhlým presbytériom. Inovácie sa presadili aj v architektúre kláštorných komplexov (súviselo to s reformami mníšstva, ktoré inicioval 816 – 817 Ľudovít I. Pobožný), ktoré mali mimoriadny význam ako strediská vzdelanosti a hospodárstva. Zachoval sa ideálny plán benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (dnes vo Švajčiarsku), ktorý detailne zobrazuje kláštorný komplex s pravidelne usporiadanými budovami, v čom pravdepodobne nadväzuje na koncepciu rímskeho vojenského tábora podľa opisu Vitruvia.

Prvou významnou stavbou, ktorú inicioval Karol Veľký, bola prestavba kláštorného kostola Saint-Denis pri Paríži (754 – 775, úplne prestavaný v 12. stor.). K najvýznamnejším stavbám patril komplex cisárskej falce v Aachene (čiastočne zachovaný, od 794 sídlo kráľovského dvora), ktorého najdôležitejšou časťou bola centrálna kaplnka (kaplnka falce alebo tzv. hradná kaplnka, okolo 800, dnes centrálna časť aachenského dómu, ktorý bol 1978 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) polygonálneho pôdorysu zaklenutá nízkou kupolou a s westwerkom, kde bol umiestnený trón Karola Veľkého. Vzorom pri jej výstavbe boli antické rímske kresťanské centrály v Ríme, Konštantínopole, Ravenne a Jeruzaleme. Komplex cisárskej falce v Aachene tvorilo viacero stavieb (spojených krytými chodbami), k najvýznamnejším patrili audienčná hala (Aula Regia), ktorá mala formu baziliky, a monumentálna brána. Stavebné formy vychádzali z neskoroantickej architektúry. Kaplnka kráľovskej falce v Aachene sa stala vzorom, podľa ktorej sa stavali iné sakrálne stavby (napr. Oratórium Sv. Trojice v Germigny-des-Prés, dnes vo Francúzsku, vysvätené 806). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam patria tzv. Torhalle opátstva v Lorschi (pravdepodobne okolo 774; kláštorný kostol postavený 767 – 774 sa nezachoval), kostol bývalého benediktínskeho kláštora v Corvey (873 – 885) a kláštorný kostol vo Fulde (od okolo 790). K najvýznamnejším nezachovaným stavbám patrili falc Karola Veľkého v Ingelheime (pravdepodobne koniec 8. stor., deštruovaná 1689), ktorá mala formu neskoroantickej vidieckej vily, a benediktínsky kláštor Centula (aj Centulum, dnes Saint-Riquier v Pikardii vo Francúzsku, 790 – 799, pôvodne sa tam nachádzali tri kostoly spojené monumentálnym portikom; známy z rytiny zo zač. 17. stor.).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karolovské umenie [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karolovske-umenie