karbid kremičitý
karbid kremičitý, karbid kremíka, SiC — zlúčenina zo skupiny kovalentných karbidov. Bezfarebná alebo svetložltá kryštalická látka, technický karbid kremičitý (karborundum) má vplyvom nečistôt tmavé sfarbenie. V prírode sa vyskytuje ako veľmi zriedkavý minerál moissanit. Tvorí množstvo kryštálových modifikácií, ktorých základom je hexagonálna alebo kubická (ako pri diamante) kryštálová štruktúra. Je veľmi tvrdý (tvrdosť 9,5 v Mohsovej stupnici tvrdosti), termicky stály až do 2 700 °C, odoláva aj silným kyselinám, nie však silným zásadám. Pôsobením kyslíka sa pri teplote okolo 800 °C vytvára na jeho povrchu sklovitý film oxidu kremičitého SiO2, ktorý bráni ďalšej oxidácii (pasivuje ho) až do teploty 1 600 °C. Karbid kremičitý prvýkrát pripravil 1824 J. J. Berzelius, keď sa pokúšal syntetizovať diamant. R. 1891 objavil americký chemik Eugene Goodrich Acheson (*1856, †1931) jeho výrobu reakciou kremičitého piesku s koksom v elektrickej odporovej peci pri 2 000 °C a tento spôsob sa v podstate využíva dodnes:
SiO2 + 3 C → SiC + 2 CO.
Karbid kremičitý má rozsiahle použitie pri opracúvaní tvrdých materiálov, pri výrobe žiaruvzdorných tehál a ako vysokoteplotný polovodič. Sublimáciou práškového karbidu kremičitého v argónovej atmosfére pri 2 500 °C sa získavajú veľké monokryštály s využitím v elektronike a v klenotníctve (syntetický moissanit). Svetová ročná produkcia karbidu kremičitého je približne 600-tis. t.