Karakitanská ríša

Text hesla

Karakitanská ríša, Karakitanský chanát, Západný Liao — historický štátny útvar jestvujúci v 12. – začiatkom 13. stor. v Strednej Ázii. Založený časťou Kitanov vedených Jie-lü Ta-š’om (príslušníkom kitanského vládnuceho rodu, dynastie Liao), ktorí po podmanení Kitanskej ríše tunguzskými Džürčenmi (1124, definitívne porazení 1125) odtiahli cez Mongolsko na západ do Strednej Ázie, kde sa 1131 definitívne usadili a kvôli odlíšeniu od pôvodných Kitanov sa začali nazývať Karakitani, t. j. Čierni Kitani.

Hlavným mestom ríše sa stal Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v severnom Kirgizsku). Karakitanská ríša od začiatku kontrolovala oblasť na východe od Aralského mora až po strednú časť Mongolska. Jej vládnuca elita bola do veľkej miery počínštená; spôsob vládnutia a štruktúra centrálnych vládnych orgánov boli prebraté od Číňanov, úradným jazykom bola čínština, používal sa čínsky kalendár a čínske úradnícke tituly. Organizácia armády a silné klanové väzby však vychádzali z nomádskych tradícií Karakitanov (resp. Kitanov), ktorí (rovnako ako Kitani) vyznávali buddhizmus (čiastočne aj šamanizmus) a boli ovplyvnení čínskymi buddhistickými školami. Voči viacerým moslimským etnikám Strednej Ázie, ktoré si postupne podriadili, však vládcovia Karakitanskej ríše uplatňovali tolerantnú náboženskú politiku. R. 1211 sa trónu zmocnil najmanský vodca Küčlüg (vládol 1211 – 18), čo následne vyvolalo vnútorné konflikty. Ríša definitívne zanikla 1218, keď jej územie dobyli Džingischánove vojská. Časť karakitanských elít potom vstúpila do úradníckych služieb rozpínajúcej sa Mongolskej ríše.

Text hesla

Karakitanská ríša, Karakitanský chanát, Západný Liao — historický štátny útvar jestvujúci v 12. – začiatkom 13. stor. v Strednej Ázii. Založený časťou Kitanov vedených Jie-lü Ta-š’om (príslušníkom kitanského vládnuceho rodu, dynastie Liao), ktorí po podmanení Kitanskej ríše tunguzskými Džürčenmi (1124, definitívne porazení 1125) odtiahli cez Mongolsko na západ do Strednej Ázie, kde sa 1131 definitívne usadili a kvôli odlíšeniu od pôvodných Kitanov sa začali nazývať Karakitani, t. j. Čierni Kitani.

Hlavným mestom ríše sa stal Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v severnom Kirgizsku). Karakitanská ríša od začiatku kontrolovala oblasť na východe od Aralského mora až po strednú časť Mongolska. Jej vládnuca elita bola do veľkej miery počínštená; spôsob vládnutia a štruktúra centrálnych vládnych orgánov boli prebraté od Číňanov, úradným jazykom bola čínština, používal sa čínsky kalendár a čínske úradnícke tituly. Organizácia armády a silné klanové väzby však vychádzali z nomádskych tradícií Karakitanov (resp. Kitanov), ktorí (rovnako ako Kitani) vyznávali buddhizmus (čiastočne aj šamanizmus) a boli ovplyvnení čínskymi buddhistickými školami. Voči viacerým moslimským etnikám Strednej Ázie, ktoré si postupne podriadili, však vládcovia Karakitanskej ríše uplatňovali tolerantnú náboženskú politiku. R. 1211 sa trónu zmocnil najmanský vodca Küčlüg (vládol 1211 – 18), čo následne vyvolalo vnútorné konflikty. Ríša definitívne zanikla 1218, keď jej územie dobyli Džingischánove vojská. Časť karakitanských elít potom vstúpila do úradníckych služieb rozpínajúcej sa Mongolskej ríše.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Karakitanská ríša [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-14]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/karakitanska-risa