karagöz

karagöz [tur.] — turecké satirické bábkové tieňové divadlo. Jeho hlavnými protagonistami sú nevzdelaný, prefíkaný šibal Karagöz (tur. Čierne oko, Čiernoočko), podľa ktorého je divadlo nazvané, a vzdelaný, ale prospechársky malomeštiak Hacivat, ktorého Karagöz vždy prekabáti. Ich vzájomné komické, sčasti improvizované dialógy (muhavere) sú založené na rozdielnostiach ich charakterov a reči. Vtipný a prefíkaný grobian Karagöz, hrbáč s krivým nosom, hustou čiernou bradou a turbanom na veľkej holej hlave, ktorý chodí bosý a v poplátaných šatách, rozpráva neliterárnym jazykom ľudových vrstiev a predstavuje naivného ľudového hrdinu, kým veselý Hacivat sa vyjadruje spisovnou turečtinou, používa poetický literárny jazyk a reprezentuje triedu vzdelancov. Z ďalších postáv sa na scéne objavujú napr. elegán Çelebi, fajčiar ópia Tiryaki, trpaslík Bebe Ruhi, Albánec a i.

Hlavnými témami hier divadla karagöz (k najobľúbenejším patria napr. Verejné kúpele, Hamam; Miestny pisár, Yazıcı; Falošná nevesta, Sahte Gelin; Ferhat a Şirin, Ferhat ile Şirin) sú morálka a politika. Karagöz v nich vystupuje v rôznych rolách (ako básnik, kuchár, predavač a i.), často je poverený určitou úlohou, pričom zažíva rôzne dobrodružstvá (napr. ako sluha pomáha zamilovanej dvojici a zo zamotanej situácie sa dostane pomocou bystrého umu).

Tieňové bábky sa do Turecka dostali v 16. stor., postava Karagöza sa objavila v 17. stor. Výtvarné stvárnenie postáv je inšpirované maliarskou tradíciou osmanských miniatúr zo 16. – 18. stor., na ktorých boli postavy šašov a bláznov. Priesvitné plošné bábky veľké 30 – 36 cm sú z tvrdej, zvyčajne ťavej kože, zafarbené priehľadnými prírodnými farbami a pripevnené na tyčkách, pomocou ktorých nimi hýbe bábkar (karagözdžü, tur. karagözcü; niekedy s pomocníkom) za plátnom (pôvodne malo rozmery 2 x 2,5 m, neskôr 1 x 0,6 m). V páse a v kolenách majú kĺby, niektoré majú aj ďalší pohyblivý kĺb v ramene. Farebný priemet (tieň) plošných bábok sa dostáva na plátno ich presvietením svetelným zdrojom. Bábkar interpretuje (hovorí) repliky všetkých postáv so sprievodom hudby.

Pôvodne sa predstavenia hrávali počas ramadánu, od konca 19. stor. však bol ich počet obmedzovaný pre časté používanie vulgarizmov a predvádzanie obscénností. Približne v 19. stor. preniklo divadlo karagöz aj do Grécka (1453 – 1830 ovládané Osmanskou ríšou), pričom grécke tieňohry, v ktorých ako hrdinovia vystupovali Karagöz (gr. Karagiozis) a Hacivat (gr. Chatziavatis), čerpali tak z gréckych folklórnych (rozprávkové motívy), ako aj z historických tradícií (postava Alexandra III. Veľkého), častým námetom bol národnooslobodzovací boj Grékov. V súčasnosti sú tieňové hry s Karagözom určené väčšinou detskému publiku, ktorému je prispôsobená aj dramaturgia textov. R. 2009 bolo divadlo karagöz zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO.