kapituláre

kapituláre, lat. capitularia —

1. nariadenia (výnosy) vydávané panovníkmi Franskej ríše (Merovejovcami, majordómami, a najmä Karolovcami, predovšetkým Karolom Veľkým) od jej vzniku asi do 887. Upravovali správu ríše, kráľovských majetkov a financií, postavenie kráľovských úradníkov, cirkevné pomery, súdnictvo, trestné, procesné a súkromné právo, súdne konania ap. a neboli obsiahnuté v obyčajových (nepísaných) normách inkorporovaných v zbierkach lex (leges) barbarorum (→ barbarské pravdy). Najvýznamnejšie z nich obsahujúce právo Frankov (resp. pôvodne Sálskych Frankov) spísané v Sálskom zákone (Lex Salica, aj Pactus legis Salicae; asi zač. 6. stor.) a dopĺňané a rozvíjané početnými kapitulármi postupne nadobudli v kontexte rozšírenia ich politickej nadvlády nad ostatnými germánskymi kmeňovo-zväzovými útvarmi prevahu, čím sa začal jednotný rozvoj nemeckého práva, ktorý pretrval aj samotnú existenciu Franskej ríše. Kapituláre platili na celom území ríše alebo len v jej časti. Ako prejav doktríny, že Franská ríša je obnovenou Rímskou ríšou (renovatio imperii), boli písané po latinsky a zvyčajne formálne rozdelené na kapitoly (lat. capitulum, odtiaľ názov).

Rozlišujú sa capitularia per se scribenda (boli vydané z nariaďovacej moci panovníka a platili iba do konca jeho života), capitularia legibus addenda (boli vydané panovníkom, vyžadovali si však schválenie na ríšskom zhromaždení – synode, a až potom sa s trvalou platnosťou stali súčasťou práva a dopĺňali jednotlivé nariadenia barbarských právd – leges barbarorum; spravidla boli pripojené k zákonom ako doplnky a zmeny v zákonodarstve) a capitularia missorum (kráľovské nariadenia, resp. inštrukcie pre vyslancov, poslov a kráľovských kontrolórov). Podľa predmetu úpravy sa kapituláre členia na capitularia mundana (regulujú svetské záležitosti), capitularia ecclesiastica (cirkevné záležitosti) a capitularia mixta (zmiešané kapituláre; týkajú sa svetských i cirkevných záležitostí).

K najznámejším kapitulárom patrí napr. kapitulár Karola Veľkého Admonitio generalis zo 789 pozostávajúci z dvoch častí, z ktorých prvá sa zaoberá cirkevnými záležitosťami a druhá jeho reformami. Úradná zbierka kapitulárov franských kráľov nebola nikdy vyhotovená, zachovali sa však vo viacerých súkromných zbierkach. Najznámejšia z nich je zbierka Capitularia regnum Francorum zostavená opátom Ansegisiom z Fontanelly (†833), ktorá obsahuje 29 kapitulárov Karola Veľkého (spolu ich vydal vyše sto), Ľudovíta I. Pobožného a Lotara I. Cirkevné koncily a snemy konané v tomto období ju uznávali ako dočasne platné všeobecné kánonické právo, pričom niektoré kapituláre z nej neskôr podnietili jeho rozvoj. Známa a obsiahlejšia zbierka (3 zväzky) údajného, historicky nedoloženého mohučského opáta Benedikta Levitu obsahuje viaceré falzifikáty, a preto je priraďovaná ku komplexu pseudoizidorských dekretálov;

2. biskupské kapituláre, lat. capitularia episcoporum — nariadenia, ktoré podľa vzoru kapitulárov vydávaných franskými panovníkmi (najmä podľa vzoru Admonitio generalis) vyhotovovali biskupi vo Franskej ríši (ale aj v Anglicku a na území dnešného Španielska) na základe synodálnych ustanovení alebo všeobecných predpisov, predovšetkým však ako osobitné predpisy týkajúce sa zvláštnych potrieb svojich diecéz. K najvýznamnejším zachovaným biskupským kapitulárom patria napr. dva biskupské kapituláre od orleánskeho biskupa a poradcu Karola Veľkého Théodulfa z Orléansu (†821). Biskupské kapituláre sa stali jedným z prameňov kánonického práva.