kapitalizmus

kapitalizmus [lat.] — ekonomický a spoločenský systém dominujúci spočiatku v záp. časti Európy (od obdobia rozpadu feudalizmu, ktorý nahradil) a postupne v rozličných formách aj v ostatných častiach sveta. Pojem kapitalizmus nie je jednoznačne vymedzený, jeho chápanie je často kontroverzné a jeho definície sa odlišujú v závislosti od teoretického či politického postoja ich autorov, ako aj s ohľadom na charakter fungovania kapitalistických ekonomík meniaci sa v priebehu vývoja, kľúčové črty kapitalizmu sú však v každej z jeho vývojových etáp rovnaké. Z ekonomického hľadiska ide o individuálne sa rozhodujúce konkurenčné trhovo orientované hospodárstvo, v súčasnosti sa na jeho označenie uprednostňuje termín trhová ekonomika, ktorá má však užší význam; → ekonomika (trhová).

Základom kapitalizmu je existencia súkromného vlastníctva výrobných zdrojov, pričom väčšina je zvyčajne v rukách vlastníkov kapitálu (odtiaľ odvodený termín kapitalizmus), t. j. kapitalistov. Tí, čo kapitál nevlastnia, musia vstupovať do nájomného pracovného pomeru s ekonomickými subjektmi a individuálnymi podnikateľmi a za predaj svojej pracovnej sily získavajú mzdu. Výroba statkov a poskytovanie služieb sa realizujú s cieľom dosiahnuť zisk (príjem z predaja produktov musí presiahnuť vložené náklady). Hlavným predpokladom dosiahnutia zisku je existencia slobodného trhu, prostredníctvom ktorého sa riešia základné otázky organizácie výroby (vyrábať čo, ako, pre koho?). Vyrábajú sa tovary, po ktorých je na trhu kúpyschopný dopyt, konkurencia na trhu núti výrobcov využívať vo výrobe technológie, ktoré im umožnia prežiť v konkurenčnom boji. Kapitalizmus je teda založený na princípe efektívnosti využívania zdrojov. Vyrobená produkcia sa rozdeľuje medzi tých, ktorí disponujú peňažnými prostriedkami na jej kúpu. Kapitalistické ekonomiky sa vyvíjajú cyklicky a tento vývoj sa v rôznych historických obdobiach prejavuje s rôznou intenzitou (→ hospodársky cyklus, → hospodárska kríza). V kapitalizme sú jednotlivé subjekty navzájom prepojené hustou sieťou rôznorodých záväzkovoprávnych a dodávateľských vzťahov, preto v ňom musí existovať efektívny právny systém schopný zabezpečiť ich vynucovanie (ak nie sú plnené dobrovoľne), ako aj ochranu vlastníckych práv. Kapitalizmus nie je podmienený špecifickým politickým usporiadaním a môže byť kompatibilný s demokratickým, liberálnym i s autoritatívnym (napr. s fašistickým) politickým zriadením, a to tak s republikou, ako aj s konštitučnou monarchiou (nikdy však s feudálnym alebo so socialistickým systémom).

Kapitalizmus ako ekonomický systém sa vyvíjal až od 16. stor. ako špecifický európsky fenomén, hoci jeho zárodočné formy možno nájsť už v období stredoveku (14. a 15. stor.), a to najmä v najvyspelejších oblastiach sev. Talianska a Nizozemska v súvislosti s rozvojom textilnej výroby, finančného podnikania a zámorského obchodu; kapitalistické vzťahy do existujúceho politicko-hospodárskeho systému (feudálneho) prerastali postupne a v konečnom dôsledku prevládli. Podľa členenia W. Sombarta sa rozlišuje raný, vrcholný a neskorý kapitalizmus. Toto členenie je však len orientačné, v rovnakom časovom období mohol mať v rozličných geografických oblastiach (krajinách) rozličnú formu a byť v inej vývojovej etape, napr. začiatkom 19. stor. v záp. Európe (napr. v Anglicku) už prevládol vrcholný (klasický) kapitalizmus, kým vo vých. Európe (napr. v Rusku) ešte jestvovali feudálne vzťahy.

V období raného kapitalizmu (16. – 17. stor., resp. do pol. 18. stor.) bola nevyhnutným predpokladom rozvoja systému pôvodná akumulácia kapitálu a ako jeho sprievodný jav posun v systéme mravných hodnôt (renesancia a humanizmus, reformácia, osvietenstvo). S hospodárskym rozvojom sa výrazne posilňovala úloha štátu, a to najmä v podmienkach absolutizmu. Prevládala najmä politika a ekonomické myslenie merkantilizmu, ktorého cieľom bola bohatá, hospodársky vyspelá krajina. Ďalší rozvoj bol podnecovaný a urýchľovaný štátnou podporou hospodárstva, zjednotením mier a váh, likvidáciou systému cechov, stabilizáciou menového systému, zrušením vnútorných ciel ap. Toto obdobie však bolo charakteristické ťažkými pracovnými podmienkami robotníkov a dlhým pracovným časom, často sa využívala práca detí. Mzdy robotníkov boli na úrovni, ktorá im sotva umožňovala pokryť základné potreby seba a svojich rodín. Obdobie vrcholného kapitalizmu (aj klasického kapitalizmu, priemyselného kapitalizmu, kapitalizmu voľnej súťaže; pol. 18. stor. – koniec 19. stor.) bolo charakteristické zvyšovaním podielu priemyslu na ekonomike krajiny (→ priemyselná revolúcia, → industrializácia) a presunom ťažiska ekonomických činnosti z poľnohospodárskej výroby do priemyselných odvetví, čo viedlo k postupnej premene poľnohospodárskych krajín na priemyselné. Na prelome 18. a 19. stor. sa kapitalizmus definitívne presadil aj ako spoločenský systém. Využitie nových výrobných postupov umožnilo rast produktivity a stalo sa jedným z najvýznamnejších faktorov, ktoré vyvolali rozšírenie kapitalistického spôsobu výroby. S rastom špecializácie a diferenciácie produkcie vzrástol význam trhu ako miesta na interakciu medzi kupujúcimi a predávajúcimi. V Anglicku možno o vrcholnom (klasickom) kapitalizme (založenom na priemyselnom podnikaní, slobode obchodu a raste produktivity práce) hovoriť už v 2. pol. 18. stor. Jeho teóriu spracoval A. Smith v diele Rozprava o podstate a pôvode bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776), v ktorom navrhoval prenechať ekonomické rozhodovanie iniciatíve jednotlivcov a samoregulácii trhového mechanizmu. Podľa neho je sledovanie vlastného záujmu človeka najlepším a jediným spôsobom, ako maximalizovať blahobyt všetkých členov spoločnosti a bohatstvo národa. Odtiaľ vychádza aj hlavná zásada politiky hospodárskeho liberalizmu, ktorou sa stalo nezasahovanie štátu do ekonomiky (štát zabezpečuje len ochranu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a jeho zásahy do diania na trhu sú redukované; → laissez-faire, laissez-passer). To malo od konca 19. stor. za následok nebývalý hospodársky rozvoj predovšetkým v záp. Európe a v Severnej Amerike a predstavovalo začiatok obdobia neskorého kapitalizmu.

Na druhej strane koncentrácia výrobných prostriedkov a hromadenie majetku v rukách relatívne malej skupiny spoločnosti, a tým aj jej rastúca moc (→ monopol, → kartel) viedli k nadprodukcii, hospodárskym krízam, nezamestnanosti a zbedačovaniu najširších vrstiev obyvateľstva i k narastajúcej kritike kapitalizmu ako spoločenskému a ekonomickému systému. Kritika kapitalizmu vychádzala z faktu, že hospodárske výsledky sú rozdeľované nespravodlivo, ako aj z rastúcej sociálnej nerovnosti, z orientácie spoločnosti na materiálne hodnoty ap., čo v teoretickej rovine (v praktickej rovine štrajky, vzbury, revolúcie) podnietilo zrod rôznych učení (napr. utopický socializmus) a teórií (napr. K. Marxa, → marxizmus). Podľa marxistickej teórie je pre kapitalizmus charakteristické rozdelenie spoločnosti na dve antagonistické triedy – na kapitalistov (buržoáziu) a robotnícku triedu (proletariát), a kapitalizmus vníma ako dobovo podmienenú pokrokovú spoločensko-ekonomickú formáciu (historicky prechodné štádium vývoja spoločnosti), ktorá bude vystriedaná sociálne spravodlivou spoločnosťou, komunizmom (resp. jeho prvou fázou socializmom). Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch 20. stor. podmienila rast úlohy štátu v reprodukčnom procese kapitalistických ekonomík. S cieľom zmierniť dôsledky hospodárskych kríz a politické dôsledky sociálnej nerovnosti hľadali jednotlivé štáty východisko najčastejšie dvoma spôsobmi: posilnením demokracie alebo nastolením autoritatívnych režimov (fašizmus). Po 2. svetovej vojne, najmä od konca 40. rokov 20. stor., začali vlády záp. Európy a Severnej Ameriky (vedené najmä sociálnodemokraticky orientovanými stranami) prijímať početné hospodársko-politické opatrenia (→ intervencionizmus), čo spolu s ďalším rozvojom priemyselnej výroby, s jej koncentráciou, ako aj so zmenami v technológiách vytvorilo predpoklady trvalého rastu produktivity, umožnilo rast reálnych miezd robotníkov i zlepšenie ich sociálneho postavenia (kapitalistický systém výroby na rozdiel od raného obdobia svojho rozvoja dokázal zabezpečiť primeranú životnú úroveň širokým vrstvám populácie) a viedlo k zmenám v charaktere fungovania kapitalistických ekonomík; od tohto obdobia sa termín kapitalizmus často nahrádza pojmom zmiešaná ekonomika; → ekonomika (zmiešaná), aj trhová ekonomika. Po zrútení sa centrálne riadených (plánovaných) ekonomík, → ekonomika (príkazová), v tzv. socialistických štátoch je v súčasnom období fungovania kapitalizmu (niekedy označovanom aj ako moderný kapitalizmus) pre viaceré krajiny charakteristická koncepcia sociálneho trhového hospodárstva, resp. štátu blahobytu a slobodné trhové pomery. V súčasnosti sa objavujú názory, že tradičná kapitalistická spoločnosť bola od 2. pol. 20. stor. nahradená novým spoločenským systémom označovaným ako postindustriálna, postmoderná, informačná, globálna informačná, superindustriálna spoločnosť či korporatívny alebo manažérsky kapitalizmus.