kapitál

kapitál [lat. > tal.] — vo všeobecnom význame: a) to, čo prináša stály (resp. zvýšený) úžitok; b) nahromadený majetok, väčšia peňažná hotovosť, bohatstvo, úspory;

1. ekon. hodnota (majetok), ktorej použitie prináša jeho vlastníkovi výnos (zväčšenie majetku). Kapitál mal (a má) v priebehu ekonomického vývoja spoločnosti viacero významov i foriem a pre veľkú rôznorodosť svojej podstaty sa v ekonomickej teórii stal zdrojom kontroverzných názorov. Termín kapitál pravdepodobne pochádza z lat. caput (hlava), resp. z tal. capitale a pôvodne označoval veľkosť (počet hláv) stáda dobytka. V 16. – 18. stor. merkantilisti stotožňovali kapitál s peniazmi. Kapitál ako ekonomickú kategóriu zaviedol v 19. stor. K. Marx a chápal ho ako hodnotu prinášajúcu nadhodnotu v dôsledku vykorisťovania námezdných robotníkov (Kapitál, Das Kapital, 3 zv., 1867, 1885, 1894), pričom kapitál rozdelil na konštantný a variabilný. Konštantný (stály) kapitál predstavujú výdavky vynaložené na nákup strojov, zariadení, budov, pôdy, surovín a materiálu, ktoré sa využívajú pri výrobe statkov a pri poskytovaní služieb. Zdroje vynaložené na jeho kúpu nie sú schopné vytvoriť dodatočnú pridanú hodnotu, t. j. na vyrobené statky a služby sa prenáša len určitá časť hodnoty konštantného kapitálu použitého pri ich výrobe. Pojem konštantný kapitál použili aj viacerí predstavitelia klasickej školy ekonómie (napr. D. Ricardo). Variabilný (premenlivý) kapitál slúži na nákup pracovnej sily a predstavuje zdroj zvyšovania hodnoty kapitálu v dôsledku toho, že pracovná sila ako tovar vytvára vyššiu hodnotu, než sama stojí; → marxizmus, → kapitalizmus. Predstavitelia klasickej ekonómie (napr. A. Smith, D. Ricardo, J. S. Mill) chápali kapitál najmä ako kapitálové statky (reálny kapitál), peniaze za kapitál nepovažovali, pretože tie podľa nich slúžia iba na sprostredkovanie výmeny. Úspory považovali za výdavky na kúpu reálnych kapitálových statkov. Teóriou kapitálu sa ďalej zaoberali predstavitelia rakúskej školy hraničnej užitočnosti (rakúskej národohospodárskej školy), ktorej sa pripisuje najväčší význam v rozvoji (subjektívnej) teórie kapitálu a úroku, napr. kritik marxizmu E. Böhm-Bawerk (Kapitál a úrok, Kapital und Kapitalzins, 1884 – 89, 2 zv.) nadviazal na teoretickú koncepciu ekonomických statkov rôzneho rádu (spotrebné statky sú statky prvého rádu a kapitálové statky predstavujú statky vyšších, za sebou nasledujúcich štádií) C. Mengera a sformuloval tzv. ážiovú teóriu úroku. Rakúsky austromarxista R. Hilferding v práci Finančný kapitál (Das Finanzkapital, 1910) použil na označenie kapitálu, ktorý vlastnia banky, poisťovne a investičné spoločnosti, termín finančný kapitál. Odlišné poňatie kapitálu predstavil vo svojich prácach J. B. Clark (Pôvod kapitálu, The Genesis of Capital, 1895), ktorý rovnako ako I. Fisher (Charakter kapitálu a dôchodku, The Nature of Capital and Income, 1906), považuje kapitál za permanentný fond automaticky generujúci produktivitu v podobe úroku. F. A. Hayek (Mytológia kapitálu, The Mythology of Capital, 1936) upozornil na nutnosť pochopiť úzky vzťah medzi mikroekonomickými a makroekonomickými aspektmi tohto pojmu.

V súčasnosti sa termín kapitál najčastejšie používa v týchto významoch:

a) v ekonomickej teórii v tradičnom chápaní jeden z troch základných výrobných faktorov (popri práci a pôde), ktorý je na rozdiel od práce a pôdy vyrobený ekonomickým systémom (nie je spoločnosti daný ako práca a pôda, ale závisí od jej ekonomickej aktivity) a predstavuje fixný vstup do výroby, input. Kapitál ako základný výrobný faktor môže mať formu fyzického alebo finančného kapitálu. Fyzický kapitál (aj reálny alebo skutočný kapitál) tvoria kapitálové statky (t. j. stroje, zariadenia, budovy ap.), ktoré nie sú určené na bezprostrednú spotrebu, ale na výrobu ďalších statkov a služieb (vyrobené tovary sa používajú ako inputy, teda ako vstupy, výrobné zdroje na ďalšiu výrobu). Je výsledkom investícií, charakterizuje ho dlhodobé použitie, pôsobí vo viacerých výrobných (transformačných) procesoch, pričom sa postupne fyzicky i technicky opotrebúva; opotrebovanie sa vyjadruje pomocou odpisov. Výnosom z neho je miera výnosu z kapitálu vyjadrená ako čistá produktivita kapitálu. Finančný kapitál, ktorého súčasťou je peňažný kapitál (toto najnovšie chápanie obidvoch pojmov súvisí s rozšírením chápania pojmu peniaze), je zdrojom fyzického kapitálu (resp. kapitálových statkov). Vystupuje v podobe rôznych finančných aktív (úspor, investičných, dôchodkových, poistných a iných fondov, účastín, obligácií a iných cenných papierov), ktoré sú vytvárané ekonomickými subjektmi tak, že časť svojich súčasných dôchodkov nespotrebujú (vzdávajú sa súčasnej spotreby s cieľom zvýšiť spotrebu v budúcnosti) a poskytujú ich za určitú cenu (úrok, dividendu ap.) tým, ktorí majú investičné príležitosti. Finančný kapitál umožňuje tomu, kto ponúka svoje zdroje, rast spotreby v budúcnosti a slúži ako prostriedok uchovania hodnoty. Neopotrebúva sa ako fyzický (reálny) kapitál a je zameniteľný za iné formy hodnôt.

Hranice medzi fyzickým (reálnym) a finančným kapitálom sú veľmi relatívne, pretože rast fyzického (reálneho) kapitálu je možný vďaka finančným zdrojom, ktoré zároveň vznikajú v dôsledku rastu produktívnosti fyzického (reálneho) kapitálu. Napr. účastiny možno chápať ako dokument finančného kapitálu, všetky vyvolané a s nimi súvisiace platby (napr. výška burzového kurzu, dividenda) sú však podmienené a určené efektívnosťou fungovania fyzického (reálneho) kapitálu. Kapitál je teda taký tovar (resp. služba), ktorý sa bude v budúcnosti používať na výrobu iných tovarov a služieb, sú to aj finančné zdroje, ktoré sú sprostredkujúcim faktorom na akvizíciu strojov, budov, zásob a iných foriem fyzického kapitálu, ktoré si podnik (organizácia) plánuje obstarať. Nadobúdanie kapitálu investovaním a jeho následné využitie vo výrobnom procese vychádza z rozhodnutia zvýšiť jeho hodnotu, zo získania fondov na financovanie expanzie pri akceptovaní potreby požičania si peňazí a z potrebnej diskontácie prítokov z kapitálu. Ak pri určitom použití, v určitej krajine ap. nie je možné kapitál vyššie zhodnotiť, stáva sa pri danom použití, resp. v danej krajine nadbytočným (prebytočným) a dochádza k jeho pohybu smerom k jeho vyššiemu zhodnoteniu.

K trom tradičným základným výrobným faktorom (inputom) sa v súčasnosti ako ďalší faktor priraďuje ľudský kapitál (aj intelektuálny kapitál) predstavujúci súhrn vrodených a získaných schopností, znalostí a zručností jednotlivca, ktoré zvyšujú jeho produktivitu pri vykonávaní ekonomických činností a prinášajú mu výnos (príjem) porovnateľný s výnosom z fyzického kapitálu. Delí sa na špecifický (využiteľný v určitom špecifickom type ekonomických činnosti) a nešpecifický (využiteľný v rôznych ekonomických činnostiach). Jedným z kľúčových procesov, pri ktorom dochádza k akumulácii ľudského kapitálu, je proces formálneho vzdelávania (→ teória ľudského kapitálu).

Podľa oblastí, v ktorých kapitál pôsobí, sa rozlišuje výrobný kapitál (aj produktívny kapitál, kapitál vo výrobnej forme; niektorí autori doň zahŕňajú aj pracovné sily), tovarový kapitál (kapitál vo forme tovarov) a bankový kapitál. Bankový kapitál (aj kapitál komerčnej banky) predstavuje vo všeobecnosti vlastné zdroje financovania aktív, schopnosť banky pokryť svojimi aktívami záväzky. Funkciami kapitálu komerčnej banky sú najmä financovanie (krytie) strát, vytváranie dôvery k banke a vytváranie „brzdy“ proti podstupovaniu nadmerného rizika. Kapitál komerčnej banky z kvalitatívnej a kvantitatívnej stránky sledujú inštitúcie zamerané na regulovanie bankovníctva a dohľad nad ním. Pri kvantifikácii kapitálu banky existujú dva základné prístupy: angloamerický prístup, ktorý definuje bankový kapitál ako čistú hodnotu aktív, t. j. ako hodnotu, ktorá by vlastníkovi zostala, ak by splatil všetky záväzky banky, a európsky, kontinentálny prístup vychádzajúci z účtovného stanovenia položiek kapitálu. V rámci celkových zdrojov banky (pasív) má kapitál banky nízky podiel; kapitálová primeranosť predstavuje pomer medzi kapitálom banky a rizikovo váženými aktívami. Dôležitá je nielen samotná výška bankového kapitálu, ale aj jeho kvalitatívna stránka, teda jeho štruktúra. Jednotlivé položky bankového kapitálu majú svoje osobitné účely a podmienky tvorby a použitia, preto pri vzniku problémových situácií v banke, napr. pri úhrade strát, nie sú všetky položky navzájom zastupiteľné ani rovnako dostupné (zložky kapitálu majú presne definované použitie v prípade vzniku konkrétnych rizík).

Zloženie kapitálu komerčnej banky určujú odporúčania Bazilejského výboru pre bankový dohľad (Basel Committee on Banking Supervision; jeden z výborov Banky pre medzinárodné platby), ktoré sú zakotvené v dohodách Basel I (1988), Basel II (2004) a Basel III (2010) a sú záväzné pre členské štáty výboru (pre iné štáty sa stávajú platnými po zapracovaní do národnej právnej úpravy príslušného štátu, v krajinách Európskej únie prostredníctvom smerníc).

Podľa odporúčaní Bazilejského výboru pre bankový dohľad sa kapitál komerčnej banky člení na dve vrstvy: prvú vrstvu predstavuje vlastný (základný) kapitál a druhú vrstvu dodatkový kapitál, pričom platí zásada, že prvú vrstvu tvoria kvalitnejšie a stabilnejšie zdroje než druhú vrstvu. Vlastný (základný) kapitál sa často stotožňuje s účtovným označením základné imanie. Výška základného imania banky je v jednotlivých krajinách stanovená zákonom, pričom sa zohľadňuje požiadavka na stabilitu banky a jej ochranu pred nesolventnosťou. Vymedzenie vlastného kapitálu je odvodené od právnej formy bankového subjektu a pozostáva z dvoch častí: zo splateného akciového kapitálu a z odkrytých rezerv. Splatený akciový kapitál predstavuje súčin menovitej hodnoty a počtu akcií. K odkrytým rezervám patria ážiové fondy, nerozdelený zisk, zákonné rezervy a rezervné fondy. Ážiové fondy sa vytvárajú vtedy, ak sa akcie predávajú za cenu, ktorá je vyššia než ich menovitá hodnota. Rezervy predstavujú pasíva banky, ktoré sa vytvárajú na základe predpokladaného znehodnotenia alebo úbytku aktív v budúcnosti. Rezervné fondy predstavujú fondy, ktoré sa tvoria zo zisku po zdanení. Zákonné rezervné fondy a ostatné rezervné fondy sú súčasťou vlastného kapitálu banky. Tieto fondy sa môžu použiť na krytie strát bežného obdobia, minulých rokov i na zvýšenie základného imania. Súčasťou vlastného (základného) kapitálu banky je aj hospodársky výsledok minulých rokov. Zložkami dodatkového kapitálu sú termínovaný podriadený dlh, hybridné kapitálové inštrumenty, rezervné fondy a rezervy na krytie strát z úverov, ako aj rezervy z prehodnotenia fixných aktív. Termínovaný podriadený dlh predstavuje vklad do kapitálu banky so splatnosťou nad 5 rokov. Banka pre medzinárodné platby odporúča, aby sa hodnota podriadeného dlhu diskontovala najmenej o 20 % ročne, čím sa dosiahne jeho splatenie za 5 rokov. Hybridné kapitálové inštrumenty majú charakter dlhu a súčasne sa započítavajú do kapitálu banky. Sú charakteristické najmä nezaistenosťou a podriadenosťou. R. 1996 bol ako tretia, najnižšia vrstva kapitálu komerčnej banky zavedený aj krátkodobý podriadený dlh (eliminovaný dohodou Basel III), ktorého zavedenie v rámci štátu bolo v kompetencii národných dohliadacích orgánov. Význam tohto dlhu spočíval v možnosti zavedenia kapitálového krytia nielen na úverové, ale aj na trhové riziká (kurzové, úrokové, akciové a komoditné riziko). Podmienkou jeho započítania do kapitálu banky bolo, že jeho minimálna splatnosť bola stanovená na dva roky. Skoršie splatenie krátkodobého podriadeného dlhu ani úroku z neho nebolo možné, ak by sa tým porušila požiadavka minimálneho kapitálového krytia uvedených rizík.

Vývoj pravidiel zloženia kapitálu banky smeruje k tomu, aby sa zvyšoval podiel kvalitného kapitálu banky v rámci prvej vrstvy. Dosiahnutie požadovanej úrovne kapitálu si vyžaduje určité náklady, ovplyvňuje ceny produktov, ziskovosť banky a jej konkurenčnú schopnosť. Výška kapitálu je limitujúcim faktorom pri stanovovaní úverovej angažovanosti (25 % kapitálu banky ako maximálna výška úveru jednému klientovi alebo skupine vzájomne prepojených subjektov), pri stanovovaní maximálnych hraníc otvorených devízových pozícií bánk, ako aj pri nadobúdaní majetkových podielov v spoločnostiach, ktoré nie sú bankami. Sleduje sa pri nadobúdaní majetkového podielu v banke, ak ide o zákonom sledovaný majetkový podiel (5 %, 10 %, 20 %, 33 % alebo 50 %) v jednej alebo v niekoľkých operáciách priamo alebo pri konaní v zhode. Znižovanie kapitálu banky v dôsledku strát môže byť príčinou odňatia licencie, ak pokles kapitálu presiahne zákonom stanovené tempo;

b) v mikroekonomike (v oblasti podnikového hospodárstva) predstavuje podnikový kapitál hodnotu všetkých aktív, ktoré podnik využíva v rámci výrobného (transformačného) procesu, resp. pri poskytovaní služieb. Tvoria ho dlhodobý hmotný majetok, dlhodobý nehmotný majetok, finančný majetok, zásoby a peňažné prostriedky ap. Delí sa na fixný a obežný kapitál. Fixný kapitál zahŕňa všetky nefinančné kapitálové aktíva podniku (napr. stroje), ktoré majú dlhodobú životnosť a sú charakteristické pre príslušný výrobný proces; je to teda peňažná hodnota vyjadrujúca hodnotu kapitálových statkov určených na výrobu tovarov a služieb (→ základné prostriedky). Obežný kapitál (aj obehový, obratový, cirkulujúci) je krátkodobý, spotrebúva sa v jednom výrobnom procese a musí byť neustále nahrádzaný. V procese činnosti podniku mení svoje formy (obracia sa) a jeho hodnota sa prenáša do ceny nových výrobkov. Môže byť hmotný (v podobe výrobných zásob – základné a pomocné suroviny, materiál, palivá, nakupované polotovary, zásoby náhradných dielov ap.) a nehmotný (napr. klasická ekonómia považuje za súčasť obežného kapitálu aj prostriedky vynaložené na mzdy). Podľa pôvodu zdrojov, z ktorých bol majetok podniku vytvorený, sa rozlišuje vlastný kapitál tvorený vlastnými zdrojmi (základný kapitál, rezervné fondy, nerozdelený zisk ap.) a cudzí kapitál predstavujúci dlh podniku, ktorý podnik musí v určitej lehote splatiť (bankové úvery, pôžičky, obligácie, dlžobné úpisy ap.). Podiel jednotlivých zložiek vlastného a cudzieho kapitálu na celkovom kapitáli podniku sa nazýva kapitálová štruktúra, ktorá závisí od veľkosti podniku, rýchlosti obratu kapitálu, organizácie odbytu ap. Kapitál vynaložený na preskúmanie a vytvorenie začiatočnej koncepcie podniku v etape pred začatím činnosti podniku sa nazýva zakladajúci kapitál. Prostriedky (kapitál), ktoré sú potrebné na zriadenie firmy alebo spoločnosti a ktoré do podniku vložil jeho vlastník, sa nazývajú základný kapitál, v akciových spoločnostiach a v spoločnostiach s ručením obmedzeným sa niekedy označujú aj ako akciový alebo účastinný kapitál. Podľa právnej úpravy z 1992 sa na Slovensku označuje základný kapitál ako základné imanie, v štátnych podnikoch ako kmeňové imanie. Percentuálny podiel vloženého kapitálu fyzickej alebo právnickej osoby na celkovom základnom imaní spoločnosti (podniku) sa nazýva kapitálová účasť. Rizikový kapitál (venture kapitál, rozvojový kapitál) predstavuje externý stredno- až dlhodobý zdroj financovania podnikov (firiem) spoločnosťou rizikového kapitálu výmenou za majetkovú účasť v nich, t. j. ide o investície prostredníctvom akciového alebo podielového vstupu špecializovaných spoločností (rizikového kapitálu) určené na rozvoj, rozbeh alebo na transformáciu najmä malých a stredných podnikov, ktoré sú pre svoj rastový a inovačný potenciál perspektívne. Po uskutočnení podnikateľského zámeru špecializovaná spoločnosť (spoločnosť rizikového kapitálu) odpredáva svoj majetkový podiel zväčša financovanej firme a získané financie používa na opätovné investovanie formou kapitálovej účasti v ďalších podnikoch;

c) súhrn všetkých kapitálovo silných podnikov v krajine;

2. spoločenský kapitál — v sociológii nejednoznačne definovaný pojem najčastejšie chápaný ako vlastnosť skupiny (spoločenskej siete), t. j. ako kolektívny statok, ktorý sa generuje na permanentnej výmene (materiálnej či symbolickej povahy) medzi členmi spoločenstva a produkuje ich vzájomnú solidaritu, dôveru a vnútroskupinovú súdržnosť, pričom spôsob i ciele jeho použitia takmer výlučne závisia od jednotlivcov. Pojem spoločenský kapitál bol inšpirovaný ekonomickými teóriami kapitálu a teóriami racionálneho výberu. Teórie spoločenského kapitálu sú dosť rozmanité a nesúrodé. Jedna zo snáh o ich systematizáciu vedie k odlišovaniu rôznych druhov kapitálu, napr. societálneho, ľudského, spoločenského, ekonomického, kultúrneho, symbolického, politického, verejného, viažuceho, premosťujúceho ap. Vo všeobecnosti možno odlíšiť dva ťažiskové smery teórií spoločenského kapitálu. Teória, ktorá vznikla v 1. pol. 20. stor. v USA, ho chápe najmä ako zdroj spoločenskej kontroly v podobe internalizovaných noriem správania v skupine a poukazuje na oslabenie či rozpad prvotných spoločenských väzieb. Významne ju rozvinuli najmä James Samuel Coleman (*1926, †1995), R. D. Putnam a F. Fukuyama. Druhý smer, ktorého predstaviteľom je napr. P. F. Bourdieu, považuje spoločenský kapitál za zásadu diferenciácie spoločenského priestoru, ktorá vedie k aktivizácii reálnych i potenciálnych spoločenských zdrojov prostredníctvom spoločenského konštruovania vzťahových sietí medzi jednotlivcami a skupinami. Teóriám spoločenského kapitálu sa často vyčíta, že sa sústreďujú najmä na skúmanie rozpadových tendencií súčasných spoločností (zánik sprostredkujúcich spoločenských štruktúr, oslabovanie a zánik primárnych spoločenských vzťahov, oslabovanie dôvery) a oveľa menej pozornosti venujú vzniku a priebehu nových druhov spoločenských vzťahov, často idealizujú komunitu a spoločenský kapitál chápu aktivisticky a nekriticky kladne, predpokladajúc, že ľudia by mali dobrovoľne participovať na verejných záležitostiach, pretože inak sa správajú nespoločensky a podporujú anómiu (→ anarchia). Zazlieva sa im aj podriaďovanie ľudského správania ekonomickej logike (kapitál možno vlastniť, ponúkať i zbavovať sa ho podobne, ako je to s tovarmi na trhu). V súčasnej slovenskej sociológii rozvinuli problematiku societálneho (ľudského, sociálneho a kultúrneho) kapitálu najmä P. Gajdoš a J. Pašiak.