kánonické právo

Text hesla

kánonické právo, lat. ius canonicum —

1. v širšom význame súbor právnych noriem vydaných a sankcionovaných kompetentnou cirkevnou autoritou, upravujúcich inštitúty a podstatné spoločenské vzťahy vznikajúce vnútri katolíckej cirkvi, anglikánskych, pravoslávnych a orientálnych ortodoxných cirkví, Asýrskej cirkvi Východu a Starobylej cirkvi Východu; v užšom význame cirkevné právo katolíckej cirkvi;

2. aj kánonistika — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom týchto noriem. Predmetom právnej úpravy kánonického práva katolíckej cirkvi, t. j. latinskej (rímskokatolíckej) cirkvi a východných katolíckych cirkví, sú práva, povinnosti a postavenie osôb v cirkvi (laických veriacich, cirkevných orgánov a inštitúcií, verejných a súkromných združení, rehoľných inštitútov), vzťahy medzi nimi, majetkové vzťahy medzi cirkevnými inštitúciami pri správe cirkevného majetku, právomoc cirkevných orgánov, cirkevné tresty a ich ukladanie, učiteľská úloha cirkvi, právna úprava sviatostí (najmä cirkevného manželstva a krstu), ako aj spôsob vymáhania práv a povinností pred cirkevnými administratívnymi a súdnymi orgánmi. Systém kánonického práva je založený na jednote a členitosti (odlišnosti). Jednotu zabezpečujú právne zásady a inštitúty spoločné pre všetky oblasti, resp. odvetvia kánonického práva. Záväznosť univerzálneho kánonického práva je vymedzená personálnym princípom (právne normy sú záväzné pre všetkých pokrstených katolíkov bez ohľadu na ich štátne občianstvo a miesto pobytu), jeho dodržiavanie je však vynútiteľné len cirkevnými orgánmi, pretože kánonické právo je oddelené od sekulárneho práva a od štátnej moci, ktorá nezasahuje do jeho tvorby, aplikácie a vymáhania.

V súčasnosti existujú dva relatívne samostatné systémy kánonického práva katolíckej cirkvi: právo latinskej cirkvi (rímskokatolíckej) a právo východných katolíckych cirkví (je ich 23), pre ktoré pápež Ján Pavol II. vyhlásil aj vlastné kódexy. V latinskej cirkvi platí od 1983 Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici, CIC), východné katolícke cirkvi sa od 1990 riadia Kódexom kánonov východných cirkví (Codex canonum ecclesiarum orientalium, CCEO). Na základe obidvoch kódexov môžu kompetentné cirkevné orgány partikulárnych katolíckych cirkví (biskupská konferencia, diecézny biskup) vydávať v rámci svojej kompetencie právne normy partikulárneho kánonického práva. Prameňmi kánonického práva sú obidva kódexy, ako aj obyčaje a viaceré mimokódexové zákony upravujúce osobitnú problematiku (napr. proces beatifikácie a kanonizácie, pastoráciu vojakov, voľbu pápeža, štruktúru Rímskej kúrie, postavenie a úlohy pápežských legátov). Členitosť kánonického práva je daná rozdielnymi oblasťami právnej úpravy (spoločenskými vzťahmi rôzneho druhu) a je vyjadrená právnymi odvetviami kánonického práva, ktorými sú ústavné právo (právna úprava cirkevnej hierarchie), rehoľné právo (upravuje právne postavenie a druhy rehoľných spoločností, ich štruktúru, formácie rehoľníkov, vystúpenie a prepustenie z rehole), cirkevné magisteriálne právo (upravuje učiteľské poslanie cirkvi, t. j. katechézu, misijnú činnosť, katolícke školy, knihy ap.), sakramentálne právo (upravuje právne aspekty sviatostí – krstu, eucharistie, birmovania, kňazstva, manželstva, pomazania chorých, sviatosti zmierenia), majetkové právo (upravuje vlastníctvo cirkevného majetku, jeho nadobudnutie, správu a scudzenie, cirkevné nadácie), trestné právo (upravuje trestnú zodpovednosť, druhy trestov a možnosti uloženia trestov, kategórie trestných činov; → cirkevný trest) a procesné právo (upravuje princípy procesného práva, systém a druhy cirkevných súdov, ich príslušnosť a obsadenie, procesné strany, sporový, nesporový, trestný a administratívny proces, proces blahorečenia a svätorečenia, ako aj manželské procesy, t. j. rozviazanie manželstva v prospech viery, proces vyhlásenia cirkevného manželstva za neplatné, proces rozlúčenia nekonzumovaného manželstva, → manželstvo). Systém právnych noriem obsiahnutých v kódexoch (CIC, CCEO) sa nazýva kódexové právo (ich základnou štruktúrnou jednotkou je kánon). Súčasťou kánonického práva je však aj množstvo osobitných predpisov, ktoré nie sú súčasťou kódexov, nie sú systematicky usporiadané, platia rovnako pre rímskokatolícku cirkev, ako aj pre východné katolícke cirkvi a ich súhrn sa nazýva mimokódexové (alebo nekodifikované) právo.

Kánonické právo sa vyznačuje určitými osobitnými vlastnosťami, ktoré nejestvujú v sekulárnom práve: 1. podľa pôvodu rozoznáva normy prirodzeného a pozitívneho Božieho práva (lat. ius divinum; → božské právo), ktoré sú ustanovené Bohom a sú nezrušiteľné (resp. nezmeniteľné), a normy ľudského práva (lat. ius humanum), ktoré vydáva a ktorých obsah určuje cirkevná (t. j. ľudská) autorita a ich platnosť môže byť podmienená spoločenskými okolnosťami; 2. tvorba kánonického práva sa vyvíja v spojení s normami katolíckej morálky a vierouky a významné miesto v ňom zohráva kategória svedomia, ktoré je základom rozlišovania vnútorného fóra (fóra svedomia, lat. forum internum) nedokázateľného pred verejnou cirkevnou autoritou a vonkajšieho fóra (lat. forum externum), t. j. oblasti viditeľných cirkevných vzťahov (→ riadiaca moc, lat. potestas regiminis); 3. kánonické právo sa riadi princípom kánonickej miernosti (lat. aequitas canonica), ktoré v individuálnych prípadoch umožňuje zmierňovať tvrdosť účinkov zákona prostredníctvom epikie, dišpenzov a privilégií; 4. kánonické právo nemá inštitút tzv. priameho donútenia, resp. len v obmedzenej miere (najmä vo vzťahu ku klerikom) využíva donucovaciu moc cirkevných orgánov a nevyužíva donucovaciu moc štátu (brachium saeculare); 5. kreovanie cirkevných orgánov sa odvíja od hierarchického princípu (od úradu pápeža k nižším úradom; → cirkevná hierarchia), čo znamená, že nositelia cirkevnej moci sú v zásade vymenúvaní a len výnimočne volení (napr. pápež, rehoľní predstavení); s tým súvisí princíp podriadenosti (zodpovednosti) každého nositeľa moci vyššiemu predstavenému smerom k pápežovi, ktorý nepodlieha (nie je zodpovedný) žiadnemu orgánu katolíckej cirkvi a ani súdnej moci; 6. v trestnom procese sa uplatňujú niektoré prvky inkvizičného spôsobu konania (inkvizičný proces), napr. vyšetrovanie prostredníctvom sudcu, neverejnosť a písomný spôsob konania; 7. kánonické právo sa vždy riadi najvyšším zákonom cirkvi (lat. suprema lex ecclesiae), ktorým je spása duší (lat. salus animarum), t. j. celá tvorba i aplikácia kánonického práva musia byť zamerané najmä na to, aby každý človek dosiahol večnú spásu (→ spasenie); 8. zákonodarnou mocou disponuje pápež (vykonáva ju osobne, prípadne v spoločenstve s ostatnými biskupmi na ekumenickom koncile).

Hoci sa kánonické právo ako vedný odbor začalo formovať v 12. stor., jeho začiatky siahajú do obdobia vzniku prvých kresťanských spoločenstiev v 1. stor. n. l. (predklasické kánonické právo, ius antiquum; do polovice 12. stor.), keď morálno-právnym základom života spoločenstiev bolo Božie právo obsiahnuté v Biblii. Normatívny charakter mali aj rozličné výnosy biskupov a uznesenia miestnych cirkevných snemov. Rozhodnutia pápeža právneho charakteru (formou tzv. pápežských listov, dekretálov) sa spočiatku obmedzovali len na riešenie sporov. Od 4. stor. (po zrovnoprávnení kresťanstva s ostatnými náboženstvami Konštantínom I. Veľkým) majú normatívny charakter aj rozhodnutia ekumenických koncilov, ktoré však vyhlasovali cisári ako ríšske zákony. Prameňmi kánonického práva z tohto obdobia boli aj zbierky zákonov z rímskeho práva (Codex Theodosianus, zostavený a publikovaný v 1. polovici 5. stor. na príkaz cisára Theodosia II., ktorého 16. kniha obsahuje cirkevné právo; Codex Iustinianus vydaný 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého), rímske barbarské zákonníky, ktoré preberali normy rímskeho cirkevného práva (napr. Breviarium Alaricianum, vydané 506 vizigótskym kráľom Alarichom II.; Kánonicky upravený rímsky zákonník, Lex Romana canonicae compta, 9. stor.), národné barbarské zákonníky (barbarské pravdy, napr. Sálsky zákon, Lex Salica, aj Pactus Legis Salicae, aj Sálska pravda; 6. stor.) a kapituláre (lat. capitularia; vydávané v 5. – 9. stor. franskými kráľmi, okrem právnych úprav regulujúcich svetské záležitosti obsahovali aj úpravy týkajúce sa cirkevných záležitostí). Ďalšími prameňmi kánonického práva z tohto obdobia boli tzv. pseudoapoštolské zbierky (napr. Didaché, okolo 100 n. l.), starokresťanské zbierky autentických prameňov obsahujúce o. i. uznesenia (kánony) cirkevných snemov a synod, z ktorých je pre náš kultúrny okruh významný Nomokánon (6. alebo 7. stor.) preložený do staroslovienčiny slovanským vierozvestom Metodom, ako aj tzv. franské falzá z 9. stor. (zbierky obsahujúce okrem autentických aj úplne alebo čiastočne sfalšované pramene), z ktorých najvýznamnejší je Pseudoizidorova zbierka (Collectio Pseudoisidoriana) obsahujúca o. i. tzv. Konštantínovu donáciu (→ Konštantínov dar). Poslednú skupinu prameňov kánonického práva z tohto obdobia (2. polovica 9. – začiatok 12. stor.) tvoria tzv. predgratianovské zbierky, ktoré sa členia na predgregoriánske (čerpali najmä zo zbierok patriacich medzi tzv. franské falzá), gregoriánske (vznikli pod vplyvom reforiem pápeža Gregora VII. a čerpajú najmä z rímskych archívov) a tzv. francúzske zbierky, z ktorých najvýznamnejšie sú tri zbierky pripisované Yvovi de Chartres (Collectio Tripartita, 1093; Decretum, 1094; Panormia, aj Pannomia, 1095) a zbierka Kniha o milosrdenstve a spravodlivosti (Liber de misericordia et iustitia, asi 1128) od Algera z Liège (aj z Cluny, *okolo 1060, †1131).

Vývoj kánonického práva ako samostatnej vednej disciplíny oddelenej od teologickej vedy sa začal v 12. stor. zásluhou Gratiana, majstra a učiteľa tzv. disciplinárnej teológie na univerzite v Bologni, ktorý okolo 1140 zozbieral skoršie cirkevné zákony, závery dovtedajších cirkevných snemov, a spolu s vlastným komentárom a výkladom ich publikoval formou súkromnej zbierky Zhoda nezhodných kánonov (Concordia discordantium canonum) skrátene nazývanej Gratianov dekrét (Decretum Gratiani), čím sa začalo obdobie klasického kánonického práva (ius novum medii aevi; polovica 12. stor. – polovica 16. stor.). Vedeckým výkladom prameňov kánonického práva sa zaoberali kánonisti (výskumom svetského práva legisti), ktorí sa na stredovekých univerzitách delili na dekretistov (študovali Gratianov dekrét) a dekretalistov (študovali pápežské dekretály – príkazy pápežov vo forme listov, lat. litterae decretales). Veľkú autoritu mala aj tzv. riadna glosa (Glossa ordinaria; → glosa), ktorú ku Gratianovmu dekrétu zostavil taliansky právnik Johannes Teutonicus (†okolo 1215) a prepracoval taliansky právnik Bartholomaeus Brixiensis (*okolo 1200, †1258). Spolu so zvyšovaním vplyvu pápežov (o. i. schvaľovali uznesenia koncilov) narastal aj význam nimi vydávaných dekretálov, ktoré sa v 11. a 12. stor. stali hlavným prameňom kánonického práva, pričom kánonické právo tohto obdobia sa stalo výlučne pápežským právom; zároveň poklesol význam partikulárneho práva. Rastúca moc svetských panovníkov (najmä rímsko-nemeckých cisárov) však viedla k sporom medzi nimi a pápežmi v otázkach legislatívy, administratívy a súdov, t. j. k sporom o vzťah medzi cirkvou a štátom (napr. boj o investitúru), a k vzniku nového právneho inštitútu, konkordátu, ktorým sa upravuje vzťah medzi štátom a cirkvou (napr. Wormský konkordát, 1122). R. 1582 vydal pápež Gregor XIII. oficiálny súbor kánonickoprávnych noriem Corpus iuris canonici obsahujúci Gratianov dekrét a ďalšie zbierky, ku ktorým patria úradná zbierka dekretálov pápeža Gregora IX. Decretales Gregorii IX. (tzv. Liber extra, 1234), úradná zbierka pápeža Bonifáca VIII. Liber Sextus (1298), úradná zbierka pápeža Klementa V. Clementinae (1313, vyhlásená 1317) a súkromná zbierka Extravagantes (1500) francúzskeho právnika Jeana Chappuisa (obsahuje dva súbory dekretálov Extravagantes Johannis XXII. a Extravagantes communes).

Obdobie poklasického práva (ius novissimum; polovica 16. stor. – 19. stor.) sa začalo rozhodnutiami tridentského koncilu (1545 – 63), z ktorých sú z právneho hľadiska najvýznamnejšie tzv. reformné dekréty (decreta de reformatione) zamerané na obnovu cirkevného života. Súbor všetkých koncilových dekrétov Canones et decreta Sacrosancti oecumenici et generalis concilii Tridentini promulgoval Pius IV. bulou Benedictus Deus z 1564. Jeho nástupca Pius V. však zakázal bez svojho povolenia vydávať k týmto dekrétom komentáre a glosy (niektoré diela sa dokonca dostali na index zakázaných kníh), čo malo za následok stagnáciu kánonistiky (kánonického práva ako vedy). Kánonistika zostala naďalej prepojená s teológiou (v niektorých oblastiach je toto prepojenie prirodzené a neoddeliteľné) a študovala sa (resp. vyučovala) ako súčasť tzv. praktickej teológie a katolíckej morálky. Jej úpadok sa zastavil až v 19. stor. v súvislosti so vznikom študijných inštitútov (fakúlt) kánonického práva a kodifikáciou sekulárneho práva vo viacerých európskych štátoch (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko). Pápežské nariadenia (konštitúcie, buly) vychádzali v tzv. buláriách, od 1865 boli pápežské dokumenty a dokumenty Rímskej kúrie publikované v polooficiálnej zbierke Acta Sanctae Sedis (1904 vyhlásená Piom X. za úradnú zbierku pápežských predpisov). R. 1919 ju nahradil úradný vestník Apoštolskej stolice Acta Apostolicae Sedis, v ktorej sa dodnes vyhlasujú univerzálne cirkevné zákony. Požiadavka jednotnej kodifikácie kánonického práva vznesená už na tridentskom koncile však nebola realizovaná ani na 1. vatikánskom koncile (1869 – 70; → vatikánske koncily). Dogmatickou konštitúciou Pastor Aeternus (1870) bolo vymedzené primárne postavenie rímskeho biskupa (pápeža), ktorý má plnú, riadnu a bezprostrednú právomoc nad celou cirkvou a biskupstvami, a ak hovorí úradne (ex cathedra), je jeho rozhodnutie vo veciach viery a mravov neomylné, neodvolateľné a nepotrebuje súhlas cirkvi.

Corpus iuris canonici spolu s ďalšími normatívnymi textami tridentského koncilu a dekrétmi potridentských pápežov tak platil až do vydania prvého kodifikovaného súboru kánonických noriem latinskej katolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (1917), čím sa začalo obdobie kodifikovaného kánonického práva (ius codificatum) charakteristické snahami o prispôsobenie kánonického práva novým spoločenským pomerom. Bolo vydaných viacero pápežských konštitúcií a encyklík súhrnne označovaných ako pokódexové predpisy. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 65) prijal viacero dokumentov, ktoré sa stali základom novej cirkevnej legislatívy zavŕšenej vydaním prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983). V úsilí zohľadniť obradové, liturgické a disciplinárne tradície východných katolíckych cirkví bol 1990 vyhlásený Kódex kánonov východných cirkví. K významným dokumentom mimokódexového práva patria napr. apoštolský list pápeža Pavla VI. Sollicitudo omnium Ecclesiarum (1969; upravuje postavenie a úlohy diplomatických zástupcov Apoštolskej stolice), apoštolské konštitúcie pápeža Jána Pavla II. Sapientia Christiana (1979; o štúdiu na cirkevných univerzitách), Divinus perfectionis Magister (1983; upravuje postup blahorečenia a svätorečenia), Spirituali militum curae (1986; upravuje organizáciu duchovnej starostlivosti vo vojenských útvaroch a pastoračnú starostlivosť o vojakov), Pastor bonus (1988; upravuje poslanie, štruktúru a organizáciu Rímskej kúrie), Ex corde Ecclesiae (1990; upravuje vznik, pôsobenie a činnosť katolíckych univerzít), Universi dominici gregis (1996; o uprázdnení Apoštolskej stolice a o voľbe pápeža), apoštolské listy Jána Pavla II. At tuendam fidem (1998; dopĺňa niektoré normy Kódexu kánonického práva a Kódexu kánonov východných cirkví) a Apostolos suos (1998; o teologickej a právnej povahe konferencií biskupov), okružný list Kongregácie pre sviatosti De processu super matrimonio rato et non consumato (1986; podrobnejšie upravuje procesný postup na dosiahnutie dišpenzu od uzavretého a nedokonaného manželstva) a inštrukcia Kongregácie pre náuku viery De dissolutione vinculi matrimonialis in favorem fidei (2001; upravuje postup pri rozlúčení manželstva v prospech viery; → Privilegium Petrinum). Nejednoznačnosť vzťahu kánonistiky (kánonického práva ako vedy) a teológie vyplývajúcu zo staršej cirkevnoprávnej úpravy (apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus z 1931 o cirkevných akademických štúdiách) neodstránili ani predpisy prijaté po 2. vatikánskom koncile (apoštolská konštitúcia Sapientia Christiana z 1979 o cirkevných univerzitách).

Kánonické právo katolíckej cirkvi sa v súčasnosti vyučuje na teologických fakultách katolíckych (na Slovensku na Katolíckej univerzite v Ružomberku) a sekulárnych univerzít (na Slovensku na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave) i na právnických fakultách sekulárnych univerzít (na Slovensku na všetkých právnických fakultách), od 2012 je možné kánonické právo študovať na úrovni postgraduálneho štúdia na Akadémii kánonického práva v Brne, ktoré je vysunutým študijným pracoviskom Fakulty kánonického práva Katolíckej univerzity v Lubline. Štúdium kánonického práva sa ukončuje licenciátom kánonického práva (ICLic.), resp. doktorátom kánonického práva (JCDr.). Na Slovensku pôsobí od 1995 Slovenská spoločnosť kánonického práva.

Text hesla

kánonické právo, lat. ius canonicum —

1. v širšom význame súbor právnych noriem vydaných a sankcionovaných kompetentnou cirkevnou autoritou, upravujúcich inštitúty a podstatné spoločenské vzťahy vznikajúce vnútri katolíckej cirkvi, anglikánskych, pravoslávnych a orientálnych ortodoxných cirkví, Asýrskej cirkvi Východu a Starobylej cirkvi Východu; v užšom význame cirkevné právo katolíckej cirkvi;

2. aj kánonistika — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom týchto noriem. Predmetom právnej úpravy kánonického práva katolíckej cirkvi, t. j. latinskej (rímskokatolíckej) cirkvi a východných katolíckych cirkví, sú práva, povinnosti a postavenie osôb v cirkvi (laických veriacich, cirkevných orgánov a inštitúcií, verejných a súkromných združení, rehoľných inštitútov), vzťahy medzi nimi, majetkové vzťahy medzi cirkevnými inštitúciami pri správe cirkevného majetku, právomoc cirkevných orgánov, cirkevné tresty a ich ukladanie, učiteľská úloha cirkvi, právna úprava sviatostí (najmä cirkevného manželstva a krstu), ako aj spôsob vymáhania práv a povinností pred cirkevnými administratívnymi a súdnymi orgánmi. Systém kánonického práva je založený na jednote a členitosti (odlišnosti). Jednotu zabezpečujú právne zásady a inštitúty spoločné pre všetky oblasti, resp. odvetvia kánonického práva. Záväznosť univerzálneho kánonického práva je vymedzená personálnym princípom (právne normy sú záväzné pre všetkých pokrstených katolíkov bez ohľadu na ich štátne občianstvo a miesto pobytu), jeho dodržiavanie je však vynútiteľné len cirkevnými orgánmi, pretože kánonické právo je oddelené od sekulárneho práva a od štátnej moci, ktorá nezasahuje do jeho tvorby, aplikácie a vymáhania.

V súčasnosti existujú dva relatívne samostatné systémy kánonického práva katolíckej cirkvi: právo latinskej cirkvi (rímskokatolíckej) a právo východných katolíckych cirkví (je ich 23), pre ktoré pápež Ján Pavol II. vyhlásil aj vlastné kódexy. V latinskej cirkvi platí od 1983 Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici, CIC), východné katolícke cirkvi sa od 1990 riadia Kódexom kánonov východných cirkví (Codex canonum ecclesiarum orientalium, CCEO). Na základe obidvoch kódexov môžu kompetentné cirkevné orgány partikulárnych katolíckych cirkví (biskupská konferencia, diecézny biskup) vydávať v rámci svojej kompetencie právne normy partikulárneho kánonického práva. Prameňmi kánonického práva sú obidva kódexy, ako aj obyčaje a viaceré mimokódexové zákony upravujúce osobitnú problematiku (napr. proces beatifikácie a kanonizácie, pastoráciu vojakov, voľbu pápeža, štruktúru Rímskej kúrie, postavenie a úlohy pápežských legátov). Členitosť kánonického práva je daná rozdielnymi oblasťami právnej úpravy (spoločenskými vzťahmi rôzneho druhu) a je vyjadrená právnymi odvetviami kánonického práva, ktorými sú ústavné právo (právna úprava cirkevnej hierarchie), rehoľné právo (upravuje právne postavenie a druhy rehoľných spoločností, ich štruktúru, formácie rehoľníkov, vystúpenie a prepustenie z rehole), cirkevné magisteriálne právo (upravuje učiteľské poslanie cirkvi, t. j. katechézu, misijnú činnosť, katolícke školy, knihy ap.), sakramentálne právo (upravuje právne aspekty sviatostí – krstu, eucharistie, birmovania, kňazstva, manželstva, pomazania chorých, sviatosti zmierenia), majetkové právo (upravuje vlastníctvo cirkevného majetku, jeho nadobudnutie, správu a scudzenie, cirkevné nadácie), trestné právo (upravuje trestnú zodpovednosť, druhy trestov a možnosti uloženia trestov, kategórie trestných činov; → cirkevný trest) a procesné právo (upravuje princípy procesného práva, systém a druhy cirkevných súdov, ich príslušnosť a obsadenie, procesné strany, sporový, nesporový, trestný a administratívny proces, proces blahorečenia a svätorečenia, ako aj manželské procesy, t. j. rozviazanie manželstva v prospech viery, proces vyhlásenia cirkevného manželstva za neplatné, proces rozlúčenia nekonzumovaného manželstva, → manželstvo). Systém právnych noriem obsiahnutých v kódexoch (CIC, CCEO) sa nazýva kódexové právo (ich základnou štruktúrnou jednotkou je kánon). Súčasťou kánonického práva je však aj množstvo osobitných predpisov, ktoré nie sú súčasťou kódexov, nie sú systematicky usporiadané, platia rovnako pre rímskokatolícku cirkev, ako aj pre východné katolícke cirkvi a ich súhrn sa nazýva mimokódexové (alebo nekodifikované) právo.

Kánonické právo sa vyznačuje určitými osobitnými vlastnosťami, ktoré nejestvujú v sekulárnom práve: 1. podľa pôvodu rozoznáva normy prirodzeného a pozitívneho Božieho práva (lat. ius divinum; → božské právo), ktoré sú ustanovené Bohom a sú nezrušiteľné (resp. nezmeniteľné), a normy ľudského práva (lat. ius humanum), ktoré vydáva a ktorých obsah určuje cirkevná (t. j. ľudská) autorita a ich platnosť môže byť podmienená spoločenskými okolnosťami; 2. tvorba kánonického práva sa vyvíja v spojení s normami katolíckej morálky a vierouky a významné miesto v ňom zohráva kategória svedomia, ktoré je základom rozlišovania vnútorného fóra (fóra svedomia, lat. forum internum) nedokázateľného pred verejnou cirkevnou autoritou a vonkajšieho fóra (lat. forum externum), t. j. oblasti viditeľných cirkevných vzťahov (→ riadiaca moc, lat. potestas regiminis); 3. kánonické právo sa riadi princípom kánonickej miernosti (lat. aequitas canonica), ktoré v individuálnych prípadoch umožňuje zmierňovať tvrdosť účinkov zákona prostredníctvom epikie, dišpenzov a privilégií; 4. kánonické právo nemá inštitút tzv. priameho donútenia, resp. len v obmedzenej miere (najmä vo vzťahu ku klerikom) využíva donucovaciu moc cirkevných orgánov a nevyužíva donucovaciu moc štátu (brachium saeculare); 5. kreovanie cirkevných orgánov sa odvíja od hierarchického princípu (od úradu pápeža k nižším úradom; → cirkevná hierarchia), čo znamená, že nositelia cirkevnej moci sú v zásade vymenúvaní a len výnimočne volení (napr. pápež, rehoľní predstavení); s tým súvisí princíp podriadenosti (zodpovednosti) každého nositeľa moci vyššiemu predstavenému smerom k pápežovi, ktorý nepodlieha (nie je zodpovedný) žiadnemu orgánu katolíckej cirkvi a ani súdnej moci; 6. v trestnom procese sa uplatňujú niektoré prvky inkvizičného spôsobu konania (inkvizičný proces), napr. vyšetrovanie prostredníctvom sudcu, neverejnosť a písomný spôsob konania; 7. kánonické právo sa vždy riadi najvyšším zákonom cirkvi (lat. suprema lex ecclesiae), ktorým je spása duší (lat. salus animarum), t. j. celá tvorba i aplikácia kánonického práva musia byť zamerané najmä na to, aby každý človek dosiahol večnú spásu (→ spasenie); 8. zákonodarnou mocou disponuje pápež (vykonáva ju osobne, prípadne v spoločenstve s ostatnými biskupmi na ekumenickom koncile).

Hoci sa kánonické právo ako vedný odbor začalo formovať v 12. stor., jeho začiatky siahajú do obdobia vzniku prvých kresťanských spoločenstiev v 1. stor. n. l. (predklasické kánonické právo, ius antiquum; do polovice 12. stor.), keď morálno-právnym základom života spoločenstiev bolo Božie právo obsiahnuté v Biblii. Normatívny charakter mali aj rozličné výnosy biskupov a uznesenia miestnych cirkevných snemov. Rozhodnutia pápeža právneho charakteru (formou tzv. pápežských listov, dekretálov) sa spočiatku obmedzovali len na riešenie sporov. Od 4. stor. (po zrovnoprávnení kresťanstva s ostatnými náboženstvami Konštantínom I. Veľkým) majú normatívny charakter aj rozhodnutia ekumenických koncilov, ktoré však vyhlasovali cisári ako ríšske zákony. Prameňmi kánonického práva z tohto obdobia boli aj zbierky zákonov z rímskeho práva (Codex Theodosianus, zostavený a publikovaný v 1. polovici 5. stor. na príkaz cisára Theodosia II., ktorého 16. kniha obsahuje cirkevné právo; Codex Iustinianus vydaný 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého), rímske barbarské zákonníky, ktoré preberali normy rímskeho cirkevného práva (napr. Breviarium Alaricianum, vydané 506 vizigótskym kráľom Alarichom II.; Kánonicky upravený rímsky zákonník, Lex Romana canonicae compta, 9. stor.), národné barbarské zákonníky (barbarské pravdy, napr. Sálsky zákon, Lex Salica, aj Pactus Legis Salicae, aj Sálska pravda; 6. stor.) a kapituláre (lat. capitularia; vydávané v 5. – 9. stor. franskými kráľmi, okrem právnych úprav regulujúcich svetské záležitosti obsahovali aj úpravy týkajúce sa cirkevných záležitostí). Ďalšími prameňmi kánonického práva z tohto obdobia boli tzv. pseudoapoštolské zbierky (napr. Didaché, okolo 100 n. l.), starokresťanské zbierky autentických prameňov obsahujúce o. i. uznesenia (kánony) cirkevných snemov a synod, z ktorých je pre náš kultúrny okruh významný Nomokánon (6. alebo 7. stor.) preložený do staroslovienčiny slovanským vierozvestom Metodom, ako aj tzv. franské falzá z 9. stor. (zbierky obsahujúce okrem autentických aj úplne alebo čiastočne sfalšované pramene), z ktorých najvýznamnejší je Pseudoizidorova zbierka (Collectio Pseudoisidoriana) obsahujúca o. i. tzv. Konštantínovu donáciu (→ Konštantínov dar). Poslednú skupinu prameňov kánonického práva z tohto obdobia (2. polovica 9. – začiatok 12. stor.) tvoria tzv. predgratianovské zbierky, ktoré sa členia na predgregoriánske (čerpali najmä zo zbierok patriacich medzi tzv. franské falzá), gregoriánske (vznikli pod vplyvom reforiem pápeža Gregora VII. a čerpajú najmä z rímskych archívov) a tzv. francúzske zbierky, z ktorých najvýznamnejšie sú tri zbierky pripisované Yvovi de Chartres (Collectio Tripartita, 1093; Decretum, 1094; Panormia, aj Pannomia, 1095) a zbierka Kniha o milosrdenstve a spravodlivosti (Liber de misericordia et iustitia, asi 1128) od Algera z Liège (aj z Cluny, *okolo 1060, †1131).

Vývoj kánonického práva ako samostatnej vednej disciplíny oddelenej od teologickej vedy sa začal v 12. stor. zásluhou Gratiana, majstra a učiteľa tzv. disciplinárnej teológie na univerzite v Bologni, ktorý okolo 1140 zozbieral skoršie cirkevné zákony, závery dovtedajších cirkevných snemov, a spolu s vlastným komentárom a výkladom ich publikoval formou súkromnej zbierky Zhoda nezhodných kánonov (Concordia discordantium canonum) skrátene nazývanej Gratianov dekrét (Decretum Gratiani), čím sa začalo obdobie klasického kánonického práva (ius novum medii aevi; polovica 12. stor. – polovica 16. stor.). Vedeckým výkladom prameňov kánonického práva sa zaoberali kánonisti (výskumom svetského práva legisti), ktorí sa na stredovekých univerzitách delili na dekretistov (študovali Gratianov dekrét) a dekretalistov (študovali pápežské dekretály – príkazy pápežov vo forme listov, lat. litterae decretales). Veľkú autoritu mala aj tzv. riadna glosa (Glossa ordinaria; → glosa), ktorú ku Gratianovmu dekrétu zostavil taliansky právnik Johannes Teutonicus (†okolo 1215) a prepracoval taliansky právnik Bartholomaeus Brixiensis (*okolo 1200, †1258). Spolu so zvyšovaním vplyvu pápežov (o. i. schvaľovali uznesenia koncilov) narastal aj význam nimi vydávaných dekretálov, ktoré sa v 11. a 12. stor. stali hlavným prameňom kánonického práva, pričom kánonické právo tohto obdobia sa stalo výlučne pápežským právom; zároveň poklesol význam partikulárneho práva. Rastúca moc svetských panovníkov (najmä rímsko-nemeckých cisárov) však viedla k sporom medzi nimi a pápežmi v otázkach legislatívy, administratívy a súdov, t. j. k sporom o vzťah medzi cirkvou a štátom (napr. boj o investitúru), a k vzniku nového právneho inštitútu, konkordátu, ktorým sa upravuje vzťah medzi štátom a cirkvou (napr. Wormský konkordát, 1122). R. 1582 vydal pápež Gregor XIII. oficiálny súbor kánonickoprávnych noriem Corpus iuris canonici obsahujúci Gratianov dekrét a ďalšie zbierky, ku ktorým patria úradná zbierka dekretálov pápeža Gregora IX. Decretales Gregorii IX. (tzv. Liber extra, 1234), úradná zbierka pápeža Bonifáca VIII. Liber Sextus (1298), úradná zbierka pápeža Klementa V. Clementinae (1313, vyhlásená 1317) a súkromná zbierka Extravagantes (1500) francúzskeho právnika Jeana Chappuisa (obsahuje dva súbory dekretálov Extravagantes Johannis XXII. a Extravagantes communes).

Obdobie poklasického práva (ius novissimum; polovica 16. stor. – 19. stor.) sa začalo rozhodnutiami tridentského koncilu (1545 – 63), z ktorých sú z právneho hľadiska najvýznamnejšie tzv. reformné dekréty (decreta de reformatione) zamerané na obnovu cirkevného života. Súbor všetkých koncilových dekrétov Canones et decreta Sacrosancti oecumenici et generalis concilii Tridentini promulgoval Pius IV. bulou Benedictus Deus z 1564. Jeho nástupca Pius V. však zakázal bez svojho povolenia vydávať k týmto dekrétom komentáre a glosy (niektoré diela sa dokonca dostali na index zakázaných kníh), čo malo za následok stagnáciu kánonistiky (kánonického práva ako vedy). Kánonistika zostala naďalej prepojená s teológiou (v niektorých oblastiach je toto prepojenie prirodzené a neoddeliteľné) a študovala sa (resp. vyučovala) ako súčasť tzv. praktickej teológie a katolíckej morálky. Jej úpadok sa zastavil až v 19. stor. v súvislosti so vznikom študijných inštitútov (fakúlt) kánonického práva a kodifikáciou sekulárneho práva vo viacerých európskych štátoch (Francúzsko, Nemecko, Rakúsko). Pápežské nariadenia (konštitúcie, buly) vychádzali v tzv. buláriách, od 1865 boli pápežské dokumenty a dokumenty Rímskej kúrie publikované v polooficiálnej zbierke Acta Sanctae Sedis (1904 vyhlásená Piom X. za úradnú zbierku pápežských predpisov). R. 1919 ju nahradil úradný vestník Apoštolskej stolice Acta Apostolicae Sedis, v ktorej sa dodnes vyhlasujú univerzálne cirkevné zákony. Požiadavka jednotnej kodifikácie kánonického práva vznesená už na tridentskom koncile však nebola realizovaná ani na 1. vatikánskom koncile (1869 – 70; → vatikánske koncily). Dogmatickou konštitúciou Pastor Aeternus (1870) bolo vymedzené primárne postavenie rímskeho biskupa (pápeža), ktorý má plnú, riadnu a bezprostrednú právomoc nad celou cirkvou a biskupstvami, a ak hovorí úradne (ex cathedra), je jeho rozhodnutie vo veciach viery a mravov neomylné, neodvolateľné a nepotrebuje súhlas cirkvi.

Corpus iuris canonici spolu s ďalšími normatívnymi textami tridentského koncilu a dekrétmi potridentských pápežov tak platil až do vydania prvého kodifikovaného súboru kánonických noriem latinskej katolíckej cirkvi Kódexu kánonického práva (1917), čím sa začalo obdobie kodifikovaného kánonického práva (ius codificatum) charakteristické snahami o prispôsobenie kánonického práva novým spoločenským pomerom. Bolo vydaných viacero pápežských konštitúcií a encyklík súhrnne označovaných ako pokódexové predpisy. Druhý vatikánsky koncil (1962 – 65) prijal viacero dokumentov, ktoré sa stali základom novej cirkevnej legislatívy zavŕšenej vydaním prepracovaného Kódexu kánonického práva (platný od 1983). V úsilí zohľadniť obradové, liturgické a disciplinárne tradície východných katolíckych cirkví bol 1990 vyhlásený Kódex kánonov východných cirkví. K významným dokumentom mimokódexového práva patria napr. apoštolský list pápeža Pavla VI. Sollicitudo omnium Ecclesiarum (1969; upravuje postavenie a úlohy diplomatických zástupcov Apoštolskej stolice), apoštolské konštitúcie pápeža Jána Pavla II. Sapientia Christiana (1979; o štúdiu na cirkevných univerzitách), Divinus perfectionis Magister (1983; upravuje postup blahorečenia a svätorečenia), Spirituali militum curae (1986; upravuje organizáciu duchovnej starostlivosti vo vojenských útvaroch a pastoračnú starostlivosť o vojakov), Pastor bonus (1988; upravuje poslanie, štruktúru a organizáciu Rímskej kúrie), Ex corde Ecclesiae (1990; upravuje vznik, pôsobenie a činnosť katolíckych univerzít), Universi dominici gregis (1996; o uprázdnení Apoštolskej stolice a o voľbe pápeža), apoštolské listy Jána Pavla II. At tuendam fidem (1998; dopĺňa niektoré normy Kódexu kánonického práva a Kódexu kánonov východných cirkví) a Apostolos suos (1998; o teologickej a právnej povahe konferencií biskupov), okružný list Kongregácie pre sviatosti De processu super matrimonio rato et non consumato (1986; podrobnejšie upravuje procesný postup na dosiahnutie dišpenzu od uzavretého a nedokonaného manželstva) a inštrukcia Kongregácie pre náuku viery De dissolutione vinculi matrimonialis in favorem fidei (2001; upravuje postup pri rozlúčení manželstva v prospech viery; → Privilegium Petrinum). Nejednoznačnosť vzťahu kánonistiky (kánonického práva ako vedy) a teológie vyplývajúcu zo staršej cirkevnoprávnej úpravy (apoštolská konštitúcia Deus scientiarum Dominus z 1931 o cirkevných akademických štúdiách) neodstránili ani predpisy prijaté po 2. vatikánskom koncile (apoštolská konštitúcia Sapientia Christiana z 1979 o cirkevných univerzitách).

Kánonické právo katolíckej cirkvi sa v súčasnosti vyučuje na teologických fakultách katolíckych (na Slovensku na Katolíckej univerzite v Ružomberku) a sekulárnych univerzít (na Slovensku na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave) i na právnických fakultách sekulárnych univerzít (na Slovensku na všetkých právnických fakultách), od 2012 je možné kánonické právo študovať na úrovni postgraduálneho štúdia na Akadémii kánonického práva v Brne, ktoré je vysunutým študijným pracoviskom Fakulty kánonického práva Katolíckej univerzity v Lubline. Štúdium kánonického práva sa ukončuje licenciátom kánonického práva (ICLic.), resp. doktorátom kánonického práva (JCDr.). Na Slovensku pôsobí od 1995 Slovenská spoločnosť kánonického práva.

Zverejnené v marci 2017. Aktualizované 22. februára 2018.

citácia

Kánonické právo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kanonicke-pravo