kánonická miernosť

kánonická miernosť, lat. aequitas canonica — špecifický právny princíp práva katolíckej cirkvi, t. j. kánonického práva rímskokatolíckej cirkvi, ako aj východných katolíckych cirkví, ktorého uplatnením môže nositeľ výkonnej moci odstrániť neprimeranú tvrdosť určitého zákona (normy) pri jeho aplikácii v jednotlivých prípadoch, nikdy sa však nesmie aplikovať na normy Božieho zákona. Použitie kánonickej miernosti výslovne predpokladajú napr. Kódex kánonického práva (kánon 19 a 1752) a Kódex kánonov východných cirkví (kánon 490 a 940). Konkrétnymi prostriedkami uplatňovania kánonickej miernosti v súčasnom kánonickom práve sú napr. privilégium, dišpenz a epikia.

Pri dišpenze ako osobitnom úkone (správnom akte) kompetentnej cirkevnej autority sa uplatnením kánonickej miernosti zákon neruší, ale v konkrétnom prípade je konkrétny adresát (osoba alebo osoby) rozhodnutím (udelením milosti) kompetentnej autority oslobodený od jeho účinkov, pretože dodržanie zákona by mu pravdepodne spôsobilo veľkú ujmu. Ak od cirkevnej autority nie je možné získať dišpenz, v mimoriadnych situáciách sa ako výnimočný prostriedok uplatňuje kánonická miernosť epikia (vo východných katolíckych cirkvách nazývaný oikonomia) umožňujúci osobe konať. Keďže človek má konať tak, ako mu kážu spravodlivosť a všeobecné dobro (oprávnenie na takéto konanie mu podľa Tomáša Akvinského poskytuje Boh ako najvyšší subjekt spravodlivosti), a v takýchto konkrétnych prípadoch sa predpokladá, že koná dobromyseľne, v dobrej viere, neberie sa do úvahy dikcia zákona, ale predpokladaný úmysel zákonodarcu (sám zákonodarca by v danom prípade nemohol a nechcel zaväzovať človeka k striktnému dodržaniu zákona, napr. keď by mohlo viesť k nespravodlivosti či ku škode; → dobromyseľnosť). Epikia má preto účinky výlučne vo vnútornom fóre (t. j. vo vlastnom svedomí) jednotlivca konajúceho v rozpore so zákonom v prípade, ak je oprávnene presvedčený, že koná v súlade so zmyslom zákona.