kanadské divadlo

Text hesla

kanadské divadlo — súhrnné označenie dramatických prejavov rozvíjaných na území Kanady od najstarších čias do súčasnosti. Zahŕňa dramatické umenie pôvodného obyvateľstva (→ Eskimáci; → Severoamerickí Indiáni) pozostávajúce z tradičných improvizovaných skupinových hudobno-tanečných rituálov využívajúcich rôzne divadelné prvky (masky, tanec, pestrá hlasová modulácia), ako aj amatérske a profesionálne divadlo rozvíjané od koloniálneho obdobia (koniec 16. stor.) na základe európskej divadelnej kultúry, ktorú do Kanady priniesli francúzski a anglickí kolonisti.

Prvé doložené varietné predstavenie odohrala 1583 posádka lode sira Humphreyho Gilberta (*1539, †1583) v prístave Saint John’s na ostrove Newfoundland. Prvú pôvodnú (dodnes zachovanú) divadelnú hru v Sev. Amerike Neptúnovo divadlo v Novom Francúzsku (Théâtre de Neptune en la Nouvelle-France) od francúzskeho právnika, historika a básnika Marca Lescarbota (*1570, †1642) predviedli 1606 francúzski osadníci na nákladných člnoch a na kanoe pred prístavom Port-Royal (dnes Annapolis Royal v Novom Škótsku) na privítanie predstaviteľa francúzskych dŕžav, baróna Jeana de Biencourt de Pountrincourt (*1557, †1615), a moreplavca S. de Champlaina.

Vtedajšie divadlo možno len ťažko deliť na anglofónne a frankofónne, pretože po anglicky hovoriaci herci hrávali vo francúzštine a naopak, čo pretrvalo až do súčasnosti. Od 17. stor. boli obľúbené predstavenia amatérskych ochotníkov (najmä vojakov a obchodníkov), ktoré sa najčastejšie hrávali v hostincoch a ktorých repertoár pozostával najmä z hier známych autorov (Molière, P. Corneille, J. Racine). V 90. rokoch 17. stor. katolícka cirkev v Novom Francúzsku na základe sporu s protagonistami amatérskeho divadla o uvedenie Molièrovej hry Tartuffe kritizujúcej náboženské pokrytectvo zaviedla všeobecný zákaz verejného uvádzania divadelných hier, čo vo frankofónnej časti Kanady spôsobilo určitú stagnáciu divadelnej kultúry až do konca 19. stor.

Prvou pôvodnou, po francúzsky napísanou divadelnou hrou so spevohernými prvkami je Colas a Colinette alebo oklamaný richtár (Colas et Colinette ou Le bailli dupé, 1790) od Josepha Quesnela (*1746, †1809), ktorý sa zaslúžil aj o vznik amatérskej divadelnej spoločnosti Théâtre de société (Spoločenské divadlo, 1789). K frankofónnym autorom patrili aj Hyacinthe Poirier Leblanc de Marconnay (*1794, †1868) a Pierre Petitclair (*1813, †1860). Po Parížskom mieri (1763), keď územie Nového Francúzska pripadlo Veľkej Británii, sa v Quebecu, Montreale a v kolóniách na pobreží Atlantického oceána uvádzali amatérske inscenácie anglických divadelných hier spočiatku výlučne s mužským obsadením, napr. 1788 v Halifaxe v komédii Škola klebiet (The School for Scandal, 1777) R. B. Sheridana hrali mužské roly dôstojníci a ženské roly chlapci. Približne od pol. 18. stor. do 70. rokov 19. stor. boli v anglofónnych oblastiach populárne divadelné inscenácie tzv. posádkového divadla (garrison theatre), v ktorých účinkovali britskí dôstojníci a neskôr aj ich manželky. Predstavenia sa postupne stali verejnou zábavou, na ktorej participovali nielen miestne posádky, ale aj civilisti a profesionálne herečky. Divadlo spájalo kolonistov s ich pôvodnou krajinou a s jej jazykom, pestovalo sa i v cirkevných školách (ako súčasť pedagogického programu). Prvou známou po anglicky napísanou hrou je Acadius alebo tajná láska (Acadius, or Love in a Calm) od neznámeho autora uvedená 1774 v Halifaxe. K rozvoju pôvodnej divadelnej kultúry prispeli aj americké profesionálne divadelné súbory, ktoré hosťovali v Kanade koncom 18. stor., ako aj parížsky súbor S. Bernhardtovej, ktorý Kanadu navštívil viackrát.

Začali sa stavať divadelné budovy, napr. divadelná budova New Grand Theatre (1789) v Halifaxe, ktorá bola otvorená predstavením hry Kupec benátsky W. Shakespeara, Theatre Royal (1825, prvá budova 1804) a Monument National (1894) v Montreale, Royal Circus (1825, neskôr premenovaná na Theatre Royal) v Quebecu, 1834 divadelná budova (prestavaná z metodistického kostola) v Toronte a Grand Opera House (1881) v Londone.

V 19. stor. vychádzali kanadskí dramatici z európskej divadelnej tradície a z biblických námetov, napr. Eliza Lanesford Fosterová Cushingová (Foster Cushing, *1794, †1886) napísala v blankverse biblickú drámu Ester (Esther, 1838), Charles Heavysege (*1816, †1876) drámu Saul (1857) a Louis Fréchette (aj Louis Honoré, *1839, †1908) patriotickú drámu Félix Poutré (1860). R. 1880 bola v Quebecu s veľkým úspechom inscenovaná hra Falošné brilianty (Les faux brillants) Félixa Gabriela Marchanda (*1832, †1900), ktorý sa krátko nato stal premiérom provincie Quebec. Koncom 19. stor. sa hry, ktoré neboli uvedené na javisku, začali publikovať tlačou. V prvých desaťročiach 20. stor. boli zásluhou univerzitných študentských divadiel, napr. Hart House Theatre na univerzite v Toronte (1919), uvedené premiéry viacerých hier domácich i zahraničných dramatikov. Zábavné divadlo prišlo do Kanady z USA už koncom 18. stor., kočovné skupiny hrali melodrámy a varieté. Časté hosťovanie zahraničných divadelných spoločností (najmä amerických) však spomalilo rozvoj domácej (úspešné boli komické frašky a politické satiry vo francúzskom jazyku) profesionálnej divadelnej kultúry.

Profesionalizácia kanadského divadla narastala od 30. rokov 20. stor., prevládal žáner burlesky. V tomto období tvorili Merrill Denison (*1893, †1975) a Herman Arthur Voaden (*1903, †1991). Rozvíjali sa rozhlasová hra, ktorá sa šírila prostredníctvom kanadskej štátnej rozhlasovej spoločnosti (CBC/Radio-Canada, angl. Canadian Broadcasting Corporation, fr. Société Radio-Canada, SRC, založená 1936), a divadelná tvorba s náboženskou výchovnou tematikou. Po 2. svet. vojne bolo v Montreale založené Divadlo nového sveta (Théâtre du nouveau monde, 1951) v súčasnosti považované za najvýznamnejšiu quebeckú divadelnú spoločnosť.

S rozvojom teatrológie súvisí založenie prvej divadelnej katedry na univerzite v Saskatoone (1945) a Národnej divadelnej školy Kanady (National Theatre School of Canada, École nationale de théâtre du Canada, 1960) v Montreale, ktorá pripravuje adeptov herectva v obidvoch jazykoch. Kultúrny rozvoj krajiny výrazne napomohla Rada umení Kanady (Canada Council for the Arts, Conseil des arts du Canada, 1957), ktorej zásluhou vznikali regionálne divadlá podľa vzoru Manitoba Theatre Centre vo Winnipegu (1958). Veľkú popularitu si 1966 – 96 získal quebecký profesionálny zájazdový súbor Théâtre populaire du Québec. Rozvoj kanadského divadla nastal najmä v 60. rokoch 20. stor. (tzv. tichá revolúcia, fr. révolution tranquille) a po oslavách 100. výročia vzniku kanadskej konfederácie (1867).

Frankofónni autori začali písať v ľudovom montrealskom jazyku joual. Divadlo si postupne získalo kultúrnu prestíž a identita obyvateľov Kanady sa utvárala na základe národnej anglo- alebo frankofónnej dramatiky. Koncom 70. rokov 20. stor. sa hlavným prúdom stalo alternatívne divadlo, hry autorov, napr. Davida Frencha (*1939, †2010), M. Tremblaya, ktorý patrí k najvýraznejším súčasným dramatikom (Švagriné, Les belles-soeurs, 1968), Judith Thompsonovej (Thompson, *1954) a R. Lepagea, sa uvádzali v regionálnych divadlách, ako aj v divadlách v Spojenom kráľovstve, Európe a USA. Anglofónni autori John MacLachlan Gray (*1946), Sharon Pollocková (Pollock, vlastným menom Mary Sharon Chalmers, *1936) a Anne Chislettová (Chislett, *1942) čerpali inšpiráciu z kanadskej prírody a zo spôsobu života tamojších obyvateľov, quebeckí frankofónni autori Gratien Gélinas (*1909, †1999), Marcel Dubé (*1930, †2016) a Robert Gurik (*1932) sa viac orientovali na sociálne otázky a politické problémy doby, ktoré spájali s bojom Quebečanov za nezávislosť. Problémy modernej spoločnosti rezonujú v tvorbe Françoise Lorangerovej (Loranger, *1913, †1995), Jeana-Clauda Germaina (*1939), Jeana Barbeaua (*1945) a Normanda Chauretta (*1954). Koncom 70. rokov 20. stor. dramatici James Reaney (*1926, †2008), Jean-Pierre Ronfard (*1929, †2003), Clémence DesRochersová (DesRochers, *1934), David Freeman (*1945, †2012), Pol Pelletierová (vlastným menom Nicole Pelletier, *1947), Maryse Pelletierová (Pelletier, *1947), Marie Labergeová (Laberge, *1950), Wendy Lillová (Lill, *1950) a Michel Marc Bouchard (*1958) zobrazovali v tvorbe najmä individuálne problémy ľudí.

Osobitné postavenie majú hry s tematikou z prostredia pôvodného kanadského obyvateľstva, prvými drámami boli Pontiac alebo americkí divosi (Ponteach or the Savages of America, 1766) Roberta Rogersa (*1731, †1795) písaná v blankverse (dosiaľ neinscenovaná) a Tecumseh (T., 1886) Charlesa Maira (*1838, †1927). V 60. rokoch 20. stor. získala úspech tragédia Extáza Rity Joeyovej (The Ecstasy of Rita Joey, 1967) Georgea Rygu (*1932, †1987) o mladej Indiánke hľadajúcej svoje miesto vo svete belochov, v 80. rokoch 20. stor. bola úspešne uvedená hra Sestry z rezervácie (The Rez Sisters, 1986) Tomsona Highwaya (*1951). Hry s indiánskou tematikou píšu aj Daniel David Moses (*1952) a Drew Hayden Taylor (*1962).

R. 1974 bola v Toronte založená divadelná škola Native Theatre School (1994 premenovaná na Centre for Indigenous Theatre), ktorej zámerom je podporiť rozvoj divadelnej kultúry pôvodného obyvateľstva. Hry Nakainského divadelného súboru (Nakai Theatre, založený 1979) v Yukone zachytávajú moderné životné skúsenosti Inuitov (Eskimákov), Divadlo mládeže (Young People’s Theatre, založené 1966) v Toronte uvádza hry s problematikou ohrozenia životného prostredia na severe, napr. Veľryba (Whale, 1993) Davida Holmana (*1942).

Pestrá skladba etník v Kanade viedla k divadelnému multikulturalizmu, v metropolách (Toronto, Montreal, Vancouver) pôsobia etnické divadlá, ktoré majú multikultúrne publikum. Prvé etnické divadlá boli ochotnícke a vznikali v 30. rokoch 20. stor. Po 2. svet. vojne sa ich činnosť posilnila prílevom najmä európskych imigrantov, ktorí sa na rozdiel od ostatných imigrantských hercov a dramatikov (z Ázie, zo Str. a z Juž. Ameriky a z Afriky) začali koncom 80. rokov 20. stor. začleňovať do hlavného prúdu kanadského divadelníctva, napr. Djanet Searsová (Sears, *1959) a Jason Sherman (*1962). V tomto období bolo založené aj Torontské slovenské divadlo, ktoré účinkovalo aj na Slovensku (napr. 2009 v SND). Osobitné postavenie má afroamerické divadlo, ktorého korene v niektorých častiach Kanady (Britská Kolumbia, Nové Škótsko, Ontário) siahajú do 19. stor. Naplno sa rozvinulo v 40. rokoch 20. stor. zásluhou montrealského Afroamerického divadelného združenia (Negro Theatre Guild, 1942), v 60. – 70. rokoch 20. stor. vznikla Afroamerická divadelná dielňa (Black Theatre Workshop) a i.

V súčasnosti je kanadské divadlo pestré a mnohožánrové. Popri oficiálnych divadlách existuje veľa mladých súborov s rozličným štatútom, napr. divadlo Ex Machina (1994) založené R. Lepageom, ktorý využíva moderné umelecké formy (multimediálne prostriedky). K popredným dramatikom a režisérom patrí aj Lepageov žiak, umelec libanonského pôvodu Wajdi Mouawad (*1968), ktorý v tvorbe čerpá z rozprávačskej tradície Orientu a z európskych kultúrnych zdrojov (Krv sľubov, Le Sang des promesses, 2009). V kanadskom divadle sa preslávili aj populárni filmoví herci Ch. Plummer, D. Sutherland, G. Bujoldová a Jim Carrey (*1962). Pravidelne sa usporadúvajú kanadské divadelné festivaly, napr. od 1953 Stratford Shakespeare Festival a od 1962 Shaw Festival Niagara-on-the-Lake.

Zverejnené v marci 2017.

Kanadské divadlo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kanadske-divadlo