kambodžské divadlo

Text hesla

kambodžské divadlo — tradičné divadelné formy rozvíjané v Kambodži, významná súčasť khmérskej kultúry. V priebehu vývoja sa rozvíjali dve základné formy kambodžského divadla, dvorské kráľovské divadlo a bábkové tieňové divadlo, ktoré majú rovnaký repertoár, ich témou sú epizódy z eposu Riemker (aj Riemkerti, medzinárodný prepis Reamker, Reamkerti; khmérska verzia hinduistického eposu Rámájana), ako aj mytologické príbehy a epizódy zo života Buddhu a sprevádza ich hudobný súbor pin peat (→ kambodžská hudba).

Dvorské kráľovské divadlo (lakhon luong, resp. lakhon preăhréach trop – kráľovské divadlo cenností), ktorého tradície siahajú do 9. stor., do obdobia vzniku khmérskej ríše Angkór (802 n. l.), predstavuje úzke spojenie tanca a drámy (tanečná dráma, roeung), tanečnice sprevádzané hudobným sprievodom vyjadrujú tanečným pohybom, pózami a gestami príbehy, ktoré opisuje zbor. Khmérsky dvorský tanec sa vyznačuje presnými pravidlami, striktnou formou a predpísaným jazykom pohybov a gest, tancuje sa v ligotavých kostýmoch vyzdobených dokonale prepracovanými šperkami, hlavná postava má na hlave mokot (koruna, resp. tiara so špicatým zakončením). Každý zo štyroch základných charakterových typov (žena, muž, démon, opica) využíva vlastnú škálu tanečných výrazových prostriedkov vrátane kostýmov a masiek, pričom sa používa až štyritisíc gest (dnešní tanečníci používajú rovnaké gestá ako tancujúce božstvá a ženské mytologické bytosti apsary vyobrazené na reliéfoch napr. v chrámovom komplexe Angkór Vat). Predstavenia sa pôvodne konali v kráľovskom paláci v podaní členov kráľovského baletu (ak sa inscenácia konala na inom mieste, napr. počas náboženských slávností, sledoval ju iba kráľ), v súbore pôsobili členovia kráľovského dvora a každý sa špecializoval na úlohu blízku jeho fyzickému typu, pričom všetky úlohy tancovali ženy; v súčasnosti tancujú aj muži, ktorí však nepredstavujú mužské roly (tie stále tancujú ženy), ale opice. Paralelnou formou je divadlo masiek (lakhon khol), v ktorom príbehy predvádzajú muži (herci – tanečníci) v zlatých a ligotavých maskách (zlaté a ligotavé sú aj rekvizity). Významná renesancia dvorského kráľovského divadla nastala v pol. 20. stor., keď súbor (nazývaný aj Dvorský kráľovský balet) začal vystupovať aj mimo kráľovského paláca; v Pnom Pénhi bolo založené aj konzervatórium, ktoré vychováva tanečníkov a hercov dvorského kráľovského divadla.

Tieňové divadlo nang sbek je blízke malajskému a indonézskemu tieňovému divadlu wayang kulit na Jáve a Bali, jeho plošné bábky sú takisto vystrihnuté z kože. V predstaveniach veľkého tieňového divadla nang sbek thom sú veľké bábky účinkujúce v príbehoch z eposu Riemker vysoké až dva metre a nemajú pohyblivé časti na rozdiel od malého tieňového divadla nang sbek toch, ktorého repertoár tvoria príbehy o nešťastnej láske, bojové scény a príbehy z roľníckeho života a v ňom používané menšie bábky majú pohyblivé končatiny i čeľusť. Keďže bábkoherci hrajú mlčky, kľúčovú úlohu zohráva rozprávač.

R. 2008 boli dvorské (kráľovské) divadlo lakhon luong a tieňové divadlo nang sbek thom zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Pozoruhodnou formou kambodžského divadla je aj ľudová opera so satirickými scénami yike, ktorej začiatky siahajú k moslimským náboženským predstaveniam. Tisícročnú tradíciu tradičných kambodžských divadelných foriem prerušil Pol Potov režim Červených Khmérov (1975 – 78), ktorý väčšinu umelcov fyzicky zlikvidoval, časť z nich našla útočisko v Thajsku a od návratu z exilu sa intenzívne usiluje o obnovu tradičných kambodžských divadelných foriem.

Zverejnené v marci 2017.

Kambodžské divadlo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kambodzske-divadlo