Kalmarská únia

Text hesla

Kalmarská únia — v období 1397 – 1523 personálna únia spájajúca kráľovstvá Dánsko (vrátane Šlezvicka a Holštajnska), Švédsko (vrátane časti Fínska) a Nórsko (vrátane Grónska, Islandu, Faerských ostrovov a Orknejí) osobou panovníka (bez formálneho zániku štátnosti jej súčastí). Zakladateľkou Kalmarskej únie sa stala dánska kráľovná Margaréta I., ktorá po smrti svojho otca Valdemara IV. Atterdaga (1375) vládla v Dánsku ako regentka za svojho neplnoletého syna Olafa Håkonssona (1376 – 87). Ten po smrti svojho otca, nórskeho kráľa Håkona VI. (1380), zdedil aj nórsku korunu, ako aj nároky na švédsku korunu (1319 – 63 boli obidve krajiny v personálnej únii). Po Olafovej smrti (1387) uzavrela Margaréta I. s dánskymi stavmi dohodu, ktorá jej ponechávala dovtedajšiu moc ako regentke za adoptovaného prasynovca Erika (VII.) Pomoranského. Obratnou diplomaciou sa jej podarilo presadiť svojho chránenca na nórsky a napokon aj na švédsky trón (po porážke tamojšieho panovníka Albrechta Meklenburského). Výsledný stav bol potvrdený Kalmarskou dohodou uzavretou 17. 6. 1397 v Kalmare a súčasne korunováciou Erika VII. Pomoranského za kráľa vytvorenej Kalmarskej únie.

Podľa Kalmarskej dohody mal byť spoločný panovník troch kráľovstiev vždy volený spomedzi synov svojho predchodcu a zachovávať autonómiu jednotlivých súčastí pri praktikovaní jednotnej zahraničnej politiky (de facto zameranej proti severonemeckej Hanze napr. zavedením tzv. sundského cla, 1427, vyberaného od lodí, ktoré chceli preplávať cez prieliv Øresund). Mnohé okolnosti dohody zostávajú dodnes nevyjasnené, jej ustanovenia však boli v krátkom čase zavedené do praxe.

Takto integrovaná Škandinávia sa stala významným subjektom v európskej politike (výboje v sev. častiach Sv. rímskej ríše nemeckého národa). Hegemónne postavenie Dánska, ktorého mocenské i hospodárske pozície rástli na úkor zvyšných častí únie, však onedlho vyvolalo rozkladné tendencie najmä vo Švédsku. Už v 15. stor. Švédi vzdorovali centralizácii a dánskej nadvláde, 1434 vypuklo otvorené povstanie na čele s Engelbrektom Engelbrektssonom, ktorý sa 1435 dočasne stal správcom krajiny. R. 1439 riadny stavovský snem zosadil Erika VII. (XIII.) Pomoranského zo švédskeho trónu a 1441 zvolil za panovníka Krištofa III. Bavorského (1440 bol zvolený za kráľa v Dánsku a 1442 v Nórsku). Po jeho smrti (1448) vystúpilo Švédsko z Kalmarskej únie a zvolilo si za panovníka dovtedajšieho ríšskeho správcu Carla Knutssona Bondeho, ktorý vládol ako Karol VIII. Knutsson Bonde. Jeho vládu (1448 – 57, 1464 – 65, 1467 – 70) Dánsko nikdy neuznalo a na švédsky trón si so striedavým úspechom uplatňoval nárok Kristián I. K dočasnému zjednoteniu Kalmarskej únie došlo až 1497 za vlády Jána I. (1481 – 1513), s čím sa švédske stavy nezmierili, 1501 ho zbavili trónu a Švédsko opäť vystúpilo z únie, keďže v nej nemohlo získať prevahu. Vzájomné súperenie pokračovalo aj za vlády Kristiána II. (1513 – 23), ktorý Kalmarskú úniu 1520 nakrátko obnovil. Po jeho smrti došlo k jej konečnému rozpusteniu po tom, čo Gustaf Eriksson Vasa vyhlásil 6. 6. 1523 nezávislosť Švédska a stal sa kráľom ako Gustáv I. Vasa. Ako pozostatok Kalmarskej únie existovalo až do 1814 dánsko-nórske kráľovstvo (Nórsko bolo súčasťou Dánska).

Text hesla

Kalmarská únia — v období 1397 – 1523 personálna únia spájajúca kráľovstvá Dánsko (vrátane Šlezvicka a Holštajnska), Švédsko (vrátane časti Fínska) a Nórsko (vrátane Grónska, Islandu, Faerských ostrovov a Orknejí) osobou panovníka (bez formálneho zániku štátnosti jej súčastí). Zakladateľkou Kalmarskej únie sa stala dánska kráľovná Margaréta I., ktorá po smrti svojho otca Valdemara IV. Atterdaga (1375) vládla v Dánsku ako regentka za svojho neplnoletého syna Olafa Håkonssona (1376 – 87). Ten po smrti svojho otca, nórskeho kráľa Håkona VI. (1380), zdedil aj nórsku korunu, ako aj nároky na švédsku korunu (1319 – 63 boli obidve krajiny v personálnej únii). Po Olafovej smrti (1387) uzavrela Margaréta I. s dánskymi stavmi dohodu, ktorá jej ponechávala dovtedajšiu moc ako regentke za adoptovaného prasynovca Erika (VII.) Pomoranského. Obratnou diplomaciou sa jej podarilo presadiť svojho chránenca na nórsky a napokon aj na švédsky trón (po porážke tamojšieho panovníka Albrechta Meklenburského). Výsledný stav bol potvrdený Kalmarskou dohodou uzavretou 17. 6. 1397 v Kalmare a súčasne korunováciou Erika VII. Pomoranského za kráľa vytvorenej Kalmarskej únie.

Podľa Kalmarskej dohody mal byť spoločný panovník troch kráľovstiev vždy volený spomedzi synov svojho predchodcu a zachovávať autonómiu jednotlivých súčastí pri praktikovaní jednotnej zahraničnej politiky (de facto zameranej proti severonemeckej Hanze napr. zavedením tzv. sundského cla, 1427, vyberaného od lodí, ktoré chceli preplávať cez prieliv Øresund). Mnohé okolnosti dohody zostávajú dodnes nevyjasnené, jej ustanovenia však boli v krátkom čase zavedené do praxe.

Takto integrovaná Škandinávia sa stala významným subjektom v európskej politike (výboje v sev. častiach Sv. rímskej ríše nemeckého národa). Hegemónne postavenie Dánska, ktorého mocenské i hospodárske pozície rástli na úkor zvyšných častí únie, však onedlho vyvolalo rozkladné tendencie najmä vo Švédsku. Už v 15. stor. Švédi vzdorovali centralizácii a dánskej nadvláde, 1434 vypuklo otvorené povstanie na čele s Engelbrektom Engelbrektssonom, ktorý sa 1435 dočasne stal správcom krajiny. R. 1439 riadny stavovský snem zosadil Erika VII. (XIII.) Pomoranského zo švédskeho trónu a 1441 zvolil za panovníka Krištofa III. Bavorského (1440 bol zvolený za kráľa v Dánsku a 1442 v Nórsku). Po jeho smrti (1448) vystúpilo Švédsko z Kalmarskej únie a zvolilo si za panovníka dovtedajšieho ríšskeho správcu Carla Knutssona Bondeho, ktorý vládol ako Karol VIII. Knutsson Bonde. Jeho vládu (1448 – 57, 1464 – 65, 1467 – 70) Dánsko nikdy neuznalo a na švédsky trón si so striedavým úspechom uplatňoval nárok Kristián I. K dočasnému zjednoteniu Kalmarskej únie došlo až 1497 za vlády Jána I. (1481 – 1513), s čím sa švédske stavy nezmierili, 1501 ho zbavili trónu a Švédsko opäť vystúpilo z únie, keďže v nej nemohlo získať prevahu. Vzájomné súperenie pokračovalo aj za vlády Kristiána II. (1513 – 23), ktorý Kalmarskú úniu 1520 nakrátko obnovil. Po jeho smrti došlo k jej konečnému rozpusteniu po tom, čo Gustaf Eriksson Vasa vyhlásil 6. 6. 1523 nezávislosť Švédska a stal sa kráľom ako Gustáv I. Vasa. Ako pozostatok Kalmarskej únie existovalo až do 1814 dánsko-nórske kráľovstvo (Nórsko bolo súčasťou Dánska).

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kalmarská únia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-02-24]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kalmarska-unia