kachľová pec

Text hesla

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Popis ilustrácie

Gotická kachľová pec v Zlatej sieni hradu Hohensalzburg v Salzburgu, 1501

Popis ilustrácie

Rokoková kachľová pec v kaštieli v Horných Lefantovciach, 2. pol. 18. stor.

Text hesla

kachľová pec — vykurovacie zariadenie zo šamotových dielcov s vonkajším plášťom z keramických kachlíc. Jeho súčasťou je uzavreté ohnisko na tuhé palivo (drevo, uhlie, brikety ap.) a systém šamotových prieduchov, ktorými prechádzajú spaliny, pričom teplo vzniknuté horením sa akumuluje v telese kachľovej pece a formou sálavého tepelného žiarenia sa šíri z jej povrchu do vykurovanej miestnosti; ochladené spaliny sa odvádzajú komínom do ovzdušia. Vďaka vertikálnej orientácii veľkej výhrevnej plochy sa kúrením v kachľovej peci dosahuje v porovnaní s inými vykurovacími zariadeniami rovnomernejšie rozloženie teploty v miestnosti.

Vznik kachľových pecí súvisí s rozvojom bytovej kultúry v záp. Európe na prelome 13. a 14. stor., keď postupne začali nahrádzať kozuby a vznikali tzv. svetlé izby (zbavené dymu). Vykurovanie kachľovou pecou umožnilo rozšíriť počet obytných miestností v budove. Kachľová pec bola zvyčajne najnákladnejšou súčasťou interiéru, okrem funkčného uplatnenia reprezentovala svojho majiteľa (napr. nachádzali sa na nej erby). Pre väčšinu typov kachľových pecí bolo charakteristické, že ohnisko sa nachádzalo mimo pecí, vo vedľajšej miestnosti, odkiaľ boli vykurované. Obyčajne bývali postavené v malej vzdialenosti od steny (najčastejšie v rohu miestnosti) a s ohniskom boli spojené tunelom alebo rúrou.

Najjednoduchším typom kachľovej pece bola uzatvorená kupolovitá pec vykurovaná z čiernej kuchyne. Jej kupola bola vytvorená z dutých nádobkových kachlíc čelnou stenou otvorených do priestoru, čím sa zväčšila výhrevná plocha pece. K základným neskorším typom patrí dvojposchodová kachľová pec rozšírená v 15. stor. Skladala sa zo spodnej a z vrchnej časti, ktoré boli vymurované z kachlíc a stáli na hranolovitom, obvykle kamennom sokli. Spodná časť v tvare valca alebo hranola stála obyčajne na nôžkach, vrchná časť v tvare valca bola užšia než spodná. Najčastejším typom bola trojposchodová kachľová pec na nôžkach skladajúca sa zo spodného dielu (najčastejšie hranolového tvaru), vrchného telesa (kupolového alebo valcového tvaru) a z lievikovitého dymníka navrchu. Kachľové pece sa stavali z miskových alebo nádobkových kachlíc, z pálených alebo nepálených tehál alebo z malých keramických segmentových alebo polkruhových článkov (bahríkov), ktoré sa spájali kachliarskou hlinou, prípadne aj drôtom. Gotická kachľová pec bola obyčajne navrchu dotvorená cimburím, drobnou plastikou alebo plasticky stvárneným architektonickým dekorom.

Používanie kachľových pecí sa na území dnešného Slovenska rozšírilo z Rakúska, Nemecka a Čiech. Prvé kachľové pece sa objavili na prelome 14. a 15. stor. v panských sídlach a v bohatých kláštoroch (napr. v benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku, okolo polovice 15. stor.) a v 16. stor. sa rozšírili aj do bohatých meštianskych domov. V ľudových obydliach sa uplatňovali od 18. stor. spočiatku v kombinácii so sporákom ako kachľový nadstavec (do začiatku 20. stor.), od 19. stor. aj samostatne. Klasické kachľové pece sa stavali do začiatku 20. stor. V súčasnosti majú kachľové pece rozmanitý dizajn. Stavebne môžu byť riešené tak, že vykurujú viac susediacich miestností, prípadne pomocou zabudovaného teplovzdušného výmenníka aj miestnosti na poschodí.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kachľová pec [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kachlova-pec