kabaret

kabaret [fr.] —

1. komorný literárno-hudobný scénický žáner zábavného charakteru s parodickým, satirickým a kritickým zameraním. Býva komponovaný ako mozaika krátkych monologických alebo dialogických výstupov (scénok, skečov), pantomimických a iných čísel, hudby, spevu (šansóny, kuplety), prípadne tanca. Jednotlivé výstupy, ktoré nemusia na seba nadväzovať, uvádza konferencier (kabaretiér), pričom sú dôležité improvizácia a interaktívny kontakt s divákom, účinkujúci umelci sú často aj autormi scénok či hudobných čísel. Absenciou jednotnej dejovej línie je kabaret blízky revue, estráde a varieté, na rozdiel od nich je však spoločensky a politicky angažovaný, glosuje a paroduje spoločenské a politické pomery, pričom jeho cieľom je reflektovať každodennú realitu, byť zrkadlom aktuálneho spoločenského diania. Vzniká spravidla vo veľkomestskom prostredí, hráva sa však v komornom prostredí kaviarní a reštaurácií (hľadisko má stolovú úpravu).

Kabaret vznikol vo Francúzsku v Paríži v prostredí bohémskych lokálov (francúzsky le cabaret = krčma; od 15. stor. od čias F. Villona tradičné miesto stretávania sa a zabávania umelcov) koncom 19. stor. ako umelecký kabaret (cabaret artistique); ako najmladšie divadelné umenie bol nazývaný aj desiata múza. Prvý kabaret založil v novembri 1881 v Paríži na Montmartri Rodolphe Salis (*1851, †1897) pod názvom Chat noir (zanikol 1897), kde sa stretávali príslušníci parížskej bohémy – básnici (P. Verlaine, Ch. Cros a i.), herci, hudobníci (C. Debussy, E. Satie a i.) i maliari (E. Degas, H. Toulouse-Lautrec a i.). Predvádzali sa tam improvizované vystúpenia (jednou z produkcií bolo napr. aj tieňové divadlo), piesne so sociálnokritickými textami a protimeštiacky orientované šansóny (šansonier Aristide Bruant, *1851, †1925). Podľa vzoru Chat noir vznikali v 80. rokoch 19. stor. v Paríži ďalšie kabarety (Mirliton, založený 1885 A. Bruantom; Moulin Rouge; L’Ange Rouge; Quat’z Arts; Lapin Agile a i.).

Z Francúzska prenikol kabaret do ďalších krajín, a to najmä do nemeckej jazykovej oblasti (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko). R. 1901 založil Ernst von Wolzogen (*1855, †1934) v Berlíne prvý kabaret pod názvom Überbrettl (krátko v ňom pôsobil napr. A. Schönberg), vzápätí vznikli aj ďalšie kabarety, z ktorých najvýznamnejší bol literárny kabaret Schall und Rauch (1901, režisér M. Reinhardt, ktorý tam pôsobil i autorsky). V tom istom roku vznikol v Mníchove v intelektuálnom prostredí kabaret Elf Scharfrichter (pôsobil v ňom o. i. F. Wedekind). Nemecký kabaret zaznamenal najväčší rozkvet v 20. rokoch 20. stor., keď nadobudol ostré spoločensko-kritické a politicko-kritické črty. Kabaretnými centrami sa stali aj Viedeň v Rakúsku (kabaret Jung-Wiener Theater zum lieben Augustin, 1901; Fledermaus, 1907; Simpl, 1912), Zürich vo Švajčiarsku (Cabaret Voltaire, 1916, centrum dadaistického hnutia), Krakov v Poľsku (Zielony Balonik, 1905), Moskva (Letučaja myš, 1908) a Petrohrad (Krivoje zerkalo, 1908) v Rusku a Praha v Česku.

Kabaret poskytoval priestor novým umeleckým a myšlienkovým smerom (dadaizmus, expresionizmus) a bol protikladom šantánu s prevažujúcim hudobným programom (fr. café chantant = kaviareň so spevom) obľúbeného koncom 19. a začiatkom 20. stor. vo Francúzsku, v Španielsku, Taliansku, Nemecku (tingl-tangl), Rakúsku, Česku a i. Po 1. svet. vojne sa v Paríži vo viacerých kabaretoch (napr. od 1926 v Moulin Rouge) začal uvádzať revuálny program a kabarety sa zmenili na zariadenia musichallového typu. Vznikol však aj moderný literárny kabaret, ktorého zakladateľkou (1938) bola autorka a interpretka šansónov Agnès Capri (vlastným menom Sophie Rose Fridmannová, *1907, †1976) spolupracujúca o. i. so J. Prévertom a s J. Kosmom. Vo viacerých krajinách sa kabaret v tom období ľavicovo radikalizoval (napr. v Berlíne Revue Roter Rummel E. Piscatora, založený 1924), a najmä v časoch nastupujúceho nacizmu aj viac politicky angažoval.

Druhá svetová vojna prerušila kontinuitu vývoja kabaretu (mnohí kabaretní umelci museli emigrovať alebo boli zatknutí či deportovaní do koncentračných táborov). Po 1945 bol hlavným centrom kabaretu opäť Paríž, kde (napr. v kabarete Le Tabou a Le Lido) vyrástli významné osobnosti francúzskeho šansónu (J. Gréco, É. Piaf, Y. Montand). Kabaretné scény sa však rozvíjali aj v ďalších veľkomestách (New York, San Francisco, Buenos Aires, Londýn, Madrid, Berlín, Varšava, Praha, Viedeň, Budapešť, Bukurešť a i.), pričom tradičné formy kabaretu sa obohacovali o prvky grotesky, absurdného divadla alebo existencializmu. Rozvoj kabaretu bol jedným z prejavov demokratizácie spoločenského života (v krajinách východného bloku však musel neskôr čeliť cenzúre). Okrem ansámblovej tvorby boli koncom 20. stor. populárne vystúpenia kabaretných sólistov. Kabaret bol aj súčasťou rozhlasového vysielania, neskôr sa prvky kabaretu (humoristické scénky, skeče, piesne) uplatnili i v televíznych programoch.

Český kabaret sa začal rozvíjať na začiatku 20. stor., pričom čerpal z tradície šantánových scén a komorných autorských divadiel kabaretného typu. K prvým kabaretom v Prahe patrili Lucerna (založený 1910, zakladateľ K. Hašler) a literárny kabaret Červená sedma (od 1907 amatérsky kabaret v Hradci Králové, 1918 – 22 profesionálny kabaret v Prahe), ktorého dramaturgom, autorom a začas i riaditeľom bol E. Bass (umelecký potenciál kabaretu Červená sedma v období 1. svetovej vojny využil kabaret Rokoko založený 1915/16), ďalšími boli napr. satiricky vyhranená Revoluční scéna (1920 – 22, zakladateľ E. A. Longen, na programe sa autorsky podieľal i E. E. Kisch) a sčasti i Divadlo Vlasty Buriana (1925 – 44). Vystupovali v nich V. Burian, F. Futurista, K. Noll, J. Plachta, S. Rašilov a i. Kabaretný charakter mal i program divadla Dada (1927 – 29, zakladateľ J. Frejka, pôsobili tam E. F. Burian, J. Ježek a i.) i Osvobozeného divadla (1925 – 38 a 1946 – 48; J. Werich, J. Voskovec, J. Ježek a i., v 30. rokoch 20. stor. so silným protifašistickým nábojom). Od konca 50. rokov 20. stor. pestovali kabaretné žánre divadlá malých javiskových foriem, napr. Divadlo satiry (1955, od 1958 názov Divadlo ABC; charakteristické predscény – forbíny, M. Horníčka s J. Werichom a neskôr s M. Kopeckým), moderný literárny kabaret Reduta (1957, poviedky, scénky s pôsobivým textom, tzv. text-appealy I. Vyskočila a i.), divadlá Paravan (1959 – 65), Semafor (1959), Divadlo Járy Cimrmana (1967, najmä texty L. Smoljaka a Z. Svěráka) v Prahe a Divadlo Večerní Brno (1959).

Slovenské kabaretné umenie sa rozvíjalo najmä pod vplyvom českého v 30. rokoch 20. stor. v amatérskych študentských a robotníckych divadelných skupinách (Bratislava, Žilina, Košice). Počas 2. svetovej vojny využívali prvky kabaretu dve frontové divadlá pôsobiace 1943 pri bojujúcich jednotkách Slovenskej armády na Kryme a v Bielorusku (účinkovali tam František Brestovanský, *1923, †1985; František Kabrheľ, *1914, †1982; Z. Mikula; Ján Klimo, *1921, †2001; Rajmund Lukáči, *1923, †1988; Ladislav Longauer, *1919, †2004; Eugen Medek, *1905, †1949; Mária Svobodová, *1911, †1987; a i.) a 1944 frontové divadlo na povstaleckom území (A. Bagar; F. Zvarík; Anna Cveková-Bašistová, *1923, †2011; Eugen Medek, *1905, †1949; Andrej Vandlík, *1925, †1985; a i.).

Po 2. svetovej vojne písal kabaretné scénky J. L. Kalina, neskorší iniciátor vzniku profesionálneho estrádno-kabaretného divadla Tatra revue (1958 – 70, 1958 – 59 názov Bratislavská estráda), okolo ktorého sa sústredili hudobníci, herci a speváci J. Berczeller, F. Brestovanský, F. Dibarbora, Jozef Hanúsek (*1927, †1971), G. Hermelyová, Michal Slivka (*1929, †2007), Hana Slivková (*1923, †1984), Maja Velšicová (*1936) a i., režiséri a autori textov J. Kákoš, F. Rell, R. Skukálek, J. Tallo a i. Začiatkom 60. rokov 20. stor. v ňom na nedeľných mládežníckych (tzv. zväzáckych) predpoludniach ako študenti účinkovali s kabaretnými scénkami M. Lasica a J. Satinský, ktorí neskôr uvádzali svoje televízne kabaretné programy Večery pre dvoch a Ktosi je za dverami a založili vlastné intelektuálne kabaretné Divadlo Lasicu a Satinského (Divadlo L + S, 1967 – 70) pôsobiace v rámci Divadla na korze (1968 – 70, komponované predstavenia Soirée, 1968, a Radostná správa, 1969, zložené z dialógov, krátkych scénok a kupletov) a od 1982 v Štúdiu S (od 1999 Štúdio L + S) v priestoroch bývalej Tatra revue (predstavenia Deň radosti, 1986; Náš priateľ René, 1991; a i.). Predstavenia kabaretného typu uvádzali aj Radošinské naivné divadlo (založené 1963, umelecký šéf a autor S. Štepka) a bratislavský súbor alternatívneho typu Divadlo GUnaGU (1985, umelecký šéf a autor V. Klimáček);

2. zábavný podnik s kabaretným programom.