kabala

Text hesla

kabala [hebr.] —

1. najvýznamnejší smer židovského mysticizmu, tajné židovské mystické učenie usilujúce sa na základe zbožnosti, židovskej tradície, novoplatonizmu a mystického výkladu Tóry (Biblie) o nový teozofický výklad sveta. Kabala netvorí jednotný nábožensko-filozofický systém, ale zahŕňa viaceré ezoterické a teozofické hnutia súhrnne označované ako teoretická kabala a predstavujúce protiklad stredovekej racionalistickej filozofie. Termín kabala pôvodne označoval v Talmude ústnu tradíciu (hebrejská kabala = prijatie, prenesene prijaté prostredníctvom tradície), na označenie židovskej mystiky študovanej spočiatku tajne v malých skupinkách a ústne odovzdávanej sa začal používať až neskôr. Kabala ako nábožensko-filozofický systém sa sformovala v 2. pol. 12. stor. – 13. stor. v prostredí sefardských židov v juž. Francúzsku (v Provensalsku), kde pôsobil Jicchak Sagi Nehor známy ako Izák Slepý (*asi 1160, †1235), považovaný za jedného z jej zakladateľov (niekedy dokonca za prvého kabalistu), a predovšetkým v Gerone v Katalánsku (sev. Španielsko), kde vyučoval Izákov žiak, kabalista rabín Azriel ben Menachem (zač. 13. stor.) a vznikala významná kabalistická literatúra, napr. Nachmanidove biblické komentáre obsahujúce kabalistické prvky. V Španielsku boli zverejnené aj základné kabalistické spisy Sefer jecira (Kniha stvorenia; podľa židovskej tradície ju napísal sám Abrahám, skutočné datovanie jej vzniku nie je spoľahlivo vyriešené, 2. – 10. stor.) a Sefer ha-bahir (Kniha jasu; doba jej vzniku nie je známa) a koncom 13. stor. tam vznikol najvýznamnejší kabalistický spis (presnejšie súbor textov) Zohar (Sefer ha-zohar, Žiara) predstavujúci zhrnutie celého dovtedajšieho učenia kabaly; autorom jeho najdôležitejších častí je podľa najnovších výskumov Moše z Leonu (Moše ben Šem Tov de Leon, *asi 1250, †1305). Základom kabaly je intenzívna viera v neprerušovaný vzájomný vzťah (spojenie) medzi Bohom ako nekonečným zdrojom sily a múdrosti v tzv. svete hore (Božom svete) a človekom v konečnom svete dolu, teda medzi Božím svetom a svetom ľudí, pričom obidva svety sa navzájom ovplyvňujú. Kabalista komunikuje s Bohom prostredníctvom modlitieb a interpretácie Božích tajomstiev ukrytých v Tóre, a tak podporuje morálnu a duchovnú obrodu ľudstva. Učenie kabaly, ktoré sa opiera o niektoré knihy Starého zákona (Ez, Dan), o židovskú apokryfickú literatúru i o novoplatonizmus, je založené na exegéze (výklade) tajného zmyslu textu Tóry prostredníctvom gematrie (mystický význam číselných hodnôt, ktoré možno pripísať jednotlivým písmenám hebrejskej abecedy) a na tzv. princípe emanácie čiže vyžarovania Božej tvorivej energie. Pretože Boh je nekonečno, nedá sa postihnúť ľudským rozumom, lebo mu chýbajú akékoľvek konkrétne atribúty, odhaľuje sa len v akte stvorenia a spoznať ho možno len prostredníctvom Tóry a desiatich, zhora sa znášajúcich emanovaných Božích tvorivých síl nazývaných sefiry (hebr. plurál sefirot, → sefira; sféra, atribút Boha, vyžarovaná čiže emanovaná Božia tvorivá sila). Každá z nich má svoju zvláštnu funkciu, prvá je emanáciou Božského, všetkých desať vytvorilo zmyslami pochopiteľný svet a ich vyžarovanie umožňuje fyzický život na zemi za účasti Boha. Človek môže tieto Božie sily ovplyvniť pôsobením zdola, a to pozitívne (zbožnosťou a potláčaním svojich zlých pudov) alebo negatívne (hriechom). Sefiry (sefirot) spolu s dvadsiatimi dvoma písmenami hebrejskej abecedy predstavujú tzv. tridsaťdva ciest múdrosti. Zobrazujú sa vo viacerých variantoch v obrazci známom ako sefirotický strom (ilan) alebo ako strom života. Na prelome 13. a 14. stor. sa v kabale vyhranili dva smery: teozofická kabala zameriavajúca sa na výklad duchovných príčin všetkého diania (hľadanie významu sefír) a skrytého významu prikázaní (→ micva) i židovských modlitieb, ku ktorej sa hlásila väčšina kabalistov, a extatická kabala (aj prorocká kabala charakteristická mystickým prístupom, ktorá študovala rôzne možnosti označenia Božieho mena a mnohosť Božieho zjavenia a pomocou tajných meditačných techník (mystická skúsenosť v extáze) sa pokúšala priblížiť k Bohu a spoznať ho (zjavenie, sebaodhalenie Boha je ukryté v Tóre, nie každý je však schopný zniesť jas, ktorý poznanie Boha prináša); jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Avraham ben Šmuel Abulafja (Abraham ben Samuel Abulafia, *1240, †po 1291). Na rozhraní medzi teozofickou a extatickou kabalou bolo učenie Josefa ben Avrahama Gikatillu (*1248, †okolo 1325). Po vyhnaní Židov zo Španielska (1492) sa centrom kabalistických štúdií stalo mesto Safed v dnešnom Izraeli (hebr. Cfat), kde sa v 16. stor. rozvinul safedský prúd židovskej mystiky nazvaný podľa svojho zakladateľa J. Luriu luriánska kabala. Jej východiskom je spis Zohar, zaoberá sa predovšetkým otázkou zla, príčin a zmyslu rozptýlenia Židov (diaspóra), ako aj nevyhnutnosťou obnovy stratenej harmónie sveta. Luriánska kabala v rôznych formách expandovala do sev. Afriky, Turecka, Jemenu a Ázie, ako aj do Európy a v 17. stor. bola rozšírená v celej diaspóre. Kabala postupne prestala byť učením len úzkeho okruhu vyvolených, vplývala na spôsob života jednotlivcov i na život spoločnosti všeobecne a zjednotila v sebe teoretické a praktické aspekty nápravy duše. Kabala, najmä luriánskou, sa v pol. 17. stor. zaoberal Šabataj Cvi vydávajúci sa za Mesiáša (→ šabatajizmus). V 1. pol. 18. stor. sa kabala v záp. Európe pod vplyvom myšlienok židovského osvietenského hnutia (→ haskala) opäť obmedzila len na úzky okruh vyvolených. Vo vých. Európe sa však v kultúrnom prostredí aškenázskych Židov stala v 2. pol. 18. stor. ideologickým základom ľudového náboženského hnutia chasidizmu považovaného za jeden z posledných živých smerov judaizmu ovplyvnených kabalou. V rámci neho prenikli kabalistické myšlienky a literatúra medzi široké vrstvy židovského obyvateľstva a vznikol tzv. ľudový mysticizmus. Vplyv kabaly sa v súčasnosti zachoval aj v iných smeroch judaizmu (ortodoxný judaizmus), niektoré kabalistické formulácie sú dodnes súčasťou židovskej liturgie. Zakladateľom moderného výskumu kabaly v 20. stor. sa stal G. Scholem. Výskumom kabaly sa zaoberá aj nemecký judaista Klaus Samuel Davidowicz (*1963).

Kabala sa však neštudovala len v židovskom prostredí. Už na prelome 13. a 14. stor. sa o kabalistické spisy zaujímal kresťanský mysliteľ, katalánsky spisovateľ a filozof R. Lullus (sám ešte kabalistom nebol), čím dal podnet na vznik tzv. kresťanskej kabaly. Termín kresťanská kabala však neoznačuje jednotný myšlienkový prúd, ale je súhrnným označením skupiny mysliteľov (židovských konvertitov na kresťanstvo, ako aj humanisticky orientovaných kresťanských mysliteľov) od obdobia renesancie po 19. stor., ktorí sa prostredníctvom kabaly usilovali nájsť pôvodnú ideu spoločnú všetkým náboženstvám a kresťanské idey zakódované v židovských textoch. K najvýznamnejším patrili v 15. stor. G. Pico della Mirandola a J. Reuchlin. V 17. stor. nemecký protestantský učenec Christian Knorr von Rosenroth (*1636, †1689) v diele Kabbala denudata (1677 – 84, 2 zväzky), opierajúc sa o luriánsku kabalu, dokazoval, že kabala je v podstate kresťanská a jej štúdium by malo byť prostriedkom na obrátenie židov. Spojenie židovskej kabaly, hermetizmu, astrológie, alchýmie, gnosticizmu, okultizmu a i. prvkov predstavuje tzv. hermetická kabala, ku ktorej predstaviteľom patrili napr. nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535), anglický matematik, astronóm, alchymista a astrológ John Dee (*1572, †1609) a v 19. stor. napr. francúzsky okultista Eliphas Lévi (vl. m. Alphonse Louis Constant, *1810, †1875);

2. zbierka stredovekých židovských náboženských ezoterických spisov (kabalistická literatúra);

3. praktická kabala, hebrejská kabala ha-maasit — rozličné ľudové magické praktiky (mystické zaklínacie formuly, amulety ap.) vychádzajúce z nábožensko-filozofického systému kabaly, často však hraničiace s poverou;

4. prenesene tajné úklady, intrigy.

Text hesla

kabala [hebr.] —

1. najvýznamnejší smer židovského mysticizmu, tajné židovské mystické učenie usilujúce sa na základe zbožnosti, židovskej tradície, novoplatonizmu a mystického výkladu Tóry (Biblie) o nový teozofický výklad sveta. Kabala netvorí jednotný nábožensko-filozofický systém, ale zahŕňa viaceré ezoterické a teozofické hnutia súhrnne označované ako teoretická kabala a predstavujúce protiklad stredovekej racionalistickej filozofie. Termín kabala pôvodne označoval v Talmude ústnu tradíciu (hebrejská kabala = prijatie, prenesene prijaté prostredníctvom tradície), na označenie židovskej mystiky študovanej spočiatku tajne v malých skupinkách a ústne odovzdávanej sa začal používať až neskôr. Kabala ako nábožensko-filozofický systém sa sformovala v 2. pol. 12. stor. – 13. stor. v prostredí sefardských židov v juž. Francúzsku (v Provensalsku), kde pôsobil Jicchak Sagi Nehor známy ako Izák Slepý (*asi 1160, †1235), považovaný za jedného z jej zakladateľov (niekedy dokonca za prvého kabalistu), a predovšetkým v Gerone v Katalánsku (sev. Španielsko), kde vyučoval Izákov žiak, kabalista rabín Azriel ben Menachem (zač. 13. stor.) a vznikala významná kabalistická literatúra, napr. Nachmanidove biblické komentáre obsahujúce kabalistické prvky. V Španielsku boli zverejnené aj základné kabalistické spisy Sefer jecira (Kniha stvorenia; podľa židovskej tradície ju napísal sám Abrahám, skutočné datovanie jej vzniku nie je spoľahlivo vyriešené, 2. – 10. stor.) a Sefer ha-bahir (Kniha jasu; doba jej vzniku nie je známa) a koncom 13. stor. tam vznikol najvýznamnejší kabalistický spis (presnejšie súbor textov) Zohar (Sefer ha-zohar, Žiara) predstavujúci zhrnutie celého dovtedajšieho učenia kabaly; autorom jeho najdôležitejších častí je podľa najnovších výskumov Moše z Leonu (Moše ben Šem Tov de Leon, *asi 1250, †1305). Základom kabaly je intenzívna viera v neprerušovaný vzájomný vzťah (spojenie) medzi Bohom ako nekonečným zdrojom sily a múdrosti v tzv. svete hore (Božom svete) a človekom v konečnom svete dolu, teda medzi Božím svetom a svetom ľudí, pričom obidva svety sa navzájom ovplyvňujú. Kabalista komunikuje s Bohom prostredníctvom modlitieb a interpretácie Božích tajomstiev ukrytých v Tóre, a tak podporuje morálnu a duchovnú obrodu ľudstva. Učenie kabaly, ktoré sa opiera o niektoré knihy Starého zákona (Ez, Dan), o židovskú apokryfickú literatúru i o novoplatonizmus, je založené na exegéze (výklade) tajného zmyslu textu Tóry prostredníctvom gematrie (mystický význam číselných hodnôt, ktoré možno pripísať jednotlivým písmenám hebrejskej abecedy) a na tzv. princípe emanácie čiže vyžarovania Božej tvorivej energie. Pretože Boh je nekonečno, nedá sa postihnúť ľudským rozumom, lebo mu chýbajú akékoľvek konkrétne atribúty, odhaľuje sa len v akte stvorenia a spoznať ho možno len prostredníctvom Tóry a desiatich, zhora sa znášajúcich emanovaných Božích tvorivých síl nazývaných sefiry (hebr. plurál sefirot, → sefira; sféra, atribút Boha, vyžarovaná čiže emanovaná Božia tvorivá sila). Každá z nich má svoju zvláštnu funkciu, prvá je emanáciou Božského, všetkých desať vytvorilo zmyslami pochopiteľný svet a ich vyžarovanie umožňuje fyzický život na zemi za účasti Boha. Človek môže tieto Božie sily ovplyvniť pôsobením zdola, a to pozitívne (zbožnosťou a potláčaním svojich zlých pudov) alebo negatívne (hriechom). Sefiry (sefirot) spolu s dvadsiatimi dvoma písmenami hebrejskej abecedy predstavujú tzv. tridsaťdva ciest múdrosti. Zobrazujú sa vo viacerých variantoch v obrazci známom ako sefirotický strom (ilan) alebo ako strom života. Na prelome 13. a 14. stor. sa v kabale vyhranili dva smery: teozofická kabala zameriavajúca sa na výklad duchovných príčin všetkého diania (hľadanie významu sefír) a skrytého významu prikázaní (→ micva) i židovských modlitieb, ku ktorej sa hlásila väčšina kabalistov, a extatická kabala (aj prorocká kabala charakteristická mystickým prístupom, ktorá študovala rôzne možnosti označenia Božieho mena a mnohosť Božieho zjavenia a pomocou tajných meditačných techník (mystická skúsenosť v extáze) sa pokúšala priblížiť k Bohu a spoznať ho (zjavenie, sebaodhalenie Boha je ukryté v Tóre, nie každý je však schopný zniesť jas, ktorý poznanie Boha prináša); jej najvýznamnejším predstaviteľom bol Avraham ben Šmuel Abulafja (Abraham ben Samuel Abulafia, *1240, †po 1291). Na rozhraní medzi teozofickou a extatickou kabalou bolo učenie Josefa ben Avrahama Gikatillu (*1248, †okolo 1325). Po vyhnaní Židov zo Španielska (1492) sa centrom kabalistických štúdií stalo mesto Safed v dnešnom Izraeli (hebr. Cfat), kde sa v 16. stor. rozvinul safedský prúd židovskej mystiky nazvaný podľa svojho zakladateľa J. Luriu luriánska kabala. Jej východiskom je spis Zohar, zaoberá sa predovšetkým otázkou zla, príčin a zmyslu rozptýlenia Židov (diaspóra), ako aj nevyhnutnosťou obnovy stratenej harmónie sveta. Luriánska kabala v rôznych formách expandovala do sev. Afriky, Turecka, Jemenu a Ázie, ako aj do Európy a v 17. stor. bola rozšírená v celej diaspóre. Kabala postupne prestala byť učením len úzkeho okruhu vyvolených, vplývala na spôsob života jednotlivcov i na život spoločnosti všeobecne a zjednotila v sebe teoretické a praktické aspekty nápravy duše. Kabala, najmä luriánskou, sa v pol. 17. stor. zaoberal Šabataj Cvi vydávajúci sa za Mesiáša (→ šabatajizmus). V 1. pol. 18. stor. sa kabala v záp. Európe pod vplyvom myšlienok židovského osvietenského hnutia (→ haskala) opäť obmedzila len na úzky okruh vyvolených. Vo vých. Európe sa však v kultúrnom prostredí aškenázskych Židov stala v 2. pol. 18. stor. ideologickým základom ľudového náboženského hnutia chasidizmu považovaného za jeden z posledných živých smerov judaizmu ovplyvnených kabalou. V rámci neho prenikli kabalistické myšlienky a literatúra medzi široké vrstvy židovského obyvateľstva a vznikol tzv. ľudový mysticizmus. Vplyv kabaly sa v súčasnosti zachoval aj v iných smeroch judaizmu (ortodoxný judaizmus), niektoré kabalistické formulácie sú dodnes súčasťou židovskej liturgie. Zakladateľom moderného výskumu kabaly v 20. stor. sa stal G. Scholem. Výskumom kabaly sa zaoberá aj nemecký judaista Klaus Samuel Davidowicz (*1963).

Kabala sa však neštudovala len v židovskom prostredí. Už na prelome 13. a 14. stor. sa o kabalistické spisy zaujímal kresťanský mysliteľ, katalánsky spisovateľ a filozof R. Lullus (sám ešte kabalistom nebol), čím dal podnet na vznik tzv. kresťanskej kabaly. Termín kresťanská kabala však neoznačuje jednotný myšlienkový prúd, ale je súhrnným označením skupiny mysliteľov (židovských konvertitov na kresťanstvo, ako aj humanisticky orientovaných kresťanských mysliteľov) od obdobia renesancie po 19. stor., ktorí sa prostredníctvom kabaly usilovali nájsť pôvodnú ideu spoločnú všetkým náboženstvám a kresťanské idey zakódované v židovských textoch. K najvýznamnejším patrili v 15. stor. G. Pico della Mirandola a J. Reuchlin. V 17. stor. nemecký protestantský učenec Christian Knorr von Rosenroth (*1636, †1689) v diele Kabbala denudata (1677 – 84, 2 zväzky), opierajúc sa o luriánsku kabalu, dokazoval, že kabala je v podstate kresťanská a jej štúdium by malo byť prostriedkom na obrátenie židov. Spojenie židovskej kabaly, hermetizmu, astrológie, alchýmie, gnosticizmu, okultizmu a i. prvkov predstavuje tzv. hermetická kabala, ku ktorej predstaviteľom patrili napr. nemecký lekár a kabalistický filozof Heinrich Cornelius Agrippa z Nettensheimu (*1486, †1535), anglický matematik, astronóm, alchymista a astrológ John Dee (*1572, †1609) a v 19. stor. napr. francúzsky okultista Eliphas Lévi (vl. m. Alphonse Louis Constant, *1810, †1875);

2. zbierka stredovekých židovských náboženských ezoterických spisov (kabalistická literatúra);

3. praktická kabala, hebrejská kabala ha-maasit — rozličné ľudové magické praktiky (mystické zaklínacie formuly, amulety ap.) vychádzajúce z nábožensko-filozofického systému kabaly, často však hraničiace s poverou;

4. prenesene tajné úklady, intrigy.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kabala [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-08-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kabala