juhoslovanský film

juhoslovanský film — kinematografia vytvorená na území bývalej Juhoslávie. Jej korene siahajú do začiatku 20. stor., keď prvý srbský režisér Čiču Ilija Stanojević (*1859, †1930) nakrútil nemý film Karadjordje (K., 1911) s tematikou srbského protitureckého povstania (1804 – 17). Rozvoj juhoslovanského filmu však nastal až po 2. svetovej vojne po vzniku filmových štúdií v jednotlivých federatívnych republikách: v Srbsku v Belehrade vznikli štúdiá Avala Film (založené 1945) a UFUS (1951) a v Novom Sade Neoplanta Film (1969), v Chorvátsku v Záhrebe Jadran Film (1946), v Slovinsku v Ľubľane Triglav Film (1947), v Bosne a Hercegovine v Sarajeve Bosna Film (1947), v Macedónsku v Skopje Vardar Film (1947) a v Čiernej Hore v Cetinje Lovćen Film (1949). Počas dlhého obdobia zobrazovania národnostnej a povstaleckej tematiky vznikli napr. filmy Veľkí i malí (Veliki i mali, 1956; réžia Vladimir Pogačić, *1919, †1999), Vojna (Rat, 1960; réžia Veljko Bulajić, *1928), Deviaty kruh (Deveti krug, 1960; réžia France Štiglic, *1919, †1993) či Neobzeraj sa, synu! (Ne okreći se sine, 1956; réžia Branko Bauer, *1921, †2002). Významné medzinárodné úspechy zaznamenala aj juhoslovanská animovaná tvorba, v rámci ktorej vznikol v polovici 20. stor. avantgardný prúd záhrebská škola animovaného filmu. K jej najvýznamnejším predstaviteľom patrili D. Vukotić, ktorého krátky animovaný film Náhradník (Surogat, 1961) získal 1962 Oscara ako prvý neamerický animovaný film, V. Mimica, ktorého animovaný film Samotár (Samac, 1958) získal Veľkú cenu (Grand Prix) na festivale krátkych filmov v Benátkach, Nikola Kostelac (*1920, †1999) a Vladislav Kristl (*1923, †2004). R. 1962 vstúpil do platnosti nový filmový zákon, ktorý dal jednotlivým republikám väčšiu autonómiu vo filmovej tvorbe a autorom umožňoval realizovať nezávislé projekty s podporou štátu. Čoskoro sa počet produkčných spoločností strojnásobil. Vzniklo umelecké hnutie nový film (novi film), ktoré, podobne ako hnutie nová vlna v ostatných krajinách, vychádzalo z neorealizmu. Filmári zakladali rôzne skupiny, prispievali do odborných časopisov a prekladali zahraničné články. Tvorba nového filmu vyvrcholila 1963 – 68, keď boli jeho centrá v Belehrade, Záhrebe a Ľubľane. Z režisérov tohto obdobia sa vo svetovom kontexte presadili Aleksandar Petrović (*1929, †1994) a D. Makavejev. Za prvé dielo v duchu nového filmu je považovaný film Dvaja (Dvoje, 1961) A. Petrovića, ktorý nakrútil aj filmy Dni (Dani, 1963), Traja (Tri, 1965), Nakupovači peria (Skupljači perja, 1967; vo filme hral aj slovenský herec Ivan Palúch, *1940, †2015) a i. Jeho režisérsky štýl sa vyznačoval príklonom ku komorným témam a k otvoreným metaforám ponechávajúcim priestor fantázii diváka. Filmy D. Makavejeva mali formálne bližšie k experimentom novej vlny a patria skôr k hnutiu čierneho filmu (crni film; názov vznikol až dodatočne na začiatku 70. rokov 20. stor., keď boli filmári tohto hnutia odsudzovaní kritikou a niektorí nemohli ďalej tvoriť). Jeho film Ľúbostný príbeh čiže tragédia zamestnankyne pôšt a telegrafov (Ljubavni slučaj ili tragedija službenice P. T. T., 1967) svojou kolážovitou formou pripomínal postupy A. Resnaisa či J.-L. Godarda. Režíroval aj filmy Človek nie je vták (Čovek nije tica, 1965), Nevinnosť bez ochrany (Nevinost bez zaštite, 1968) a i. K hnutiu čierneho filmu patrili aj Ž. Pavlović, Želimir Žilnik (*1942) a i. Rozmach nezávislej juhoslovanskej filmovej produkcie bol v 80. rokoch 20. stor. prerušený ekonomickým kolapsom v krajine a 1991 občianskou vojnou, ktorá viedla k rozdeleniu Juhoslávie a k vzniku národných kinematografií.