Juhoslovanská zväzová republika

Text hesla

Juhoslovanská zväzová republika, JZR, srbsky Savezna republika Jugoslavija, aj Zväzová republika Juhoslávia, ZRJ — historický štátny útvar v záp. časti Balkánskeho polostrova 1992 – 2006; hlavné mesto Belehrad. JZR vznikla 27. 4. 1992 po rozpade Juhoslávie na základe dohody medzi bývalými juhoslovanskými zväzovými republikami Srbskom a Čiernou Horou podpísanej 12. 2. 1992 v Titograde (dnes Podgorica) a tvorili ju dve zväzové republiky: Srbsko (s provinciami Kosovo a Vojvodina) a Čierna Hora. Považovala sa za jediný nástupnícky štát bývalej SFRJ (z nástupníctva vylučovala ostatné štyri bývalé juhoslovanské republiky Chorvátsko, Slovinsko, Bosnu a Hercegovinu, Macedónsko), čo sa spolu s jej militantnou expanzívnou politikou voči Chorvátsku a Bosne a Hercegovine (Srbsko otvorene vojensky podporovalo odbojné akcie srbských menšín v Chorvátsku, ako aj v Bosne a Hercegovine) stalo prekážkou jej medzinárodného uznania (riadnym členom OSN sa stala až v novembri 2000). Rozhodujúcu úlohu v nej zohrával S. Milošević. Vnútropolitickú situáciu v krajine komplikoval najmä odpor Albáncov v Kosove proti výraznému obmedzeniu (február 1989) a zrušeniu (1990) autonómie, ktorý sa spočiatku prejavoval len pasívne (I. Rugova), 1997 však radikáli z Kosovskej oslobodzovacej armády (Ushtria Çlirimtare e Kosovës, UÇK) začali partizánsku vojnu proti srbským policajným silám a následne Milošević nariadil nasadiť proti UÇK armádu. V máji – júni 1998 boje v Kosove eskalovali do novej občianskej vojny. V októbri 1998 Bezpečnostná rada OSN a vedenie NATO ultimátom nariadili Miloševićovi stiahnuť z Kosova vojská. Keď však srbské vojská Kosovo opustili, obsadila UÇK väčšinu jeho územia a začala vyháňať a masakrovať kosovských Srbov. Preto v januári 1999 začala srbská armáda novú ofenzívu. Úsilie medzinárodného spoločenstva o politické riešenie konfliktu neprinieslo želaný výsledok, text dohody, ktorá mala zavŕšiť mierové rokovania medzi Srbmi a kosovskými Albáncami v zámku Rambouillet pri Paríži (od februára 1999), Srbi odmietli podpísať, pretože výrazne obmedzovala suverenitu JZR. Následne sa 24. marca 1999 bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN začalo bombardovanie srbských vojenských cieľov v Kosove a Belehrade letectvom krajín NATO (operácia Spojenecká sila, anglicky Allied Force), ktoré sa postupne rozšírilo i na ďalšie ciele v Srbsku. Hľadanie politického riešenia pokračovalo. Na rokovaniach 20. mája 1999 v Belehrade medzi ruským splnomocnencom V. Černomyrdinom a S. Miloševićom boli predložené podmienky zastavenia leteckých útokov NATO (ukončenie násilností, stiahnutie všetkých vojsk, garantovanie návratu utečencov, ochota vlády rokovať s kosovskými Albáncami o statuse Kosova), ktoré však Milošević odmietol. Letecké útoky NATO pokračovali a 27. mája boli Milošević a ďalší srbskí politici obžalovaní Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu. To napokon prinútilo srbskú vládu (31. mája) i Miloševića (3. júna) súhlasiť s belehradským plánom. Na rokovaniach medzi predstaviteľmi NATO a predstaviteľmi srbskej armády 5. júna 1999 boli dohodnuté podmienky stiahnutia srbskej armády z Kosova (dohoda podpísaná 6. júna). Letecké útoky NATO však pokračovali do 10. júna 1999. Konflikt ukončilo vyslanie mnohonárodných vojenských jednotiek pod velením NATO, ktoré pod názvom KFOR (anglicky Kosovo Force) prišli do Kosova 12. júna 1999 na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Kosovo zostalo aj naďalej súčasťou JZR a napriek tomu, že 2008 vyhlásilo jednostranne nezávislosť, viacero štátov vrátane Slovenska jeho suverenitu neuznáva (→ Kosovo). Pod tlakom opozície však moc S. Miloševića považovaného za kľúčovú postavu občianskej vojny v Juhoslávii začala slabnúť. Keď sa v septembri 2000 vyhlásil za víťaza celoštátnych prezidentských volieb, vypukli masové demonštrácie, čo ho prinútilo odstúpiť. Prezidentom sa stal umiernený politik V. Koštunica (do úradu nastúpil 7. 10. 2000), ktorý sa spočiatku usiloval o spoluprácu všetkých politických síl (predsedom novej koaličnej zväzovej vlády sa stal čiernohorský politik Zoran Žižić, *1951, †2013), o demokratické reformy, o udržanie zväzku Srbska (vrátane Kosova) a Čiernej Hory (počas leteckých útokov NATO a v nasledujúcom období sa usilovala o osamostatnenie) i o prelomenie medzinárodnej izolácie JZR. Jednou z podmienok medzinárodného uznania JZR však bolo vydanie Miloševića a srbských vojenských veliteľov obvinených z vojnových zločinov Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu v Haagu, čo však Koštunica odmietal. Až v apríli 2001 dal srbský ministerský predseda Zoran Djindjić (*1952, †2003, zavraždený) Miloševića zatknúť a vydal ho do Haagu. Vnútropolitickú situáciu v JZR charakterizovali katastrofálna hospodárska situácia, nespokojnosť obyvateľov, nepopulárna spolupráca s haagskym tribunálom, ako aj mocenský boj medzi nacionalisticky a konzervatívne orientovaným Koštunicom a prozápadne a reformne orientovaným Djindjićom. Situácia napokon vyústila do transformácie JZR (4. 2. 2003) na voľnejšie súštátie, konfederáciu Srbsko a Čierna Hora, ktorá zanikla 3. 6. 2006 rozpadom na dva samostatné štáty: Srbsko a Čiernu Horu.

Juhoslovanská zväzová republika
Prezidenti
1992 – 1993 Dobrica Ćosić
1993 – 1997 Zoran Lilić
1997 – 2000 Slobodan Milošević
2000 – 2003 Vojislav Koštunica
Predsedovia vlád
1992 – 1993 Milan Panić
1993 – 1998 Radoje Kontić
1998 – 2000 Momir Bulatović
2000 – 2001 Zoran Žižić
2001 – 2003 Dragiša Pešić
Text hesla

Juhoslovanská zväzová republika, JZR, srbsky Savezna republika Jugoslavija, aj Zväzová republika Juhoslávia, ZRJ — historický štátny útvar v záp. časti Balkánskeho polostrova 1992 – 2006; hlavné mesto Belehrad. JZR vznikla 27. 4. 1992 po rozpade Juhoslávie na základe dohody medzi bývalými juhoslovanskými zväzovými republikami Srbskom a Čiernou Horou podpísanej 12. 2. 1992 v Titograde (dnes Podgorica) a tvorili ju dve zväzové republiky: Srbsko (s provinciami Kosovo a Vojvodina) a Čierna Hora. Považovala sa za jediný nástupnícky štát bývalej SFRJ (z nástupníctva vylučovala ostatné štyri bývalé juhoslovanské republiky Chorvátsko, Slovinsko, Bosnu a Hercegovinu, Macedónsko), čo sa spolu s jej militantnou expanzívnou politikou voči Chorvátsku a Bosne a Hercegovine (Srbsko otvorene vojensky podporovalo odbojné akcie srbských menšín v Chorvátsku, ako aj v Bosne a Hercegovine) stalo prekážkou jej medzinárodného uznania (riadnym členom OSN sa stala až v novembri 2000). Rozhodujúcu úlohu v nej zohrával S. Milošević. Vnútropolitickú situáciu v krajine komplikoval najmä odpor Albáncov v Kosove proti výraznému obmedzeniu (február 1989) a zrušeniu (1990) autonómie, ktorý sa spočiatku prejavoval len pasívne (I. Rugova), 1997 však radikáli z Kosovskej oslobodzovacej armády (Ushtria Çlirimtare e Kosovës, UÇK) začali partizánsku vojnu proti srbským policajným silám a následne Milošević nariadil nasadiť proti UÇK armádu. V máji – júni 1998 boje v Kosove eskalovali do novej občianskej vojny. V októbri 1998 Bezpečnostná rada OSN a vedenie NATO ultimátom nariadili Miloševićovi stiahnuť z Kosova vojská. Keď však srbské vojská Kosovo opustili, obsadila UÇK väčšinu jeho územia a začala vyháňať a masakrovať kosovských Srbov. Preto v januári 1999 začala srbská armáda novú ofenzívu. Úsilie medzinárodného spoločenstva o politické riešenie konfliktu neprinieslo želaný výsledok, text dohody, ktorá mala zavŕšiť mierové rokovania medzi Srbmi a kosovskými Albáncami v zámku Rambouillet pri Paríži (od februára 1999), Srbi odmietli podpísať, pretože výrazne obmedzovala suverenitu JZR. Následne sa 24. marca 1999 bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN začalo bombardovanie srbských vojenských cieľov v Kosove a Belehrade letectvom krajín NATO (operácia Spojenecká sila, anglicky Allied Force), ktoré sa postupne rozšírilo i na ďalšie ciele v Srbsku. Hľadanie politického riešenia pokračovalo. Na rokovaniach 20. mája 1999 v Belehrade medzi ruským splnomocnencom V. Černomyrdinom a S. Miloševićom boli predložené podmienky zastavenia leteckých útokov NATO (ukončenie násilností, stiahnutie všetkých vojsk, garantovanie návratu utečencov, ochota vlády rokovať s kosovskými Albáncami o statuse Kosova), ktoré však Milošević odmietol. Letecké útoky NATO pokračovali a 27. mája boli Milošević a ďalší srbskí politici obžalovaní Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu. To napokon prinútilo srbskú vládu (31. mája) i Miloševića (3. júna) súhlasiť s belehradským plánom. Na rokovaniach medzi predstaviteľmi NATO a predstaviteľmi srbskej armády 5. júna 1999 boli dohodnuté podmienky stiahnutia srbskej armády z Kosova (dohoda podpísaná 6. júna). Letecké útoky NATO však pokračovali do 10. júna 1999. Konflikt ukončilo vyslanie mnohonárodných vojenských jednotiek pod velením NATO, ktoré pod názvom KFOR (anglicky Kosovo Force) prišli do Kosova 12. júna 1999 na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Kosovo zostalo aj naďalej súčasťou JZR a napriek tomu, že 2008 vyhlásilo jednostranne nezávislosť, viacero štátov vrátane Slovenska jeho suverenitu neuznáva (→ Kosovo). Pod tlakom opozície však moc S. Miloševića považovaného za kľúčovú postavu občianskej vojny v Juhoslávii začala slabnúť. Keď sa v septembri 2000 vyhlásil za víťaza celoštátnych prezidentských volieb, vypukli masové demonštrácie, čo ho prinútilo odstúpiť. Prezidentom sa stal umiernený politik V. Koštunica (do úradu nastúpil 7. 10. 2000), ktorý sa spočiatku usiloval o spoluprácu všetkých politických síl (predsedom novej koaličnej zväzovej vlády sa stal čiernohorský politik Zoran Žižić, *1951, †2013), o demokratické reformy, o udržanie zväzku Srbska (vrátane Kosova) a Čiernej Hory (počas leteckých útokov NATO a v nasledujúcom období sa usilovala o osamostatnenie) i o prelomenie medzinárodnej izolácie JZR. Jednou z podmienok medzinárodného uznania JZR však bolo vydanie Miloševića a srbských vojenských veliteľov obvinených z vojnových zločinov Medzinárodnému trestnému tribunálu pre bývalú Juhosláviu v Haagu, čo však Koštunica odmietal. Až v apríli 2001 dal srbský ministerský predseda Zoran Djindjić (*1952, †2003, zavraždený) Miloševića zatknúť a vydal ho do Haagu. Vnútropolitickú situáciu v JZR charakterizovali katastrofálna hospodárska situácia, nespokojnosť obyvateľov, nepopulárna spolupráca s haagskym tribunálom, ako aj mocenský boj medzi nacionalisticky a konzervatívne orientovaným Koštunicom a prozápadne a reformne orientovaným Djindjićom. Situácia napokon vyústila do transformácie JZR (4. 2. 2003) na voľnejšie súštátie, konfederáciu Srbsko a Čierna Hora, ktorá zanikla 3. 6. 2006 rozpadom na dva samostatné štáty: Srbsko a Čiernu Horu.

Juhoslovanská zväzová republika
Prezidenti
1992 – 1993 Dobrica Ćosić
1993 – 1997 Zoran Lilić
1997 – 2000 Slobodan Milošević
2000 – 2003 Vojislav Koštunica
Predsedovia vlád
1992 – 1993 Milan Panić
1993 – 1998 Radoje Kontić
1998 – 2000 Momir Bulatović
2000 – 2001 Zoran Žižić
2001 – 2003 Dragiša Pešić

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Juhoslovanská zväzová republika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-22]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/juhoslovanska-zvazova-republika