Juhoamerickí Indiáni

Juhoamerickí Indiáni — súhrnné označenie pôvodného obyvateľstva Južnej Ameriky. Na základe rozdielneho geografického prostredia, prevládajúceho spôsobu obživy, vývoja spoločnosti a tradícií sa Juhoamerickí Indiáni začleňujú do šiestich kultúrnych oblastí: vysokohorská oblasť Ánd v Južnej Amerike, tropické pralesy Južnej Ameriky, Brazílska vysočina, Gran Chaco, juh Južnej Ameriky, Ohňová zem (→ Indiáni, mapa, oblasti číslo 12 – 17); zaraďuje sa k nim aj severozápad Južnej Ameriky (mapa, oblasť číslo 10), ktorý tvorí spoločnú kultúrnu oblasť s ostrovným svetom Antíl, geograficky patriacim už k Severnej Amerike. K najpočetnejším juhoamerickým indiánskym kmeňom patria v súčasnosti Kečuánci, Aymarovia a Araukáni (Mapučovia).

Existencia prvých obyvateľov na juhoamerickom kontinente je doložená z obdobia okolo roku 19000 pred n. l. Prišli tam v niekoľkých migračných vlnách cez Panamskú šiju zo Severnej Ameriky, kam sa dostali z Ázie cez Beringov prieliv. Jedna z hlavných vĺn smerovala po horských chrbtoch a údoliach Ánd na juh, druhá sa zrejme odklonila a popri pobreží Atlantického oceána dosiahla Amazonku. Existujú však aj teórie o melanézskom a austrálskom pôvode prvých juhoamerických obyvateľov.

V prvom, paleoindiánskom období (19000 pred n. l. – 8000 pred n. l.) ľudia kočovali v malých skupinách, obživu si zabezpečovali lovom a zberom.

V archaickom období (8000 pred n. l. – 2000 pred n. l.) sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo, s čím súvisel aj prechod k usadlému spôsobu života. To prinieslo väčšiu prosperitu, začiatky stratifikácie spoločnosti a rozvoj umenia, ktoré sa tak stalo cenným prameňom poznania materiálnej i duchovnej kultúry vtedajšej spoločnosti, ale aj prírodného prostredia. Z tohto obdobia pochádzajú prvé zachované umelecké prejavy, jaskynné maľby (lovecké výjavy, zvieratá, odtlačky rúk a geometrické útvary) z Centrálnych Ánd, ktoré pravdepodobne slúžili na rituálne účely, napr. mali zabezpečiť úspešný lov. K najznámejším príkladom patria jaskynné maľby napr. z jaskýň Lauricocha v strednom Peru (asi 8000 pred n. l.), Toquepala v južnom Peru (asi 7500 pred n. l.) a Cueva de las manos (Jaskyňa rúk, asi 7300 pred n. l.; 1999 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) v juhozápadnej Argentíne v provincii Santa Cruz. Predkolumbovskí tvorcovia nepoznali písmo, a preto po sebe zanechali svedectvo iba v podobe anonymných umeleckoremeselných výrobkov (keramika, textil, drevorezba, predmety z kameňa a drahých kovov) a architektúry. Kolískou najrozvinutejších predkolumbovských kultúr bolo pobrežie dnešného Peru, Ekvádoru a Kolumbie i oblasť Centrálnych Ánd vrátane časti Bolívie. Z Ekvádoru pochádzajú najstaršie nálezy keramiky (→ Valdivia, 3200 – 1500 pred n. l.; plastiky žien späté s kultom plodnosti). Keramické výrobky sa v celej predkolumbovskej Amerike zhotovovali bez použitia hrnčiarskeho kruhu, modelovali sa rukami, prípadne sa lisovali z foriem. Zdobili sa rytím, maľovaním (hlinkami) či plastickým dekorom, niekedy aj striedaním matných a lesklých plôch, ktoré vznikli vyhladením povrchu kameňom alebo iným tvrdým predmetom alebo prekrytím vrstvou živice. Väčšina takto zdobených nádob či figurálnych plastík slúžila na obradné účely alebo bola súčasťou hrobovej výbavy. V Peru vznikali už v takzvanom predkeramickom období (3000 pred n. l. – 1800 pred n. l.) mestá a náboženské strediská budované z kameňov a nepálených tehál, budovali sa už aj stavby pyramídového charakteru, najstarším z nich je veľké obradné centrum Caral na pobreží Peru (okolo 2600 pred n. l. – 1800 pred n. l.; 2009 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), kde remeselné výrobky už obsahujú ikonografické prvky typické aj pre ďalšie staroveké peruánske kultúry, napr. motívy kríža, geometrické vzory, ryby, hady, mačkovité šelmy, opice, orly, kondory a štylizované ľudské tváre.

Predklasické obdobie (2000 pred n. l. – 500 n. l.) prinieslo ďalšiu spoločenskú stratifikáciu, budovali sa nové obradné strediská, rozvíjali sa výroba keramiky, tkáčstvo a spracovanie drahých kovov. Sociálny, kultúrny a politický vývoj neprebiehal všade rovnako, závisel od priaznivých geografických a klimatických podmienok. Najvyspelejšie predkolumbovské kultúry, o ktorých sa zachovalo svedectvo v podobe archeologických nálezov či záznamov španielskych dobyvateľov, vznikli na pobreží Tichého oceána a v oblasti Centrálnych Ánd. Najznámejšia z nich, chavínska kultúra (10. – 2. stor. pred n. l.), bola nazvaná podľa rovnomenného obradného centra Chavín de Huántar (1985 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktoré sa nachádzalo na obchodnej ceste spájajúcej pobrežie s amazonskou oblasťou, čo umožnilo rozšírenie náboženského i umeleckého vplyvu aj na pobrežie. Chavínsky štýl je badateľný predovšetkým v kameňosochárstve (chavínske kamenné plastiky a reliéfy dopĺňajúce architektúru, napr. Raimondiho stéla), ale aj v keramike (pod jej vplyvom vznikol na pobreží keramický štýl kultúry Cupisnique, 1500 pred n. l. – 1000 pred n. l.) a na vzoroch na bavlnených textíliách a zlatých ozdobách. Skvostnými hrobovými textíliami z bavlny a lamej vlny s pestrofarebným vyšívaným dekorom sa preslávila paracaská kultúra (700 pred n. l. – 300 n. l.). Na plášťoch, pokrývkach hláv a iných textilných súčastiach, do ktorých sa zahaľovali telá múmií, sú vyobrazené lietajúce ľudské postavy a fantazijné bytosti kombinujúce antropomorfné a zvieracie prvky s rastlinnými prvkami.

V klasickom období (500 – 1200 n. l.) už bola spoločnosť plne sociálne stratifikovaná, prosperovalo poľnohospodárstvo, budovali sa zavlažovacie kanály, obradné centrá a mestá, profilovali sa nové umelecké štýly, charakteristický je rozvoj regionálnych kultúr. Slávnou sa stala kultúra Nazkov (→ Nazca, 100 pred n. l. – 800 n. l.), a to najmä vďaka rozsiahlym geoglyfom lineárne stvárnených zvierat a geometrických útvarov v púšti, ako aj motívmi na textíliách a keramike, ktoré sú podobné motívom z obdobia paracaskej kultúry. V keramike sa výzdoba okrem plastického vyjadrenia sústreďovala aj na polychrómnu maľbu, pričom sa využívalo viac ako desať farebných odtieňov. Farebnosť keramiky Nazkov ovplyvnila štýl Huariov, ktorý priniesol nové výzdobné motívy prevzaté z bolívijského Tiahuanaca (300 – 1050 n. l.), takzvané plačúce božstvo obklopené kondorími hlavami, pumami i okrídlenými zvieratami s vtáčou hlavou a pumím telom, ktoré sa uplatnili aj na keramike s typickým tvarom lievikovito sa rozširujúceho pohára kero. Pre kultúru Huariov sú typické aj džbániky s hrdlom štylizovaným do podoby ľudskej tváre. Podobné výzdobné motívy, ale abstraktnejšie, zdobia aj impozantné huarijské mužské vlnené tuniky s vytkávanými vzormi a štvorrohé vlnené čiapky zrejme určené pre príslušníkov vyšších vrstiev. Kultúra Močikov (močická kultúra, Moche, 100 pred n. l. – 700 n. l.) je známa keramikou i množstvom ozdôb zo zlata, striebra a z polodrahokamov z takzvaného hrobu pána zo Sipánu (objavený v blízkosti peruánskeho mesta Chiclayo), ako aj chrámami Huaca del Sol (Chrám Slnka) a Huaca de la Luna (Chrám Mesiaca) v severnom Peru v blízkosti mesta Trujillo. Rozmach zlatníckej výroby nastal po roku 1000 n. l. aj na území dnešnej Kolumbie, významné sú napr. kultúry Calimov, Quimbayov, Zenúov, Muiskov (vlastných Čibčov) a Taironov. Pri spracovaní zlata (miešalo sa s meďou, pričom vznikla takzvaná tumbaga) sa používali rôzne techniky, napr. tepanie, cizelovanie, odlievanie technikou strateného vosku či filigrán. Zlato symbolizovalo pot uctievaného Slnka a z neho vyrobené predmety často slúžili ako obetné dary alebo na iné obradné účely, príp. mali vyjadrovať nadradenosť vyšších spoločenských vrstiev. Zo zlata sa zhotovovali napr. nádobky na uchovávanie vápna, ktoré sa používalo pri žutí koky, tyčinky na jeho naberanie, šperky (čelenky, náušnice, pektorály) i figúrky božstiev a mýtických bytostí. V kolumbijskom národnom archeologickom parku Tierradentro (1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) sa zachovali šachtové hroby s komorami, výklenkami alebo s piliermi podopierajúcimi strop, vyzdobenými maľbou (4. – 9. stor.), v archeologickom parku San Agustín (1995 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) skupina monumentálnych kamenných plastík (200 n. l. – 800 n. l.). Svojbytné umelecké štýly sa rozvíjali aj v severnej Argentíne (napr. kultúra La Candelaria, 200 – 1000 n. l.; → aguadská kultúra, 700 – 1100 n. l.; kultúra Santa María, 1200 – 1470 n. l.) a v Čile (kultúra Diaguitov, po 1000 n. l.). Tieto kultúry nezanechali žiadne pozostatky veľkolepej architektúry, zachovala sa však keramika (napr. pohrebné urny vysoké až 140 cm, do ktorých sa ukladali detské kostry) a práce z dreva či z kovu.

V poklasickom období (1200 – 15./16. stor.), nazývanom aj obdobie integrácie, sa formovali expanzívne štátne útvary, napr. mestské štáty Čibčov, ríša Čimor (→ Čimúovia, 11. – 15. stor. n. l.) a najvýznamnejšia z nich – Inkská ríša (→ Inkovia; 15. – 16. stor. n. l.). Jednu z najvyspelejších kultúr vytvorili Čibčovia (13. – 16. stor. n. l.), ktorí stavali cesty, mosty, kruhové obydlia a chrámy (prevažne z dreva), vysokú úroveň dosiahli remeslá (spracovanie zlata, striebra a medi, tkáčstvo, hrnčiarstvo). Kultúra Čimúov so strediskom v meste Chan Chan (archeologická lokalita bola 1988 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) zrejme voľne nadviazala na močickú tradíciu. Typické sú čierna keramika tvarovo podobná močickej, dvojfarebné (hnedá na žltastej alebo na bielej) maľované bavlnené textílie, a predovšetkým výrobky zo zlata, striebra a z medi (šperky, masky, zdobené pláty našívané na odev, nádoby a obradné nože často vykladané polodrahokamami). Zručnosť čimúskych zlatníkov zapôsobila aj na Inkov, ktorí si túto oblasť podmanili. Ich kultúra preberala do istej miery prvky podmanených etník, výzdobné motívy však boli skôr geometricky abstraktného charakteru. Osobité sú inkská kamenná architektúra z opracovaných kvádrov, s lichobežníkovými dvernými otvormi a s výklenkami napr. v mestách Cuzco a Machu Picchu (1983 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), pevnosť Sacsayhuamán (Saksaywaman) pri Cuzcu, mesto Ollantaytambo (Ullantaytampu) a i. Vlastný umelecký prejav mali aj etniká lovcov, zberačov a drobných poľnohospodárov z tropických oblastí povodia Amazonky a Orinoca. Vzhľadom na materiály, z ktorých sa predmety zhotovovali (najmä drevo, prútie, vtáčie perie), a na vlhkú klímu, ktorá spôsobuje rýchly rozklad organických materiálov, sa z týchto oblastí z predkolumbovského obdobia zachovala iba keramika (napr. keramika z kultúry Marajó v Brazílii). Vzhľad nezachovaných artefaktov sa odvodzuje z výrobkov neskoršieho koloniálneho a postkoloniálneho obdobia, ktoré sa dostali do múzeí, i zo súčasnej umeleckoremeselnej produkcie stále existujúcich kmeňov (výrobky z peria, zo semien, z kroviek chrobákov, úlomkov lastúr a iných prírodnín, košíky s vypletaným vzorom a pod.). Súčasťou tradičnej kultúry Juhoamerických Indiánov boli spev a hudba, ktoré mali významnú spoločenskú funkciu (→ indiánska hudba).

Príchodom Európanov do Južnej Ameriky v 1. polovici 16. stor. (→ Amerika) a po jej následnom dobytí (→ conquista) sa začalo nové historické obdobie poznamenané dramatickým poklesom počtu indiánskeho obyvateľstva a transformáciou jeho kultúr v dôsledku zavádzania európskej sociálnej a politickej organizácie, vplyvom šírenia kresťanstva i nových kultúrnych prvkov a vznikom vrstvy mesticov. Kmene, ktoré vpád Európanov prežili, boli Španielmi a Portugalčanmi (v menšej miere aj Britmi, Holanďanmi a Francúzmi) zatláčané ďalej do vnútrozemia; k najvýraznejším teritoriálnym posunom indiánskych kmeňov došlo v oblasti tropických pralesov v povodí Amazonky. Iné kmene postupne celkom podľahli asimilácii. Takmer úplne vyhubení boli napr. Indiáni žijúci na pampách (Tehuelčovia, Querandíovia) či v Ohňovej zemi (Onovia, Haushovia). Po vytvorení koloniálnej správy boli jestvujúce spoločenské systémy nahradené novými štruktúrami (→ Latinská Amerika), Indiáni boli vytlačení na okraj spoločnosti. To viedlo k viacerým povstaniam, najväčším bolo povstanie v Peru (1780 – 81), ktoré viedol Tupac Amaru (povstanie Josého Gabriela Condorcanquiho). Situáciu Indiánov nevyriešilo ani získanie nezávislosti väčšiny latinskoamerických štátov v 19. stor., aj keď v niektorých oblastiach začali už v koloniálnom období vznikať stredné a vyššie spoločenské vrstvy indiánskeho pôvodu (najmä andské štáty). Naopak, situácia v mnohých oblastiach sa ešte zhoršila, napr. zvýšený dopyt po kaučuku v poslednej tretine 19. stor. viedol v tropických pralesoch povodia Amazonky k ďalšiemu vykynožovaniu tam žijúcich kmeňov, v 20. stor. to boli predovšetkým veľké zásahy do životného prostredia najmä v oblasti tropických pralesov (ťažba dreva, stavba ciest a priehrad a i.), ktoré ohrozujú tam žijúce izolované kmene (mnohé boli len nedávno objavené, viaceré vedome odmietajú kontakt so západnou civilizáciou). V 1. polovici 20. stor. sa v krajinách Latinskej Ameriky začalo rozvíjať hnutie za obnovu a rozvoj pôvodnej kultúry indiánskeho obyvateľstva (→ indigenizmus), prejavujúce sa predovšetkým v literatúre. S podporou vlád, mimovládnych organizácií a cirkví vznikajú organizácie i politické strany, ktoré sa na miestnej, národnej a postupne aj na medzinárodnej úrovni usilujú presadzovať záujmy indiánskeho obyvateľstva, chrániť jeho práva a obnovovať jeho etnickú a kultúrnu identitu, napr. Národný fond Indiánov (Fundação Nacional do Índio, FUNAI), založený v roku 1910 v Brazílii; Indiánska rada Paraguaja (Consejo Indígena del Paraguay, CIP), založená v roku 1975 v Paraguaji; Národná indiánska organizácia Kolumbie (Organización Nacional Indígena de Colombia, ONIC), založená v roku 1982 v Kolumbii; Koordinátor indiánskych organizácií Amazonskej nížiny (Coordinadora de las Organizaciones Indígenas de la Cuenca Amazónica, COICA), založený v roku 1984 v Peru, zastupujúci záujmy Indiánov v povodí Amazonky v 9 juhoamerických štátoch a vo Francúzskej Guyane; Konfederácia indiánskych národností Ekvádoru (Confederación de Nacionalidades Indígenas del Ecuador, CONAIE), založená v roku 1986 v Ekvádore; Národná indiánska rada Venezuely (Consejo Nacional Indio de Venezuela, CONIVE), založená v roku 1989 vo Venezuele; a Organizácia domorodcov Surinamu (Organisatie van Inheemsen in Suriname, OIS), založená v roku 1992 v Suriname. Hoci Juhoamerickí Indiáni tvoria väčšinu obyvateľstva v Bolívii a Peru i výraznú časť obyvateľstva v Ekvádore a ich práva boli zakotvené aj v ústavách jednotlivých juhoamerických štátov (1988 Brazília, 1991 Kolumbia, 1992 Paraguaj, 1993 Peru, 1994 Argentína, 1995 Bolívia, 1998 Ekvádor, 1999 Venezuela), len málo z nich dosiahlo uznanie svojho jazyka (popri španielčine) za úradný (kečuánčina, aymarčina a ďalšie menšie domorodé jazyky v Peru; kečuánčina, aymarčina, guaraníjčina a ďalších 33 menších domorodých jazykov v Bolívii; wayúština, warraučina a ďalších 29 menších domorodých jazykov vo Venezuele; kečuánčina, šuarčina a ďalšie menšie domorodé jazyky v Ekvádore; guaraníjčina v Paraguaji). Niektorí príslušníci Juhoamerických Indiánov však zastávajú alebo zastávali významné funkcie v politických reprezentáciách štátov Južnej Ameriky, napr. bolívijský prezident Evo Morales (plným menom Juan Evo Morales Ayma, *1959; vo funkcii 2006 - 19), ktorý je Aymara, či bývalí peruánski prezidenti Alejandro Toledo (plným menom Alejandro Celestino Toledo Manrique, *1946; vo funkcii 2001 – 06) a Ollanta Humala (plným menom Ollanta Moisés Humala Tasso, *1962, vo funkcii od 2011 – 16), ktorí sú Kečuánci. Napriek tomu, že pred príchodom Európanov nevznikla jednotná juhoamerická indiánska kultúra, jednotiacim prvkom súčasných indiánskych kultúr je predovšetkým úsilie o uchovanie, resp. o znovunadobudnutie špecifickej identity v rámci jednotlivých štátov, resp. celej latinskoamerickej kultúry (→ latinskoamerická architektúra, → latinskoamerická hudba, → latinskoamerické literatúry, resp. jednotlivé národné literatúry, → latinskoamerické výtvarné umenie).