Jelšava

Jelšava — mesto v okrese Revúca v Banskobystrickom kraji na styku Revúckej vrchoviny a Slovenského krasu v doline rieky Muráň, 258 m n. m.; 3 209 obyvateľov (2021). Územie v Revúckej vrchovine je budované horninami kryštalinika, v Slovenskom krase vápencami, má vrchovinný až hornatinný reliéf. Územie pozdĺž Muráňa je čiastočne odlesnené, v nižších nadmorských výškach je pokryté dubovým, vo vyšších bukovým lesom. V okolí sa ťaží magnezit, spracúvaný (výroba žiaruvzdorných materiálov) v Magnezitovom závode v Jelšave (súčasť Slovenských magnezitových závodov, a. s.).

Mesto je písomne doložené v roku 1271 ako Elsua, 1291 Elswa, 1299 Ilsua, 1327 Ylsua, v rokoch 1427, 1435, 1438, 1453 Ilswa, v roku 1466 Elsva, 1469 Ilswa, 1564 Jelssawa, 1573 Jolssova, 1582 Ölch alias Ilschwa, 1594 Oltcz, 1598 Jelsowa, Josuach, 1773 Alnovia, Jolsva, Elesch, Jalssowa, 1786 Alnovia, Eltsch, Jelschau, 1808 Jolsva, Eltsch, Jelssawa, 1863 Jólsva, v rokoch 1873 – 82 Jolsva, v roku 1888 Jólsva, v rokoch 1892 – 95 Jolsva, 1898 – 1900 Jólsva, 1902 – 13 Jolsva, 1920 – 38 Jelšava, 1938 – 45 Jolsva, v roku 1945 Jelšava; v rokoch 1938 – 45 bolo pripojené k Maďarsku.

Vzniklo ako banská osada asi v 1. polovici 13. stor., v roku 1243 je doložený hrad Jelšava (castrum Illswa), ktorý vznikol na okraji osady ešte pred tatárskym vpádom. Od roku 1327 patrila Jelšava Ratoldovcom (neskôr získali prímeno z Jelšavy, → Jelšavskovci), ktorí nad ľavým brehom rieky Muráň asi 3 km severozápadne od Jelšavy vybudovali nový kamenný hrad (po 1327), ktorý bol v poslednej tretine 14. stor. výrazne prebudovaný palatínom Leustachom († po 1400). Pravdepodobne okolo roku 1327 získala Jelšava mestské výsady, nastal prílev nemeckých osadníkov a následne rozvoj baníctva (ťažba drahých kovov, medi a železnej rudy), neskôr tam boli v prevádzke huty a hámre (doložené 1435). Za vlády Ľudovíta I. Veľkého bola jedným z najdôležitejších producentov železa v Uhorsku. Koncom 1. polovice 15. stor. obsadili Jelšavu vojská bratríkov (doložené 1454). Po roku 1461 sa centrum panstva presunulo na hrad Muráň (po tom, ako ho Štefan Zápoľský vydobyl z rúk bratríkov). V roku 1552 získala Jelšava právo meča, 1556 ju zničili Turci. V roku 1567 je tam doložená mestská latinská škola. V roku 1568 vznikol prvý cech (kováči), postupne ich bolo 20; od 16. stor. boli významní najmä zvonkári, ktorí vyvážali zvonce do celej Európy (zvonkárstvo zaniklo v polovici 20. stor.). V roku 1576 zasiahla Jelšavu epidémia cholery. Koncom 16. stor. sa obyvatelia pridali k protestantizmu. Na začiatku 17. stor. mesto zničili Bočkajovi hajdúsi. Rozvoj Jelšavy podporoval palatín František Vešeléni, ktorý do mesta zvolával snemy. V roku 1659 bola Jelšava Leopoldom I. oslobodená od platenia dane, cla a desiatku. V roku 1670 sa mesto stalo majetkom grófa Jána Rotthala. V roku 1750 tam bola otvorená najstaršia lekáreň v Gemeri (existovala do 1997). Od 17. stor. Jelšava strácala banícky ráz a význam nadobudli remeslá. V roku 1816 tam existovala verejná knižnica. V roku 1829 mesto vyhorelo. V roku 1880 bol v Jelšave objavený magnezit, ktorý sa začal ťažiť koncom 19. stor. spolu s mastencom, v rokoch 1894 – 99 tam boli postavené tri pece a v roku 1923 otvorená továreň na spracovanie magnezitu, ktorá bola v 50. – 60. rokoch 20. stor. rozšírená (v súčasnosti Slovenské magnezitové závody, a. s.). Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola v Jelšave v rokoch 1968 – 91 umiestnená okupačná sovietska vojenská posádka.

Archeologické nálezy: zvyšky dvoch stredovekých drevozemných hrádkov, v polohe Hrad zrúcaniny kamenného hradu z prelomu 12. a 13. stor., nad ľavým brehom rieky Muráň zaniknutý hrad Jelšavskovcov zo 14. stor. (postupne zanikol pravdepodobne v 2. polovici 15. alebo začiatkom 16. stor., z prameňov sa vytratil po 1461).

Stavebné pamiatky: kaštieľ (nazývaný koburgovský alebo aj koháriovský, pôvodne renesančný z 1. polovice 16. stor., klasicisticky prestavaný 1796 – 1801, v súčasnosti nevyužívaný), neoklasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (1849, upravovaný v 20. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1784 – 85, veža z 1834) s klasicistickou budovou bývalej evanjelickej školy (1795), neskorobaroková radnica (1781, na mieste staršej, dnes sídlo Mestského úradu), neskorobaroková rímskokatolícka fara (80. roky 18. stor.) a rokoková budova bývalej rímskokatolíckej školy (2. polovica 18. stor., upravovaná v 2. polovici 20. stor.), neoklasicistická budova bývalého mestského hostinca Skalka (1845, opravovaná v 20. stor., dnes reštaurácia), v centre mesta v radovej zástavbe viaceré meštianske neskorobarokové a klasicistické meštianske domy (2. polovica 18. stor. – 19. stor., napr. Golosov dom z konca 18. stor., klasicistická budova mestskej knižnice z 1. polovice 18. stor.); na mestskom cintoríne niekoľko sochársky stvárnených náhrobkov z 19. stor. (napr. náhrobok Ľudovíta Greinera z 1882).