Jelineková, Elfriede
Jelineková (Jelinek), Elfriede, 20. 10. 1946 Mürzzuschlag, Štajersko — rakúska spisovateľka. Jej matka bola rumunsko-nemecká katolíčka, otec mal židovský pôvod. Študovala organovú hru na viedenskom konzervatóriu a neskôr divadelnú vedu a dejiny umenia na univerzite vo Viedni. Vplyv ambicióznej a autoritatívnej matky sa prejavil na jej duševnom zdraví (trpela silnými pocitmi strachu a sklonmi k sebapoškodzovaniu). Koncom 60. rokov 20. stor. patrila do okruhu ľavicovoorientovaných intelektuálov, 1974 – 91 bola členkou Komunistickej strany Rakúska. Istý čas žila v Berlíne, Mníchove a Ríme, v súčasnosti žije vo Viedni a venuje sa literárnej tvorbe.
Jelineková, považovaná za feministku a kritičku kultúry a politiky Rakúska, zobrazila vo svojich dielach vzťah mužov a žien ako boj pohlaví, sexualitu chápe ako uplatňovanie násilia muža na žene, experimentuje s jazykom, štýlom a formou, využíva paródiu a slovné hračky. V prvom románe sme volavky, baby! (wir sind lockvögel baby!, 1970) patriacom do kategórie popartového románu (je napísaný malými písmenami bez použitia interpunkčných znamienok) zobrazila vplyv masmédií na život človeka. Úspech získala románom Milenky (Die Liebhaberinnen, 1975; slov. 1999) o dvoch mladých ženách, ktoré sa usilujú vymaniť zo sociálne slabého prostredia. R. 1983 vyšiel jej psychologický román s autobiografickými črtami Klaviristka (Die Klavierspielerin; sfilmovaný 2001, réžia Michael Haneke) o nekompromisnej profesorke klavíra Erike Kohutovej, obeti svojej despotickej matky a svojich sadomasochistických neuróz. Hlavnou hrdinkou románu Žiadostivosť (Lust, 1989) je žena žijúca v kvázišťastnom manželstve, vystavená sexuálnemu zneužívaniu svojho manžela a túžiaca vymaniť sa z jeho despotického vplyvu. Hlavnými témami románu Deti mŕtvych (Die Kinder der Toten, 1995) sú fašistická minulosť Rakúska a spoločenské vyrovnanie sa s ňou, holokaust, ale aj turistický ruch v spolkovej krajine Štajersko.
R. 1979 v Grazi uviedli Jelinekovej divadelnú hru Čo sa stalo potom, ako Nora opustila svojho manžela (Was geschah, nachdem Nora ihren Mann verlassen hatte, vydaná 1980) o žene nespokojnej so svojím životom a postavením a hľadajúcej slobodu a naplnenie svojich snov. Jej ďalšie divadelné hry boli uvádzané najskôr v Nemecku a až potom v Rakúsku, mnohé z nich boli prijímané kontroverzne, napr. divadelná hra Burgtheater (vydaná 1984 v zbierke Divadelné hry, Theaterstücke) o pretrvávaní fašistickej ideológie v kultúre rakúskej spoločnosti uvedená 1985 v Bonne vyvolala v Rakúsku škandál (Jelinekovú označili za „tú, ktorá špiní do vlastného hniezda“). Po viedenskom uvedení divadelnej hry Odpočívadlo (Raststätte, 1994, vydaná 1996 v antológii Spectatulum 61. Moderné divadelné hry, Specatulum 61. Moderne Theaterstücke) plnej sexu zredukovaného na tovar a porno, ale aj ostrej kritiky kapitalistického zriadenia sa Jelineková po mediálnom prenasledovaní stiahla z verejného života. Zlom nastal 1998, keď viedenské divadlo Burgtheater uviedlo jej divadelnú hru Športová hra (Ein Sportstück, 1998 aj vydaná) o športe ako masovom fenoméne, ale aj o jeho spojení s vojnou a národným socializmom. R. 2000 po nástupe vlády koalície Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) udelila autorka generálny zákaz uvádzania svojich hier v rakúskych divadlách, ktorý zrušila po uvedení divadelnej hry Dielo (Das Werk, 2003, vydaná 2002 v zbierke V Alpách, In den Alpen) vo viedenskom divadle Wiener Akademietheater. R. 2003 uviedlo viedenské divadlo Burgtheater hru Bambiland (vydaná 2004 v rovnomennej zbierke), v ktorej Jelineková ostro kritizuje vojnu v Iraku a poukazuje na hospodárske pozadie tohto konfliktu. Autorka románov Chamtivosť (Gier, 2000) a Závisť (Neid, internetovo 2007 – 08), rozhlasových hier, libriet, filmových scenárov a kritických článkov o politickom a spoločenskom dianí v Rakúsku i vo svete. Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2004), Ceny Heinricha Bölla (1986), Ceny Georga Büchnera (1998), Ceny Heinricha Heineho (2002), Ceny Franza Kafku (2004) a iných literárnych ocenení.