jazykoveda

Text hesla

jazykoveda, lingvistika — náuka o jazyku v jeho rozmanitých prejavoch. Člení sa v súlade so zámerom spoznávať rozličné stránky jazyka a jeho vzťahy k iným objektom. Vnútorná jazykoveda je zameraná na skúmanie stavby jazyka, vonkajšia jazykoveda na skúmanie väzieb jazyka s okolnosťami jeho existencie. Podľa orientácie výskumov na minulosť a prítomnosť jazyka sa jazykoveda delí na diachrónnu jazykovedu (→ diachrónia), ktorá sa zaoberá dejinami jednotlivých jazykov s ich vývojovými tendenciami (začala sa rozvíjať ako historicko-porovnávacia jazykoveda, komparatistika), a to dejinami nárečí a kultúrnych jazykov ako predspisovných jazykových útvarov i dejinami spisovných jazykov, ako aj etymológiou, a na synchrónnu jazykovedu (→ synchrónia), ktorá je bohato členená. Vnútornú synchrónnu jazykovedu reprezentuje systémová jazykoveda (systémová lingvistika), ktorá definuje jazyk ako sústavu znakov (→ jazykový znak), takže sa včleňuje do všeobecnej náuky o znakoch, t. j. do semiotiky. Systémová jazykoveda vznikla z ideí štrukturalizmu a aplikuje pojem systém na organizáciu a predpokladovú bázu fungovania jazyka. Keďže jazykový systém (→ systém jazyka) sa skladá z podsystémov, ktoré sa označujú aj ako jazykové roviny, vyhranili sa špecializované jazykovedné disciplíny fonetika a fonológia, morfológia, lexikológia, syntax (→ skladba) a štylistika. Ďalšie aspekty jazyka sa skúmajú na základe pozorovania jeho vzťahov ku komunikantom ako jednotlivcom, k sociálnym skupinám a etnikám, ako aj k celej spoločnosti. Vo vzťahu k jednotlivcom sa skúma spätosť jazyka s ich psychikou. Opierajúc sa o psychológiu, sa konštituovala psycholingvistika zaoberajúca sa funkciou jazyka v psychických procesoch a stavoch, napr. pri myslení, organizovaní pojmov v pamäti alebo pri osvojovaní si jazyka. S rozvojom kognitívnych vied sa konštituovala aj kognitívna jazykoveda, ktorej základom je generatívna gramatika (→ transformačná gramatika) skúmajúca jazyk v procese spracúvania, ukladania a využívania informácií, pričom zužitkúva výsledky psychologických výskumov. Prostredníctvom nej sa jazykoveda dostala do styku s humánnou biológiou a prijala hypotézu o vrodenosti fundamentálnych jazykových štruktúr zahrnutých do pojmu univerzálna gramatika, čím sa podporila prírodovedná metodologická orientácia jazykovedy. Systematické pozorovanie vzťahu jazyka k sociálnym skupinám viedlo k formovaniu sociolingvistiky, ktorá sa postupne rozdelila na makrosociolingvistiku zaoberajúcu sa vzťahom jazyka k sociálnej diferencovanosti spoločnosti a na mikrosociolingvistiku zameranú na poznávanie jazyka v sociálnej interakcii (nazývanú aj interakčná sociolingvistika). Touto disciplínou sa jazykoveda dostala do styku s diskurznou (→ diskurz) analýzou, čím sa zapojila do multidisciplinárnych výskumov používania jazyka. Vlastný výskum používania jazyka je úlohou lingvistickej pragmatiky, ktorej základ tvoria teória rečových aktov, teória konverzačných implikatúr (Herbert Paul Grice, *1913, †1988) zaoberajúca sa intenciou a konvenciou v jazykovej komunikácii a konverzačná analýza. Vzťahom jazyka k etnikám sa zaoberá etnolingvistika zameraná na svojráznosti jazykov etník. Na rozdiel od nej sa lingvistická antropológia zaoberá tým, čo je spoločné ľuďom patriacim k rozličným etnikám. Vzťahu jazyka a kultúry etník sa venuje synchrónna porovnávacia jazykoveda, ktorá sa člení na konfrontačnú a kontrastívnu na základe toho, či sa v porovnávaných jazykoch sledujú spoločné aj odlišné javy alebo sa opisujú len kontrasty. Porovnávaním jazykov v istej geografickej oblasti s cieľom zistiť následky ich vzájomného vplyvu sa zaoberá areálna lingvistika, vzťahom jazyka k spoločnosti ako celku teória spisovného jazyka a národného jazyka (v jej rámci sa rozvíja teória jazykovej kultúry a jazykovej politiky), opisom jazyka deskriptívna jazykoveda, ktorá charakterizuje jazykové javy, triedi ich a sprehľadňuje, opisuje vzťahy medzi nimi, zisťuje pravidelnosti v ich výskyte a následne ich vysvetľuje. Na ňu nadväzuje explanačná lingvistika, ktorá sa rozdeľuje podľa toho, či sa javy vysvetľujú pomocou postupov v prírodných vedách (podľa striktnej logiky) alebo pomocou interpretácie preferovanej v sociálno-kultúrnych vedách. Aj v rámci jazykovedy sa uskutočňuje základný a aplikovaný výskum. Aplikovaná jazykoveda zahŕňa disciplíny, ktoré sú zamerané na využitie výsledkov základného výskumu v rozličných sférach narábania s jazykom, napr. lexikografiu, ktorá využíva poznatky o lexikálnych jednotkách pri spracúvaní slovníkov rozličného druhu, preskriptívnu lingvistiku, ktorá sa zameriava na spracúvanie kodifikačných diel, a lingvokulturológiu, ktorá využíva poznatky o vzťahu jazyka a kultúry (napr. v rámci didaktiky cudzieho jazyka). Aplikovaná jazykoveda vyúsťuje do praktickej jazykovedy, t. j. do tvorby jazykových príručiek. Teoretická jazykoveda je najmä prostredníctvom všeobecnej jazykovedy, ktorá zovšeobecňuje poznatky zo skúmania konkrétnych jazykov, úzko spojená s filozofiou jazyka a prispieva k objasňovaniu fundamentálnej otázky, t. j. úlohy (postavenia) jazyka v existencii človeka. Vo vzťahu k filozofii sa znova aktualizuje problém metodologickej orientácie jazykovedy, čo sa prejavuje vo dvoch protichodných tendenciách: oproti tendencii k scientizmu (prírodovednému prístupu), ktorá je podporovaná rozvojom matematickej lingvistiky ako exaktnej disciplíny a korpusovej lingvistiky poskytujúcej empirické údaje z rozsiahlych autentických textov, jestvuje tendencia k antiscientizmu (k spoločenskovednému prístupu), ktorá je založená na interpretácii.

Výskum jazyka sa rozvinul nezávisle vo viacerých kultúrnych okruhoch najmä v súvislosti s potrebou porozumieť starým textom alebo s riešením filozofických otázok. Prvé snahy tohto druhu možno pozorovať v Mezopotámii, kde sa hovorilo sumerčinou. Prvé písomné pamiatky v tomto jazyku sú zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. – 2300 pred n. l., keď bola vystriedaná akkadčinou, ale ako písomný jazyk pretrvala až do 1. tisícročia n. l., čo viedlo k vzniku dvojjazyčnej lexikografie. V starovekej Indii vychádzal vedecký záujem o jazyk predovšetkým z náboženských príčin, z potreby zaznamenať dovtedy ústne odovzdávané posvätné hinduistické texty (→ védy), aby ich bolo možné presne reprodukovať aj pri neskorších náboženských rituáloch. Keďže texty boli napísané v archaickom jazyku, ktorý sa v priebehu storočí v rôznych regiónoch diferencoval, z potreby porozumieť mu vytvoril asi vo 4. stor. pred n. l. staroindický gramatik Pánini gramatiku Osemdielna (Aštádhjájí), ktorá podáva komplexný opis jazyka odvtedy známeho ako sanskrit (sanskrt, dokonalý jazyk), obsahuje prvé sémantické, gramatické a fonologické opisy jazyka a v náznakoch sa v nej spomínajú fonéma, morféma a koreň slova. V Číne boli základom intenzívneho záujmu o jazyk zmeny v jazyku (najmä v slovnej zásobe), ktoré často spôsobovali, že porozumieť klasikom čínskej literatúry bolo čoraz ťažšie. To viedlo k vypracúvaniu početných slovníkov (od 2. stor. n. l.). Jazykoveda v Číne sa rýchlo rozvinula najmä v 3. a 4. stor. n. l. pod vplyvom buddhizmu, ktorý do jazyka vniesol nové prvky a termíny. Aj v arabskom kultúrnom svete mal záujem o jazyk predovšetkým náboženskú motiváciu. Prekladať Korán bolo zakázané (konvertiti na islam sa museli naučiť po arabsky), významnú úlohu však zohrala aj silná tradícia exegézy a komentovania Koránu. Stredoveká arabská jazykoveda, ktorá sa sústreďovala najmä na gramatiku, ale aj na fonetiku a lexikografiu, dosiahla vrchol koncom 8. stor. gramatikou perzského jazykovedca Síbavajha. Západná tradícia opisu jazyka má svoj pôvod v antickom Grécku, kde záujem o jazyk vyvolali predovšetkým filozofické otázky o tom, či je význam slov prirodzený alebo arbitrárny (konvenčný), či je jazyk vo svojej podstate skôr pravidelný alebo nepravidelný ap., ako aj potreba porozumieť starším textom. Spory, do ktorých sa zapojil Platón (dialóg o pôvode reči Kratylos), Aristoteles a stoici, ovplyvňujú diskusie v jazykovede dodnes. V prvej doloženej gréckej gramatike Dionysia Thraka (Dionysios Thrax, *170 pred n. l., †90 pred n. l.) O gramatickom umení (Techné grammatiké) je podrobný opis morfológie gréckeho jazyka, používajú sa už kategórie pádu, času, diatézy a i. Významným dielom v dejinách jazykovedy je gramatika Apollónia Dyskola (2. stor. n. l.), ktorý sa zaoberal slovnými druhmi a syntaktickými otázkami. V rímskom období boli filozofické problémy zatlačené do úzadia a záujem sa sústredil na tvorbu normatívnych gramatík, ktoré sa používali na vyučovaní a v rétorike. Varro Reatinus napísal 25 kníh o latinskom jazyku (De lingua latina libri XXV). Vďaka gramatikám A. Donata Menšia gramatika (Ars minor) a Väčšia gramatika (Ars maior) zo 4. stor. n. l. a Priscianovho diela Gramatické pravidlá (Institutiones grammaticae) z 5. – 6. stor. n. l. sa v rímskej jazykovede vytvoril model gramatík, ktoré sa neskôr označovali ako tradičné alebo školské. V stredoveku vznikali početné gramatické traktáty zamerané na výučbu latinčiny, ale v 13. a 14. stor. aj scholastické, tzv. špekulatívne gramatiky, ktoré pomocou jazyka analyzovali štruktúru skutočnosti. V období renesancie význam latinčiny ako jediného dominantného jazyka poklesol, vzrástol význam starogréčtiny i hebrejčiny, predovšetkým však európskych národných (ľudových) jazykov, a dokonca i mimoeurópskych jazykov, čo viedlo k vzniku veľkého počtu gramatík, učebníc a slovníkov i k štandardizácii, normovaniu a kodifikovaniu národných jazykov. V období osvietenstva znova zosilnel záujem o filozofické otázky spojené s jazykom (jazykmi). Vznikli viaceré racionalistické všeobecné (logické) gramatiky, z ktorých najznámejšia je tzv. Gramatika Port-Royal (vyšla pod názvom Grammaire générale et raisonnée, 1660) A. Arnaulda ml. a Clauda Lancelota (*1615, †1695); → portroyalská škola. Jazykovedné príspevky uverejňoval už prvý vedecký časopis na svete Journal des sçavans (založený 1665; Journal des savants). V 18. stor. zosilnel aj záujem o univerzálny jazyk (G. W. Leibniz) a o pôvod jazyka (J. G. Herder: Rozprava o pôvode reči, Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1772). Významným stimulom rozvoja jazykovedy ako samostatnej vednej disciplíny bola hypotéza sformulovaná 1786 W. Jonesom, podľa ktorej sanskrit, gréčtina, latinčina, ako aj gótčina a keltské jazyky majú spoločný základ neskôr nazvaný indoeurópčina. R. K. Rask, J. Grimm a F. Bopp porovnávaním rozmanitých indoeurópskych jazykov (predovšetkým ich zvukových a morfologických vlastností) získali dôkaz o genetickej príbuznosti týchto jazykov a prostredníctvom historicko-porovnávacej metódy definitívne etablovali jazykovedu ako samostatnú vedu. V 19. stor. bola z hľadiska rozvoja jazykovedy významným prínosom jazykovo-filozofická práca W. Humboldta O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu (Über die Verschiedenheit des menschlichen Sprachbaues und ihren Einfluss auf die geistige Entwickelung des Menschengeschlechts, 1836; slov. 2000), v ktorej porovnával jazyky na základe množstva (aj exotických) jazykov a jazyk nevnímal ako produkt (ergon), ale ako činnosť (energeia). A. Schleicher pod vplyvom evolučnej teórie Ch. Darwina vnímal jazyk ako organizmus, ktorý rastie, žije a upadá, čo predstavil v podobe svojej teórie rodostromu (Stammbaumtheorie); → jazyková rodina. V tom čase už v oblasti jazykovedy pôsobili aj lipskí indoeuropeisti známi ako tzv. mladogramatici (H. Paul, B. Delbrück, K. Brugmann a i.; → mladogramatická škola), ktorí nadviazali na Schleicherovo prírodovedné ponímanie jazyka. Vychádzali z postulátu, že vo vývine jazykov fungujú podobné zákony ako v prírodných vedách a hláskoslovné zákony chápali ako bezvýnimočné. Na rozdiel od jednoznačne historicky orientovanej jazykovedy 19. stor. bola jazykoveda v 20. stor. orientovaná prevažne synchrónne, neupriamovala pozornosť na skoršie vývinové fázy jazyka, do centra pozornosti však kládla výskum súčasného jazyka. Túto novú orientáciu zastával švajčiarsky jazykovedec F. de Saussure, a to najmä v posmrtne vydanom Kurze všeobecnej jazykovedy (Cours de linguistique générale, 1916), v ktorom rozvinul koncepciu jazyka ako systému znakov v synchrónnom pohľade a tým, že výskum súčasného stavu jazyka (synchróniu) nadradil výskumu jazykových zmien (diachrónii), položil základy štrukturalizmu ovplyvňujúceho jazykovedu od začiatku 20. stor. až po súčasnosť. Dôležitými centrami štrukturalizmu v Európe boli Ženeva (→ ženevská lingvistická škola), Praha (→ pražská lingvistická škola) a Kodaň (→ kodanská jazyková škola; → glosematika). Americký štrukturalizmus (L. Bloomfield a i.; → americká deskriptívna lingvistika) má niektoré črty zhodné s európskym, opiera sa však najmä o psychologický behaviorizmus a americkú tradíciu skúmania domorodých indiánskych jazykov. Medzníkom v dejinách jazykovedy 20. stor. je dielo N. Chomského, ktorý v polovici 50. rokov rozvinul generatívnu gramatiku (transformačnú gramatiku) s cieľom zachytiť prostredníctvom súboru explicitných formálnych pravidiel schopnosť (kompetenciu) hovoriacich aktuálne používať jazyk. Generatívna gramatika prešla počas desaťročí viacerými zmenami (od revidovanej rozšírenej štandardnej teórie po minimalistický program, tzv. optimalizačnú teóriu) a v súčasnosti je dôležitou súčasťou kognitívne orientovanej lingvistiky. Silná koncentrácia štrukturalistických a generativistických prístupov v jazykovedách orientovaných na jazykový systém viedla začiatkom 70. rokov 20. stor. ku komunikatívno-pragmatickému obratu, t. j. k silnejšiemu príklonu k otázkam používania jazyka, čo malo za následok rozvinutie lingvistickej pragmatiky a početných interdisciplinárnych vied. Koncom 50. rokov 20. stor. vznikla sociolingvistika, ktorá na rozdiel od generatívnej gramatiky zdôrazňuje sociálne dimenzie jazyka. Od začiatku 60. rokov 20. stor. sa rozvíjala psycholingvistika, neskôr sa konštituovali textová lingvistika (zaoberá sa jazykom z hľadiska jazykového systému), korpusová lingvistika (skúma jazyk pomocou elektronických jazykových korpusov) a kontaktná lingvistika (analyzuje jazyky v sociálnom kontakte), ako aj ekolingvistika (zaoberá sa jazykmi v súvislosti s vonkajšími podmienkami, ich vznikom, trvaním a zánikom), feministická lingvistika (skúma jazyk z hľadiska rodových stereotypov, t. j. mužskými a ženskými rolami zakotvenými v jazyku a ich významom v spoločnosti) a i. Na začiatku 21. stor. je v jazykovede charakteristická mnohosť konkurujúcich si prístupov, teórií a záujmov, v ktorých popri kognitívnej lingvistike (zahŕňajúcej aj generatívnu gramatiku) a rôznych pragmaticko a funkčne orientovaných smeroch nachádzajú svoje miesto aj rôzne štrukturalistické i tradičné prístupy. Pozornosť sa venuje (z rôznych teoretických pozícií) aj výskumu jazykových zmien a dejinám jazyka (jazykov).

Vznik jazykovedy ako vedného odboru na Slovensku úzko súvisí s formovaním slovenského jazyka ako celonárodného spisovného jazyka. V Uhorsku, a teda aj na Slovensku sa počas celého stredoveku používala ako oficiálny a literárny jazyk latinčina. V 14. (od obdobia renesancie, ktorá zdôrazňovala používanie živého jazyka), ale najmä v 15. stor. začala na Slovensko prenikať ako literárny jazyk čeština (→ český jazyk), zároveň sa začali formovať dva hlavné predspisovné varianty slovenčiny, a to kultúrna západoslovenčina a kultúrna stredoslovenčina. Začiatočné obdobie slovenskej jazykovedy bolo preto determinované praktickými potrebami: na jednej strane potrebou uľahčiť štúdium cudzích jazykov (tvorba gramatík a viacjazyčných slovníkov), na druhej strane úsilím ustáliť (kodifikovať) vlastný jazyk. Prvými jazykovednými prácami boli české gramatiky (prvou systematickou gramatikou češtiny bola Grammaticae bohemicae... libri duo od V. Benedikta z Nedožier, 1603) a česko-latinské, resp. latinsko-české slovníky (napr. z 2. polovice 14. stor. pochádzajúci rukopisný odpis Glosářa, známy ako Prešporský slovník; → bohemáre). Konfesionálne rozdelenie Slovenska sa odrazilo aj v jazykovede 17. a 18. stor. Evanjelici, ktorí prijali češtinu za svoj bohoslužobný jazyk, vydávali praktické učebnice češtiny, napr. T. Masník učebnicu Zpráva písma slovenského, jak se má dobře psáti, čísti i tisknouti (1696). Čeština používaná na Slovensku ako literárny jazyk sa však postupne slovakizovala, čoho dokladom je najvýznamnejšie jazykovedné dielo 1. pol. 18. stor. Slovensko-česká gramatika (Grammatica Slavico-Bohemica, 1746) P. Doležala, ktorá vyšla s predslovom M. Bela. Doležal novým spôsobom klasifikoval substantíva a slovesá, na jeho systém neskôr nadviazali A. Bernolák i český jazykovedec J. Dobrovský a dodnes predstavuje základ opisu tvaroslovia slovenčiny i češtiny. Slovakizovanie češtiny zjavné najmä v literárnych pamiatkach sa prejavilo aj v rukopisných i v tlačených jazykových príručkách pochádzajúcich z katolíckeho trnavského kultúrneho centra, kde sa rozvíjala tzv. kultúrna západoslovenčina. Dokladom sú dve školské učebnice o gramatike a syntaxi „slovenského jazyka“ Přívod ku dobromluvnosti slovenské... a Přívod ku dobropisebnosti slovenského písma... vydané anonymne 1780 v Trnave, ktorých autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou stredoškolský učiteľ J. Lesák. Dôležitú úlohu v procese vytvárania kultúrnej západoslovenčiny a jej variantov ako predkodifikačného útvaru zohral Š. R. Hadbavný ako hlavný predstaviteľ kultúrneho centra utvoreného okolo kamaldulského konventu v Červenom Kláštore (→ kamaldulská slovenčina). Významnú etapu v oblasti jazykovedného bádania predstavovalo obdobie národného obrodenia charakteristické procesom formovania sa novodobých národov a s tým súvisiacou potrebou kodifikácie celonárodného spisovného jazyka, pričom v prvej fáze obdobia národného obrodenia (1780 – 1820) sa vytvorili dva konfesionálne určované prúdy. Katolícky prúd reprezentovaný bernolákovcami uznával slovenčinu ako svojbytný jazyk a na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými stredoslovenskými prvkami kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk bernolákovčinu. Prvým normotvorným jazykovedným dielom v bernolákovčine bola Kritická filologická rozprava o slovanských písmenách (Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, 1787) spracovaná pod vedením A. Bernoláka v bratislavskom generálnom seminári Spoločnosťou na pestovanie slovenského jazyka, k ďalším patria Bernolákove jazykovedné diela: prvá gramatická norma spisovnej slovenčiny Slovenská gramatika (Grammatica Slavica, 1790), príručka o tvorení slov Etymológia slovenských slov (Etymologia vocum Slavicarum, 1791) a normatívna príručka slovnej zásoby Slowár Slovenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 27, 6 zväzkov). Evanjelický prúd bernolákovčinu odmietol a, hlásajúc národnú jednotu Čechov a Slovákov, za spisovný jazyk naďalej považoval češtinu. Príkladom úsilia o zachovanie čistoty českého jazyka v jeho klasickej (biblickej) podobe je 2-zväzkový Česko-nemecko-latinský slovník (Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch, 1820 – 21) Juraja Palkoviča. Zvýšený záujem o minulosť Slovanov a v oblasti jazykovedy o históriu jednotlivých jazykových javov umocnený ideou slovanskej vzájomnosti viedol k vzniku novej jazykovednej disciplíny slavistiky. Jej vedecké základy položil P. J. Šafárik v diele Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, 1826), v ktorom o. i. na základe viacerých charakteristických znakov slovenčiny (diftongy, nedostatok ř) vyčlenil Slovákov ako samostatný národ (kmeň), ako aj v prácach O pôvode a vlasti hlaholského písma (Über der Ursprung und die Heimat des Glagolitismus, 1858) a Najstaršie pamiatky českého jazyka (Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache, 1840, s F. Palackým). Výsledkom úsilia o prelomenie konfesionálnych bariér a zjednotenie katolíckeho a evanjelického prúdu na báze jednotného spisovného jazyka bola v 40. rokoch 19. stor. Štúrova kodifikácia slovenčiny. Dokladom a symbolom zjednotenia konfesionálne odlišných národných prúdov sa stala porada evanjelických a. v. činiteľov Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu s bernolákovským básnikom a rímskokatolíckym kňazom J. Hollým 1843 v Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny; oficiálne bola Štúrova slovenčina prijatá za celonárodný spisovný jazyk na prvom zasadnutí celonárodného spolku Tatrín v auguste 1844. Ľ. Štúr, ktorý sa počas svojho štúdia v Halle (1838 – 40) oboznámil s najnovšími vedeckými jazykovednými smermi (historicko-porovnávacia indoeurópska gramatika, všeobecná jazykoveda, ktorým sa v tom čase v Nemecku venoval W. Humboldt), v práci Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1844, vyšlo 1846) vyjadril názor, že Slováci tvoria osobitný kmeň slovanského národa a ich „nárečie“ (jazyk) je odlišné od „nárečia“ českého kmeňa, čím sa stotožnil s názormi bernolákovcov. Vo svojom najvýznamnejšom jazykovednom diele Nauka reči Slovenskej (1846), prvej gramatike spisovnej slovenčiny založenej na súdobej kultúrnej stredoslovenčine a s fonetickým pravopisom, položil teoretické základy jej kodifikovania (→ Štúrova spisovná slovenčina). Jeho kodifikácia je založená na opise jazyka zo synchrónneho hľadiska s naznačením perspektívy jeho ďalšieho vývinu a v podstate je zachovaná dodnes. Nebola však prijatá bez výhrad. Vystúpil proti nej J. Kollár hlásajúci jednotu spisovného jazyka s Čechmi a, vychádzajúc z mylnej hypotézy, že slovenčina predstavuje len zachované staršie štádium češtiny, navrhol viedenskej vláde zaviesť na Slovensku po porážke revolúcie 1848 – 49 ako vyučovací jazyk staroslovenčinu (češtinu s niektorými slovenskými prvkami; jej príručku Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí vydal 1850 A. Radlinský). Proti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu sa postavili aj M. M. Hodža (jazykovedné práce Slovenský potomok, Epigenes slovenicus, 1847, a Větín o slovenčine, 1848) a bernolákovci, najmä M. Hattala (Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s najbližšie príbuzným jazykom českým, Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica, 1850). Výsledkom kompromisnej dohody bola hodžovsko-hattalovská jazyková reforma (1851), ktorá upravila štúrovskú normu v hláskosloví, tvarosloví i v pravopise, kde okrem fonetického uplatnila aj etymologický princíp. Jej základnou normatívnou príručkou sa stala Hattalova Krátka mluvnica slovenská (1852). Pri tvorbe reformy sa zohľadňovali rôzne hľadiská, čo skomplikovalo štúrovskú kodifikáciu ako celok. Hattala študoval práce zo slovanskej filológie a zo svetovej indoeurópskej historicko-porovnávacej jazykovedy, ale pridŕžal sa aj diela P. J. Šafárika. Venoval sa i výskumu českého a slovenského hláskoslovia a skladbe (Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského, 1857; Mluvnica jazyka slovenského I, II, 1864, 1865). Z jeho diela vychádzali v 2. polovici 19. stor. slovenskí jazykovedci J. K. Viktorin (Gramatika slovenského jazyka, Grammatik der slowakischen Sprache, 1860), F. Mráz (Slovenská mluvnica, 1864) a i., koncom 19. a začiatkom 20. stor. na neho nadviazal aj S. Cambel (Czambel), ktorý sa však, vychádzajúc z najnovších súvekých jazykovedných teórií, na rozdiel od Hattalu opieral o živý jazyk chápaný ako výsledok vývinu (Príspevky k dejinám jazyka slovenského, 1887). Cambelove príručky Slovenský pravopis (1890), a najmä Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) sa stali základom kodifikácie novodobej spisovnej slovenčiny (→ Cambelova kodifikácia). Kontinuitu jazykového vývinu sa Cambel usiloval dokázať skúmaním vývinu slovenčiny a jej nárečí (práce Slováci a ich reč, 1903; Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, 1906, dokončil len prvú časť venovanú výskumu východoslovenských nárečí). Cambelovo jazykovedné dielo (synchrónny opis a kodifikácia spisovnej slovenčiny) sa stali vzorom pre nasledujúce generácie slovenských jazykovedcov. Na ustaľovaní spisovnej slovenčiny s Cambelom úzko spolupracoval J. Škultéty (*1853, †1948), ktorý po Cambelovej smrti 1915 pripravil druhé vydanie Rukoväti spisovnej reči slovenskej a 1919 tretie, v ktorom už uplatnil niektoré zmeny. Po vzniku Československa sa jazykoveda rozvíjala v Jazykovednom odbore Matice slovenskej v Martine (založený 1920) a na novozaloženej Filozofickej fakulte UK (od 1921) v Bratislave, kde o. i. pôsobil J. Škultéty. Výskumu jazyka sa venoval aj jazykovedný odbor Učenej spoločnosti Šafárikovej (1926 – 39; od 1927 vydávala časopis Bratislava), pri ktorej pracovala pravopisná, dialektologická a slovníková komisia. Začali vychádzať jazykovedné časopisy Sborník Matice slovenskej (vychádzal nepravidelne 1922 – 43, mal samostatnú jazykovednú časť) a Slovenská reč (od 1932). Činnosť jazykovedcov sa zameriavala najmä na lexikológiu a lexikografiu i na výskum slovenských nárečí. V 30. rokoch 19. stor. V. Vážný uskutočnil v rámci Matice slovenskej výskum všetkých slovenských nárečí a v rámci Učenej spoločnosti Šafárikovej nový dialektologický výskum so skupinou mladých jazykovedcov, napr. Š. Tóbikom a J. Orlovským v Gemeri, s E. Jónom v Novohrade, s E. Paulinym vo Zvolene a s J. Štolcom na Spiši. J. Stanislav vydal prvú veľkú monografiu Liptovské nárečia (1932), v ktorej použil aj modernejšie metódy jazykového zemepisu, fonetiky a fonológie. Rozvíjal sa výskum v oblasti všeobecnej i porovnávacej indoeurópskej jazykovedy, slavistiky (od 20. rokov 20. stor.), klasickej filológie (A. Kolář, J. Ludvíkovský), germanistiky, hungaristiky, romanistiky i rusistiky. Slovenská jazykoveda, pôvodne sa pridŕžajúca mladogramatickej školy a z filozofického hľadiska ovplyvnená pozitivizmom a kritickým realizmom, sa postupne začala oboznamovať s novými myšlienkovými prúdmi, predovšetkým so štrukturalizmom, ktorý sa v slovenskej jazykovede začal uplatňovať v priamej nadväznosti na pražský štrukturalizmus (na pražskú lingvistickú školu) a na Slovensku sa šíril najmä vďaka profesorom Filozofickej fakulty UK J. M. Kořínkovi, ktorý sa venoval teórii jazyka, všeobecnej jazykovede, komparatistickému výskumu, etymológii a jazykovednej metodológii (štúdia Fonológia a štúdium slovenčiny, in: Slovenská reč, 1934; monografie Studie z oblasti onomatopoje, 1934, Úvod do jazykospytu, 1948, a Od Indoeurópskeho prajazyka k praslovančine, 1948), a Ľ. Novákovi, ktorý sa venoval všeobecnej jazykovede a v oblasti historickej fonológie slovenčiny využíval metódu vnútornej rekonštrukcie (Jazykovedné glosy k československej otázke, 1935; K najstarším dejinám slovenského jazyka, 1980). Politická myšlienka jednotného československého národa presadzovaná po vzniku prvej ČSR sa prejavila v rozkolísaní jazykovej praxe a v tzv. kodifikačnom paralelizme. Presadzovala sa teória zbližovania slovenského a českého jazyka (jednotný jazyk vo dvoch spisovných variantoch) a v tomto duchu boli koncipované viaceré práce, napr. Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922) A. Pražáka, a najmä návrh Pravidiel slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom (1931), ktorý vypracoval V. Vážný. To viedlo k diskurzu o čistote slovenského jazyka (predovšetkým v časopise Slovenská reč) a k vystupňovaniu puristických tendencií (→ purizmus; jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol H. Bartek). V 30. a 40. rokoch 20. stor. nastúpila nová generácia slovenských jazykovedcov (E. Pauliny, J. Ružička, J. Horecký, Š. Peciar a i.). Jazykoveda sa rozvíjala v rámci spoločnosti Vedecká syntéza (1937 – 45), Slovenskej jazykovednej spoločnosti (založená 1941; → Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV), na Filozofickej fakulte UK a v Jazykovednom odbore Matice slovenskej (vydával práce zaoberajúce sa jazykovou kultúrou a jazykovou správnosťou, uplatňovala sa v nich metóda štrukturalizmu, napr. E. Pauliny Štruktúra slovenského slovesa, 1943). Na štrukturalistických princípoch bola založená aj jazykovedná spoločnosť Bratislavský lingvistický krúžok (1945 – 50), ktorá s cieľom informovať zahraničných jazykovedcov o výsledkoch slovenskej jazykovedy vydala 1948 prvý zväzok časopisu Recueil linguistique de Bratislava s príspevkami v angličtine, vo francúzštine, v nemčine a ruštine, 2. zväzok vyšiel 1968, časopis vychádzal nepravidelne do 1989. Štrukturalisticky bol orientovaný aj časopis Slovo a tvar (1947 – 50). R. 1943 vznikol v Bratislave Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení, ktorý sa po vzniku Slovenskej akadémie vied (1953) pod názvom Ústav slovenského jazyka SAV stal hlavným slovakistickým a jazykovedným pracoviskom na Slovensku; od 1966 Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV (JÚĽŠ SAV). Na jeho pôde boli zostavené základné kodifikačné príručky slovenčiny Pravidlá slovenského pravopisu (1953 ako Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom; posledné, 4. vydanie vyšlo 2013), šesťdielny Slovník slovenského jazyka (1959 – 68) zostavený kolektívom pod vedením Š. Peciara, Krátky slovník slovenského jazyka (1987) zostavený J. Kačalom, M. Pisárčikovou a M. Považajom, Synonymický slovník slovenčiny (1995, druhé opravené vydanie 2000, tretie nezmenené vydanie 2004) zostavený kolektívom pod vedením M. Pisárčikovej, prvé tri zväzky moderne koncipovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (1. zväzok 2006, 2. zväzok 2011, 3. zväzok 2015) poskytujúceho výstižný obraz o slovnej zásobe súčasného slovenského jazyka zostavené kolektívom pod vedením K. Buzássyovej a A. Jarošovej, Historický slovník slovenského jazyka (7 zväzkov, 1991 – 2008), Stručný etymologický slovník slovenčiny (2016) Ľ. Králika, prvé 2 zväzky Slovníka slovenských nárečí (1994, 2006), Atlas slovenského jazyka (4 zväzok, 1968 – 84), ako aj súborná personálna bibliografia slovenských jazykovedcov Slovenskí jazykovedci (zv. 1 – 4 spracoval L. Dvonč, vydané 1987, 1997, 1998, 2002; 5. zväzok Júlia Behýlová a Yulia Smetanová, 2009), ktorá nadväzuje na publikáciu Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov 1925 – 1975 vydanú 1987 Maticou slovenskou. R. 1993 vyšla z iniciatívy Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV Encyklopédia jazykovedy (v bývalom Vydavateľstve Obzor) určená širokému okruhu používateľov pri oboznamovaní sa so základnými jazykovednými termínmi, dejinami slovenského jazyka, osobnosťami slovenskej jazykovedy ap. Od začiatku 90. rokov 20. stor. sa v JÚĽŠ buduje Slovenský národný korpus, ktorý obsahuje v súčasnosti viac ako 4 mld. tokenov (textových slov); 2017 vyšiel Frekvenčný slovník slovenčiny na báze Slovenského národného korpusu. Matematickoštatistické metódy sa začali uplatňovať už v 2. polovici 20. stor. (J. Mistrík: Frekvencia slov v slovenčine, 1969; Retrográdny slovník slovenčiny, 1979), postupne sa rozvíjala aj gramatická teória, udomácnila sa metóda štruktúrnej a systémovej analýzy, v porovnávacom štúdiu jazykov sa používala historicko-porovnávacia metóda, neskôr konfrontačný a kontrastívny metodický postup, uplatňovala sa generatívna metóda (transformačná gramatika) i formalistické metodické postupy, vyšli významné jazykovedné práce. Fonetikou a fonológiou sa zaoberajú práce J. M. Kořínka (Úvod do jazykospytu, 1948), J. Horeckého (Fonológia latinčiny, 1949), E. Paulinyho (Fonológia spisovnej slovenčiny, 1961; Fonologický vývin slovenčiny, 1963), A. V. Isačenka (Spektrografická analýza slovenských hlások, 1968), Á. Kráľa (Model rečového mechanizmu, 1974; Atlas slovenských hlások, 1969, s Janou Dvončovou a Gejzom Jenčom), J. Sabola (Syntetická fonologická teória, 1989) a i. Vyšli významné práce regulujúce spisovnú normu a riešiace teoretické i praktické otázky jazykovej kultúry (E. Pauliny, J. Ružička, J. Štolc: Slovenská gramatika, 1953; E. Pauliny: Krátka gramatika slovenská, 1960). Problematikou gramatickej stavby slovenského jazyka a tvorením slov v slovenčine sa zaoberajú práce J. Horeckého (Slovotvorná sústava slovenčiny, 1959; Morfematická štruktúra slovenčiny, 1964), P. Ondrusa (Morfológia spisovnej slovenčiny pre vysoké školy, 1962), súborná Morfológia slovenského jazyka (1966; J. Ružička, L. Dvonč, G. Horák, F. Miko, J. Mistrík, J. Oravec), práce K. Buzássyovej (Sémantická štruktúra slovenských deverbatív, 1974; Východiská morfémovej analýzy, 1985), J. Furdíka (Zo slovotvorného vývoja slovenčiny, 1971), Miloslavy Sokolovej (Nový deklinačný systém slovenských substantív, 2007), M. Ološtiaka (Aspekty teórie lexikálnej motivácie, 2011), kolektívna monografia Morfologické aspekty súčasnej slovenčiny (2010, editor J. Dolník) a i., problematikou pohybu v slovnej zásobe práca J. Horeckého, K. Buzássyovej a J. Bosáka Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Otázkami syntaxe sa zaoberajú práce J. Orlovského (Slovenská syntax, 1959), J. Oravca (Väzba slovies v slovenčine, 1967), F. Kočiša (Zložené súvetie v slovenčine, 1973; Podraďovacie syntagmy v slovenčine, 1988), J. Kačalu (Doplnok v slovenčine, 1971; Sloveso a sémantická štruktúra vety, 1989) a i. Terminológii sa venujú práce J. Horeckého (Základy slovenskej terminológie, 1956; Slovník jazykovedných termínov, 1979, s A. Rácovou), F. Buffu (Vznik a vývin slovenskej botanickej nomenklatúry, 1972) a I. Masára (Príručka slovenskej terminológie, 1991), ako aj množstva odborníkov z rozličných vedných oblastí podieľajúcich sa v rámci terminologických komisií pri JÚĽŠ SAV na tvorbe terminologických slovníkov. Práce J. Mistríka sa zaoberajú štylistikou (Praktická slovenská štylistika, 1961; Slovenská štylistika, 1965; Štylistika slovenského jazyka, 1970; Štylistika, 1995, 3. vydanie 1997), rétorikou a umeleckým prednesom (Hovory s recitátorem, 1971; Úvahy s recitátorom, 1974; Rétorika, 1978; Variácie reči, 1988; Vektory komunikácie, 1990). Otázkami štýlu a estetiky sa zaoberajú práce F. Mika (súbor štúdií Estetika výrazu. Teória výrazu a štýl, 1969; Od epiky k lyrike, 1973), M. Ivanovej-Šalingovej (Príspevok k štýlu štúrovskej prózy, 1964; Štylistika, 1965), J. Findru (Rozbor štýlu prózy, 1971; Umenie prednesu, 1974; Stavba a prednes rečníckeho prejavu, 1989; Jazyk, reč, človek, 1998; Štylistika slovenčiny, 2004), ako aj V. Uhlára, Š. Peciara, J. Horeckého, J. Ružičku a i. Otázkam všeobecnej jazykovedy a modernej teórie jazyka sa venujú práce J. Horeckého (Základy jazykovedy, 1987; Vývin a teória jazyka, 1983), J. Sabola a Š. Ondruša (Úvod do štúdia jazykov, 1981), Ľ. Ďuroviča (O slovenčine a Slovensku, 2004; Všeobecná jazykoveda a slavistika, 2005), V. Krupu (Jednota a variabilita jazyka, 1980; Metafora na rozhraní vedeckých disciplín, 1990; Jazyk – neznámy nástroj, 1991), J. Dolníka (Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka, 2009, 2. rozšírené vydanie 2013; Teória spisovného jazyka so zreteľom na spisovnú slovenčinu, 2010; Jazyk, človek, kultúra, 2010) a i. Sociolingvistickému výskumu sa venujú S. Ondrejovič (Jazyk, veda o jazyku, societa, 2008), V. Patráš (Sociolingvistické aspekty elektronicky podmienenej komunikácie, 2009) a i., sociolingvistická situácia sa analyzuje v edičnej sérii Sociolinguistica Slovaca (1995 – 2007, editor S. Ondrejovič). Z oblasti výskumu slovenských nárečí vyšli práce J. Štolca (Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku, 1949), V. Blanára (Príspevok ku štúdiu slovenských osobných a pomiestnych mien v Maďarsku, 1949), P. Ondrusa (Stredoslovenské nárečia v Maďarskej ľudovej republike, 1956), K. Palkoviča (Z vecného slovníka Slovákov v Maďarsku, 1957), A. Habovštiaka (Oravské nárečia, 1965) a i. Jednotlivé výsledky výskumu územnej diferenciácie slovenských nárečí v rámci Slovenska, slovanských krajín i karpatského areálu boli publikované v Atlase slovenského jazyka (1968 – 84, 4 zväzky) a neskôr v Slovanskom jazykovom atlase a Celokarpatskom dialektologickom atlase (1989 – 2004). Výskumu vývinu slovenského jazyka sa venujú práce J. Stanislava (Slovenský juh v stredoveku I – II, 1948; súborné dielo Dejiny slovenského jazyka, 1956 – 73, 4 zväzky, zachytáva vývin slovenčiny vo všetkých jazykových rovinách od najstarších čias po súčasnosť), E. Paulinyho (Dejiny spisovnej slovenčiny I, 1948; Dejiny spisovnej slovenčiny II, 1974, s V. Blanárom, E. Jónom a J. Ružičkom), R. Krajčoviča (Náčrt dejín slovenského jazyka, 1964; Slovenčina a slovanské jazyky I, 1974; Svedectvo dejín o slovenčine, 1977; Dejiny spisovnej slovenčiny, 1990, s P. Žigom), J. Doruľu (Slováci v dejinách jazykových vzťahov, 1977; Tri kapitoly zo života slov, 1993) a i. Slovenskej historickej lexikológii sa venoval V. Blanár (Zo slovenskej historickej lexikológie, 1961). Rozvíjal sa onomastický výskum, teóriu vlastných mien vypracovali V. Blanár a M. Majtán, ktorý vydal prácu Názvy obcí na Slovensku (1972), J. Matejčík vydal monografiu Lexika Novohradu (1975). Rozvíjala sa slavistika (2005 vznikol Slavistický ústav J. Stanislava SAV), germanistika, anglistika, klasická filológia, romanistika, hungaristika a orientalistika (1960 bol založený Kabinet orientalistiky SAV, dnes Ústav orientalistiky SAV). Výsledkom konfrontačného výskumu slovnej zásoby slovanských jazykov bolo napr. vydanie konfrontačných učebníc češtiny a slovenčiny (Slovenština, 1957; Čeština, 1972), ako aj viacerých slovníkov (napr. Slovensko-český slovník, 1967; Česko-slovenský slovník, 1979, 2. vydanie 1981; Veľký rusko-slovenský slovník, 5 zväzkov, 1960 – 70; Veľký slovensko-ruský slovník, 6 zväzkov, 1979 – 95). Okrem knižných publikácií prezentujú slovenskí jazykovedci výsledky svojej práce v časopisoch Slovenská reč (od 1932), Jazykovedný časopis (od 1953 orgán JÚĽŠ SAV orientovaný na problematiku všeobecnej jazykovedy a na teóriu a metodológiu jazykovedy) a Kultúra slova (od 1967) i v rozličných zborníkoch. Rozličné jazykovedné disciplíny sa v súčasnosti pestujú aj na filozofických fakultách viacerých slovenských univerzít (Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, Prešovskej univerzity v Prešove, Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave).

Významné jazykovedné časopisy (výber)

Austrália: Australian Journal of Linguistics

Belgicko: Cahiers de l’Institut de linguistique de Louvain

Brazília: DLCV – Língua, Linguística & Literatura; Filologia e Linguística Portuguesa

Bulharsko: Ezik i literatura; Balgarski ezik; Săpostavitelno ezikoznanie/Sopostaviteľnoje jazykoznanije/Contrastive Linguistics

Česko: Slovo a slovesnost; Naše řeč; Slavia; Časopis pro moderní filologii

Estónsko: Eesti Rakenduslingvistika Ühingu aastaraamat

Fínsko: SKY Journal of Linguistics

Francúzsko: Bulletin de la Société de Linguistique de Paris; Langages

Holandsko: Foundations of Language

Chorvátsko: Jezik; Rasprave Instituta za hrvatski jezik i jezikoslovlje; Suvremena lingvistika

Írsko: Ériu

Kanada: Canadian Journal of Linguistics/Revue canadienne de linguistique; Canadian Journal of Applied Linguistics/Revue canadienne de linguistique appliquée; Germano-Slavica

Maďarsko: Acta Linguistica Hungarica; Magyar nyelv

Nemecko: Historische Sprachforschung; Indogermanische Forschungen; Linguistische Berichte; STUF – Language Typology and Universals/Sprachtypologie und Universalienforschung; Zeitschrift für Sprachwissenschaft; Zeitschrift für Literaturwissenschaft und Linguistik; Zeitschrift für Dialektologie und Linguistik; Theoretical Linguistics

Nórsko: Nordlyd

Poľsko: Język polski; Poradnik Językowy; Lingua Posnaniensis

Portugalsko: Alea – Estudos Neolatinos; Babilónia

Rakúsko: Die Sprache. Zeitschrift für Sprachwissenschaft

Rumunsko: Revue roumaine de linguistique (Romanian Review of Linguistics)

Rusko: Voprosy jazykoznanija; Russkaja reč

Slovensko: Slovenská reč; Jazykovedný časopis; Kultúra slova; Slavica Slovaca

Slovinsko: Jezik in slovstvo; Slavistična revija

Spojené kráľovstvo: Journal of Linguistics; Language in Society

Srbsko: Naš jezik; Književni jezik; Južnoslovenski filolog

Španielsko: Revista Española de Lingüística; Iberoromania; Estudios de Lingüística del Español

Švajčiarsko: Cahiers Ferdinand de Saussure

Švédsko: Moderna språk. Journal of English, French, German and Spanish languages, literatures and cultures

Taliansko: Cognitive Philology; Rivista di Linguistica

Ukrajina: Movoznavstvo

USA: Language; Word; Linguistic Inquiry; Antropological Linguistics; Issues in Applied Linguistics; Linguistic Inquiry

Medzinárodné časopisy: Acta Linguistica; Acta Linguistica Hafniensia: International Journal of Linguistics; Africana Linguistica; African and Asian Studies; Apples: Journal of Applied Language Studies; Cahiers de lexicologie; Computational Linguistics; English Language and Linguistics; InKoj: Interlingvistikaj Kajeroj; International Journal of Corpus Linguistics; International Journal of English Linguistics; International Journal of English Studies; International Journal of Language Studies; International Journal of Lexicography; International Journal of Linguistics; International Journal of Semiotics; International Journal of the Sociology of Language; ITL, International Journal of Applied Linguistics; Journal of Linguistics and Language Teaching; Journal of Phonetics; Journal of Semantics; Journal of Sociolinguistics; Language & Communication; Kratylos; Language Sciences; Languages in Contrast; Lexikos; Lingvisticæ Investigationes; Linguistica Pragensia; Linguistica Uralica; Linguistics Journal; L1-Educational Studies in Language and Literature; Natural Language & Linguistic Theory; Nordic Journal of Linguistics; Oceanic Linguistics; Open Applied Linguistics Journal; Phonetica: International Journal of Phonetic Science; Rétor; Semantics and Pragmatics; Scando-Slavica; Semiotica; Syntax; Sociolinguistica; Text & Talk; Theoretical Linguistics; Transactions of the Philological Society; Word; Word Structure; Zeitschrift für celtische Philologie

Text hesla

jazykoveda, lingvistika — náuka o jazyku v jeho rozmanitých prejavoch. Člení sa v súlade so zámerom spoznávať rozličné stránky jazyka a jeho vzťahy k iným objektom. Vnútorná jazykoveda je zameraná na skúmanie stavby jazyka, vonkajšia jazykoveda na skúmanie väzieb jazyka s okolnosťami jeho existencie. Podľa orientácie výskumov na minulosť a prítomnosť jazyka sa jazykoveda delí na diachrónnu jazykovedu (→ diachrónia), ktorá sa zaoberá dejinami jednotlivých jazykov s ich vývojovými tendenciami (začala sa rozvíjať ako historicko-porovnávacia jazykoveda, komparatistika), a to dejinami nárečí a kultúrnych jazykov ako predspisovných jazykových útvarov i dejinami spisovných jazykov, ako aj etymológiou, a na synchrónnu jazykovedu (→ synchrónia), ktorá je bohato členená. Vnútornú synchrónnu jazykovedu reprezentuje systémová jazykoveda (systémová lingvistika), ktorá definuje jazyk ako sústavu znakov (→ jazykový znak), takže sa včleňuje do všeobecnej náuky o znakoch, t. j. do semiotiky. Systémová jazykoveda vznikla z ideí štrukturalizmu a aplikuje pojem systém na organizáciu a predpokladovú bázu fungovania jazyka. Keďže jazykový systém (→ systém jazyka) sa skladá z podsystémov, ktoré sa označujú aj ako jazykové roviny, vyhranili sa špecializované jazykovedné disciplíny fonetika a fonológia, morfológia, lexikológia, syntax (→ skladba) a štylistika. Ďalšie aspekty jazyka sa skúmajú na základe pozorovania jeho vzťahov ku komunikantom ako jednotlivcom, k sociálnym skupinám a etnikám, ako aj k celej spoločnosti. Vo vzťahu k jednotlivcom sa skúma spätosť jazyka s ich psychikou. Opierajúc sa o psychológiu, sa konštituovala psycholingvistika zaoberajúca sa funkciou jazyka v psychických procesoch a stavoch, napr. pri myslení, organizovaní pojmov v pamäti alebo pri osvojovaní si jazyka. S rozvojom kognitívnych vied sa konštituovala aj kognitívna jazykoveda, ktorej základom je generatívna gramatika (→ transformačná gramatika) skúmajúca jazyk v procese spracúvania, ukladania a využívania informácií, pričom zužitkúva výsledky psychologických výskumov. Prostredníctvom nej sa jazykoveda dostala do styku s humánnou biológiou a prijala hypotézu o vrodenosti fundamentálnych jazykových štruktúr zahrnutých do pojmu univerzálna gramatika, čím sa podporila prírodovedná metodologická orientácia jazykovedy. Systematické pozorovanie vzťahu jazyka k sociálnym skupinám viedlo k formovaniu sociolingvistiky, ktorá sa postupne rozdelila na makrosociolingvistiku zaoberajúcu sa vzťahom jazyka k sociálnej diferencovanosti spoločnosti a na mikrosociolingvistiku zameranú na poznávanie jazyka v sociálnej interakcii (nazývanú aj interakčná sociolingvistika). Touto disciplínou sa jazykoveda dostala do styku s diskurznou (→ diskurz) analýzou, čím sa zapojila do multidisciplinárnych výskumov používania jazyka. Vlastný výskum používania jazyka je úlohou lingvistickej pragmatiky, ktorej základ tvoria teória rečových aktov, teória konverzačných implikatúr (Herbert Paul Grice, *1913, †1988) zaoberajúca sa intenciou a konvenciou v jazykovej komunikácii a konverzačná analýza. Vzťahom jazyka k etnikám sa zaoberá etnolingvistika zameraná na svojráznosti jazykov etník. Na rozdiel od nej sa lingvistická antropológia zaoberá tým, čo je spoločné ľuďom patriacim k rozličným etnikám. Vzťahu jazyka a kultúry etník sa venuje synchrónna porovnávacia jazykoveda, ktorá sa člení na konfrontačnú a kontrastívnu na základe toho, či sa v porovnávaných jazykoch sledujú spoločné aj odlišné javy alebo sa opisujú len kontrasty. Porovnávaním jazykov v istej geografickej oblasti s cieľom zistiť následky ich vzájomného vplyvu sa zaoberá areálna lingvistika, vzťahom jazyka k spoločnosti ako celku teória spisovného jazyka a národného jazyka (v jej rámci sa rozvíja teória jazykovej kultúry a jazykovej politiky), opisom jazyka deskriptívna jazykoveda, ktorá charakterizuje jazykové javy, triedi ich a sprehľadňuje, opisuje vzťahy medzi nimi, zisťuje pravidelnosti v ich výskyte a následne ich vysvetľuje. Na ňu nadväzuje explanačná lingvistika, ktorá sa rozdeľuje podľa toho, či sa javy vysvetľujú pomocou postupov v prírodných vedách (podľa striktnej logiky) alebo pomocou interpretácie preferovanej v sociálno-kultúrnych vedách. Aj v rámci jazykovedy sa uskutočňuje základný a aplikovaný výskum. Aplikovaná jazykoveda zahŕňa disciplíny, ktoré sú zamerané na využitie výsledkov základného výskumu v rozličných sférach narábania s jazykom, napr. lexikografiu, ktorá využíva poznatky o lexikálnych jednotkách pri spracúvaní slovníkov rozličného druhu, preskriptívnu lingvistiku, ktorá sa zameriava na spracúvanie kodifikačných diel, a lingvokulturológiu, ktorá využíva poznatky o vzťahu jazyka a kultúry (napr. v rámci didaktiky cudzieho jazyka). Aplikovaná jazykoveda vyúsťuje do praktickej jazykovedy, t. j. do tvorby jazykových príručiek. Teoretická jazykoveda je najmä prostredníctvom všeobecnej jazykovedy, ktorá zovšeobecňuje poznatky zo skúmania konkrétnych jazykov, úzko spojená s filozofiou jazyka a prispieva k objasňovaniu fundamentálnej otázky, t. j. úlohy (postavenia) jazyka v existencii človeka. Vo vzťahu k filozofii sa znova aktualizuje problém metodologickej orientácie jazykovedy, čo sa prejavuje vo dvoch protichodných tendenciách: oproti tendencii k scientizmu (prírodovednému prístupu), ktorá je podporovaná rozvojom matematickej lingvistiky ako exaktnej disciplíny a korpusovej lingvistiky poskytujúcej empirické údaje z rozsiahlych autentických textov, jestvuje tendencia k antiscientizmu (k spoločenskovednému prístupu), ktorá je založená na interpretácii.

Výskum jazyka sa rozvinul nezávisle vo viacerých kultúrnych okruhoch najmä v súvislosti s potrebou porozumieť starým textom alebo s riešením filozofických otázok. Prvé snahy tohto druhu možno pozorovať v Mezopotámii, kde sa hovorilo sumerčinou. Prvé písomné pamiatky v tomto jazyku sú zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. – 2300 pred n. l., keď bola vystriedaná akkadčinou, ale ako písomný jazyk pretrvala až do 1. tisícročia n. l., čo viedlo k vzniku dvojjazyčnej lexikografie. V starovekej Indii vychádzal vedecký záujem o jazyk predovšetkým z náboženských príčin, z potreby zaznamenať dovtedy ústne odovzdávané posvätné hinduistické texty (→ védy), aby ich bolo možné presne reprodukovať aj pri neskorších náboženských rituáloch. Keďže texty boli napísané v archaickom jazyku, ktorý sa v priebehu storočí v rôznych regiónoch diferencoval, z potreby porozumieť mu vytvoril asi vo 4. stor. pred n. l. staroindický gramatik Pánini gramatiku Osemdielna (Aštádhjájí), ktorá podáva komplexný opis jazyka odvtedy známeho ako sanskrit (sanskrt, dokonalý jazyk), obsahuje prvé sémantické, gramatické a fonologické opisy jazyka a v náznakoch sa v nej spomínajú fonéma, morféma a koreň slova. V Číne boli základom intenzívneho záujmu o jazyk zmeny v jazyku (najmä v slovnej zásobe), ktoré často spôsobovali, že porozumieť klasikom čínskej literatúry bolo čoraz ťažšie. To viedlo k vypracúvaniu početných slovníkov (od 2. stor. n. l.). Jazykoveda v Číne sa rýchlo rozvinula najmä v 3. a 4. stor. n. l. pod vplyvom buddhizmu, ktorý do jazyka vniesol nové prvky a termíny. Aj v arabskom kultúrnom svete mal záujem o jazyk predovšetkým náboženskú motiváciu. Prekladať Korán bolo zakázané (konvertiti na islam sa museli naučiť po arabsky), významnú úlohu však zohrala aj silná tradícia exegézy a komentovania Koránu. Stredoveká arabská jazykoveda, ktorá sa sústreďovala najmä na gramatiku, ale aj na fonetiku a lexikografiu, dosiahla vrchol koncom 8. stor. gramatikou perzského jazykovedca Síbavajha. Západná tradícia opisu jazyka má svoj pôvod v antickom Grécku, kde záujem o jazyk vyvolali predovšetkým filozofické otázky o tom, či je význam slov prirodzený alebo arbitrárny (konvenčný), či je jazyk vo svojej podstate skôr pravidelný alebo nepravidelný ap., ako aj potreba porozumieť starším textom. Spory, do ktorých sa zapojil Platón (dialóg o pôvode reči Kratylos), Aristoteles a stoici, ovplyvňujú diskusie v jazykovede dodnes. V prvej doloženej gréckej gramatike Dionysia Thraka (Dionysios Thrax, *170 pred n. l., †90 pred n. l.) O gramatickom umení (Techné grammatiké) je podrobný opis morfológie gréckeho jazyka, používajú sa už kategórie pádu, času, diatézy a i. Významným dielom v dejinách jazykovedy je gramatika Apollónia Dyskola (2. stor. n. l.), ktorý sa zaoberal slovnými druhmi a syntaktickými otázkami. V rímskom období boli filozofické problémy zatlačené do úzadia a záujem sa sústredil na tvorbu normatívnych gramatík, ktoré sa používali na vyučovaní a v rétorike. Varro Reatinus napísal 25 kníh o latinskom jazyku (De lingua latina libri XXV). Vďaka gramatikám A. Donata Menšia gramatika (Ars minor) a Väčšia gramatika (Ars maior) zo 4. stor. n. l. a Priscianovho diela Gramatické pravidlá (Institutiones grammaticae) z 5. – 6. stor. n. l. sa v rímskej jazykovede vytvoril model gramatík, ktoré sa neskôr označovali ako tradičné alebo školské. V stredoveku vznikali početné gramatické traktáty zamerané na výučbu latinčiny, ale v 13. a 14. stor. aj scholastické, tzv. špekulatívne gramatiky, ktoré pomocou jazyka analyzovali štruktúru skutočnosti. V období renesancie význam latinčiny ako jediného dominantného jazyka poklesol, vzrástol význam starogréčtiny i hebrejčiny, predovšetkým však európskych národných (ľudových) jazykov, a dokonca i mimoeurópskych jazykov, čo viedlo k vzniku veľkého počtu gramatík, učebníc a slovníkov i k štandardizácii, normovaniu a kodifikovaniu národných jazykov. V období osvietenstva znova zosilnel záujem o filozofické otázky spojené s jazykom (jazykmi). Vznikli viaceré racionalistické všeobecné (logické) gramatiky, z ktorých najznámejšia je tzv. Gramatika Port-Royal (vyšla pod názvom Grammaire générale et raisonnée, 1660) A. Arnaulda ml. a Clauda Lancelota (*1615, †1695); → portroyalská škola. Jazykovedné príspevky uverejňoval už prvý vedecký časopis na svete Journal des sçavans (založený 1665; Journal des savants). V 18. stor. zosilnel aj záujem o univerzálny jazyk (G. W. Leibniz) a o pôvod jazyka (J. G. Herder: Rozprava o pôvode reči, Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1772). Významným stimulom rozvoja jazykovedy ako samostatnej vednej disciplíny bola hypotéza sformulovaná 1786 W. Jonesom, podľa ktorej sanskrit, gréčtina, latinčina, ako aj gótčina a keltské jazyky majú spoločný základ neskôr nazvaný indoeurópčina. R. K. Rask, J. Grimm a F. Bopp porovnávaním rozmanitých indoeurópskych jazykov (predovšetkým ich zvukových a morfologických vlastností) získali dôkaz o genetickej príbuznosti týchto jazykov a prostredníctvom historicko-porovnávacej metódy definitívne etablovali jazykovedu ako samostatnú vedu. V 19. stor. bola z hľadiska rozvoja jazykovedy významným prínosom jazykovo-filozofická práca W. Humboldta O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu (Über die Verschiedenheit des menschlichen Sprachbaues und ihren Einfluss auf die geistige Entwickelung des Menschengeschlechts, 1836; slov. 2000), v ktorej porovnával jazyky na základe množstva (aj exotických) jazykov a jazyk nevnímal ako produkt (ergon), ale ako činnosť (energeia). A. Schleicher pod vplyvom evolučnej teórie Ch. Darwina vnímal jazyk ako organizmus, ktorý rastie, žije a upadá, čo predstavil v podobe svojej teórie rodostromu (Stammbaumtheorie); → jazyková rodina. V tom čase už v oblasti jazykovedy pôsobili aj lipskí indoeuropeisti známi ako tzv. mladogramatici (H. Paul, B. Delbrück, K. Brugmann a i.; → mladogramatická škola), ktorí nadviazali na Schleicherovo prírodovedné ponímanie jazyka. Vychádzali z postulátu, že vo vývine jazykov fungujú podobné zákony ako v prírodných vedách a hláskoslovné zákony chápali ako bezvýnimočné. Na rozdiel od jednoznačne historicky orientovanej jazykovedy 19. stor. bola jazykoveda v 20. stor. orientovaná prevažne synchrónne, neupriamovala pozornosť na skoršie vývinové fázy jazyka, do centra pozornosti však kládla výskum súčasného jazyka. Túto novú orientáciu zastával švajčiarsky jazykovedec F. de Saussure, a to najmä v posmrtne vydanom Kurze všeobecnej jazykovedy (Cours de linguistique générale, 1916), v ktorom rozvinul koncepciu jazyka ako systému znakov v synchrónnom pohľade a tým, že výskum súčasného stavu jazyka (synchróniu) nadradil výskumu jazykových zmien (diachrónii), položil základy štrukturalizmu ovplyvňujúceho jazykovedu od začiatku 20. stor. až po súčasnosť. Dôležitými centrami štrukturalizmu v Európe boli Ženeva (→ ženevská lingvistická škola), Praha (→ pražská lingvistická škola) a Kodaň (→ kodanská jazyková škola; → glosematika). Americký štrukturalizmus (L. Bloomfield a i.; → americká deskriptívna lingvistika) má niektoré črty zhodné s európskym, opiera sa však najmä o psychologický behaviorizmus a americkú tradíciu skúmania domorodých indiánskych jazykov. Medzníkom v dejinách jazykovedy 20. stor. je dielo N. Chomského, ktorý v polovici 50. rokov rozvinul generatívnu gramatiku (transformačnú gramatiku) s cieľom zachytiť prostredníctvom súboru explicitných formálnych pravidiel schopnosť (kompetenciu) hovoriacich aktuálne používať jazyk. Generatívna gramatika prešla počas desaťročí viacerými zmenami (od revidovanej rozšírenej štandardnej teórie po minimalistický program, tzv. optimalizačnú teóriu) a v súčasnosti je dôležitou súčasťou kognitívne orientovanej lingvistiky. Silná koncentrácia štrukturalistických a generativistických prístupov v jazykovedách orientovaných na jazykový systém viedla začiatkom 70. rokov 20. stor. ku komunikatívno-pragmatickému obratu, t. j. k silnejšiemu príklonu k otázkam používania jazyka, čo malo za následok rozvinutie lingvistickej pragmatiky a početných interdisciplinárnych vied. Koncom 50. rokov 20. stor. vznikla sociolingvistika, ktorá na rozdiel od generatívnej gramatiky zdôrazňuje sociálne dimenzie jazyka. Od začiatku 60. rokov 20. stor. sa rozvíjala psycholingvistika, neskôr sa konštituovali textová lingvistika (zaoberá sa jazykom z hľadiska jazykového systému), korpusová lingvistika (skúma jazyk pomocou elektronických jazykových korpusov) a kontaktná lingvistika (analyzuje jazyky v sociálnom kontakte), ako aj ekolingvistika (zaoberá sa jazykmi v súvislosti s vonkajšími podmienkami, ich vznikom, trvaním a zánikom), feministická lingvistika (skúma jazyk z hľadiska rodových stereotypov, t. j. mužskými a ženskými rolami zakotvenými v jazyku a ich významom v spoločnosti) a i. Na začiatku 21. stor. je v jazykovede charakteristická mnohosť konkurujúcich si prístupov, teórií a záujmov, v ktorých popri kognitívnej lingvistike (zahŕňajúcej aj generatívnu gramatiku) a rôznych pragmaticko a funkčne orientovaných smeroch nachádzajú svoje miesto aj rôzne štrukturalistické i tradičné prístupy. Pozornosť sa venuje (z rôznych teoretických pozícií) aj výskumu jazykových zmien a dejinám jazyka (jazykov).

Vznik jazykovedy ako vedného odboru na Slovensku úzko súvisí s formovaním slovenského jazyka ako celonárodného spisovného jazyka. V Uhorsku, a teda aj na Slovensku sa počas celého stredoveku používala ako oficiálny a literárny jazyk latinčina. V 14. (od obdobia renesancie, ktorá zdôrazňovala používanie živého jazyka), ale najmä v 15. stor. začala na Slovensko prenikať ako literárny jazyk čeština (→ český jazyk), zároveň sa začali formovať dva hlavné predspisovné varianty slovenčiny, a to kultúrna západoslovenčina a kultúrna stredoslovenčina. Začiatočné obdobie slovenskej jazykovedy bolo preto determinované praktickými potrebami: na jednej strane potrebou uľahčiť štúdium cudzích jazykov (tvorba gramatík a viacjazyčných slovníkov), na druhej strane úsilím ustáliť (kodifikovať) vlastný jazyk. Prvými jazykovednými prácami boli české gramatiky (prvou systematickou gramatikou češtiny bola Grammaticae bohemicae... libri duo od V. Benedikta z Nedožier, 1603) a česko-latinské, resp. latinsko-české slovníky (napr. z 2. polovice 14. stor. pochádzajúci rukopisný odpis Glosářa, známy ako Prešporský slovník; → bohemáre). Konfesionálne rozdelenie Slovenska sa odrazilo aj v jazykovede 17. a 18. stor. Evanjelici, ktorí prijali češtinu za svoj bohoslužobný jazyk, vydávali praktické učebnice češtiny, napr. T. Masník učebnicu Zpráva písma slovenského, jak se má dobře psáti, čísti i tisknouti (1696). Čeština používaná na Slovensku ako literárny jazyk sa však postupne slovakizovala, čoho dokladom je najvýznamnejšie jazykovedné dielo 1. pol. 18. stor. Slovensko-česká gramatika (Grammatica Slavico-Bohemica, 1746) P. Doležala, ktorá vyšla s predslovom M. Bela. Doležal novým spôsobom klasifikoval substantíva a slovesá, na jeho systém neskôr nadviazali A. Bernolák i český jazykovedec J. Dobrovský a dodnes predstavuje základ opisu tvaroslovia slovenčiny i češtiny. Slovakizovanie češtiny zjavné najmä v literárnych pamiatkach sa prejavilo aj v rukopisných i v tlačených jazykových príručkách pochádzajúcich z katolíckeho trnavského kultúrneho centra, kde sa rozvíjala tzv. kultúrna západoslovenčina. Dokladom sú dve školské učebnice o gramatike a syntaxi „slovenského jazyka“ Přívod ku dobromluvnosti slovenské... a Přívod ku dobropisebnosti slovenského písma... vydané anonymne 1780 v Trnave, ktorých autorom je s najväčšou pravdepodobnosťou stredoškolský učiteľ J. Lesák. Dôležitú úlohu v procese vytvárania kultúrnej západoslovenčiny a jej variantov ako predkodifikačného útvaru zohral Š. R. Hadbavný ako hlavný predstaviteľ kultúrneho centra utvoreného okolo kamaldulského konventu v Červenom Kláštore (→ kamaldulská slovenčina). Významnú etapu v oblasti jazykovedného bádania predstavovalo obdobie národného obrodenia charakteristické procesom formovania sa novodobých národov a s tým súvisiacou potrebou kodifikácie celonárodného spisovného jazyka, pričom v prvej fáze obdobia národného obrodenia (1780 – 1820) sa vytvorili dva konfesionálne určované prúdy. Katolícky prúd reprezentovaný bernolákovcami uznával slovenčinu ako svojbytný jazyk a na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými stredoslovenskými prvkami kodifikoval prvý slovenský spisovný jazyk bernolákovčinu. Prvým normotvorným jazykovedným dielom v bernolákovčine bola Kritická filologická rozprava o slovanských písmenách (Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, 1787) spracovaná pod vedením A. Bernoláka v bratislavskom generálnom seminári Spoločnosťou na pestovanie slovenského jazyka, k ďalším patria Bernolákove jazykovedné diela: prvá gramatická norma spisovnej slovenčiny Slovenská gramatika (Grammatica Slavica, 1790), príručka o tvorení slov Etymológia slovenských slov (Etymologia vocum Slavicarum, 1791) a normatívna príručka slovnej zásoby Slowár Slovenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 – 27, 6 zväzkov). Evanjelický prúd bernolákovčinu odmietol a, hlásajúc národnú jednotu Čechov a Slovákov, za spisovný jazyk naďalej považoval češtinu. Príkladom úsilia o zachovanie čistoty českého jazyka v jeho klasickej (biblickej) podobe je 2-zväzkový Česko-nemecko-latinský slovník (Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch, 1820 – 21) Juraja Palkoviča. Zvýšený záujem o minulosť Slovanov a v oblasti jazykovedy o históriu jednotlivých jazykových javov umocnený ideou slovanskej vzájomnosti viedol k vzniku novej jazykovednej disciplíny slavistiky. Jej vedecké základy položil P. J. Šafárik v diele Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, 1826), v ktorom o. i. na základe viacerých charakteristických znakov slovenčiny (diftongy, nedostatok ř) vyčlenil Slovákov ako samostatný národ (kmeň), ako aj v prácach O pôvode a vlasti hlaholského písma (Über der Ursprung und die Heimat des Glagolitismus, 1858) a Najstaršie pamiatky českého jazyka (Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache, 1840, s F. Palackým). Výsledkom úsilia o prelomenie konfesionálnych bariér a zjednotenie katolíckeho a evanjelického prúdu na báze jednotného spisovného jazyka bola v 40. rokoch 19. stor. Štúrova kodifikácia slovenčiny. Dokladom a symbolom zjednotenia konfesionálne odlišných národných prúdov sa stala porada evanjelických a. v. činiteľov Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu s bernolákovským básnikom a rímskokatolíckym kňazom J. Hollým 1843 v Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny; oficiálne bola Štúrova slovenčina prijatá za celonárodný spisovný jazyk na prvom zasadnutí celonárodného spolku Tatrín v auguste 1844. Ľ. Štúr, ktorý sa počas svojho štúdia v Halle (1838 – 40) oboznámil s najnovšími vedeckými jazykovednými smermi (historicko-porovnávacia indoeurópska gramatika, všeobecná jazykoveda, ktorým sa v tom čase v Nemecku venoval W. Humboldt), v práci Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1844, vyšlo 1846) vyjadril názor, že Slováci tvoria osobitný kmeň slovanského národa a ich „nárečie“ (jazyk) je odlišné od „nárečia“ českého kmeňa, čím sa stotožnil s názormi bernolákovcov. Vo svojom najvýznamnejšom jazykovednom diele Nauka reči Slovenskej (1846), prvej gramatike spisovnej slovenčiny založenej na súdobej kultúrnej stredoslovenčine a s fonetickým pravopisom, položil teoretické základy jej kodifikovania (→ Štúrova spisovná slovenčina). Jeho kodifikácia je založená na opise jazyka zo synchrónneho hľadiska s naznačením perspektívy jeho ďalšieho vývinu a v podstate je zachovaná dodnes. Nebola však prijatá bez výhrad. Vystúpil proti nej J. Kollár hlásajúci jednotu spisovného jazyka s Čechmi a, vychádzajúc z mylnej hypotézy, že slovenčina predstavuje len zachované staršie štádium češtiny, navrhol viedenskej vláde zaviesť na Slovensku po porážke revolúcie 1848 – 49 ako vyučovací jazyk staroslovenčinu (češtinu s niektorými slovenskými prvkami; jej príručku Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí vydal 1850 A. Radlinský). Proti Štúrovmu fonetickému pravopisnému princípu sa postavili aj M. M. Hodža (jazykovedné práce Slovenský potomok, Epigenes slovenicus, 1847, a Větín o slovenčine, 1848) a bernolákovci, najmä M. Hattala (Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s najbližšie príbuzným jazykom českým, Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica, 1850). Výsledkom kompromisnej dohody bola hodžovsko-hattalovská jazyková reforma (1851), ktorá upravila štúrovskú normu v hláskosloví, tvarosloví i v pravopise, kde okrem fonetického uplatnila aj etymologický princíp. Jej základnou normatívnou príručkou sa stala Hattalova Krátka mluvnica slovenská (1852). Pri tvorbe reformy sa zohľadňovali rôzne hľadiská, čo skomplikovalo štúrovskú kodifikáciu ako celok. Hattala študoval práce zo slovanskej filológie a zo svetovej indoeurópskej historicko-porovnávacej jazykovedy, ale pridŕžal sa aj diela P. J. Šafárika. Venoval sa i výskumu českého a slovenského hláskoslovia a skladbe (Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského, 1857; Mluvnica jazyka slovenského I, II, 1864, 1865). Z jeho diela vychádzali v 2. polovici 19. stor. slovenskí jazykovedci J. K. Viktorin (Gramatika slovenského jazyka, Grammatik der slowakischen Sprache, 1860), F. Mráz (Slovenská mluvnica, 1864) a i., koncom 19. a začiatkom 20. stor. na neho nadviazal aj S. Cambel (Czambel), ktorý sa však, vychádzajúc z najnovších súvekých jazykovedných teórií, na rozdiel od Hattalu opieral o živý jazyk chápaný ako výsledok vývinu (Príspevky k dejinám jazyka slovenského, 1887). Cambelove príručky Slovenský pravopis (1890), a najmä Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902) sa stali základom kodifikácie novodobej spisovnej slovenčiny (→ Cambelova kodifikácia). Kontinuitu jazykového vývinu sa Cambel usiloval dokázať skúmaním vývinu slovenčiny a jej nárečí (práce Slováci a ich reč, 1903; Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov, 1906, dokončil len prvú časť venovanú výskumu východoslovenských nárečí). Cambelovo jazykovedné dielo (synchrónny opis a kodifikácia spisovnej slovenčiny) sa stali vzorom pre nasledujúce generácie slovenských jazykovedcov. Na ustaľovaní spisovnej slovenčiny s Cambelom úzko spolupracoval J. Škultéty (*1853, †1948), ktorý po Cambelovej smrti 1915 pripravil druhé vydanie Rukoväti spisovnej reči slovenskej a 1919 tretie, v ktorom už uplatnil niektoré zmeny. Po vzniku Československa sa jazykoveda rozvíjala v Jazykovednom odbore Matice slovenskej v Martine (založený 1920) a na novozaloženej Filozofickej fakulte UK (od 1921) v Bratislave, kde o. i. pôsobil J. Škultéty. Výskumu jazyka sa venoval aj jazykovedný odbor Učenej spoločnosti Šafárikovej (1926 – 39; od 1927 vydávala časopis Bratislava), pri ktorej pracovala pravopisná, dialektologická a slovníková komisia. Začali vychádzať jazykovedné časopisy Sborník Matice slovenskej (vychádzal nepravidelne 1922 – 43, mal samostatnú jazykovednú časť) a Slovenská reč (od 1932). Činnosť jazykovedcov sa zameriavala najmä na lexikológiu a lexikografiu i na výskum slovenských nárečí. V 30. rokoch 19. stor. V. Vážný uskutočnil v rámci Matice slovenskej výskum všetkých slovenských nárečí a v rámci Učenej spoločnosti Šafárikovej nový dialektologický výskum so skupinou mladých jazykovedcov, napr. Š. Tóbikom a J. Orlovským v Gemeri, s E. Jónom v Novohrade, s E. Paulinym vo Zvolene a s J. Štolcom na Spiši. J. Stanislav vydal prvú veľkú monografiu Liptovské nárečia (1932), v ktorej použil aj modernejšie metódy jazykového zemepisu, fonetiky a fonológie. Rozvíjal sa výskum v oblasti všeobecnej i porovnávacej indoeurópskej jazykovedy, slavistiky (od 20. rokov 20. stor.), klasickej filológie (A. Kolář, J. Ludvíkovský), germanistiky, hungaristiky, romanistiky i rusistiky. Slovenská jazykoveda, pôvodne sa pridŕžajúca mladogramatickej školy a z filozofického hľadiska ovplyvnená pozitivizmom a kritickým realizmom, sa postupne začala oboznamovať s novými myšlienkovými prúdmi, predovšetkým so štrukturalizmom, ktorý sa v slovenskej jazykovede začal uplatňovať v priamej nadväznosti na pražský štrukturalizmus (na pražskú lingvistickú školu) a na Slovensku sa šíril najmä vďaka profesorom Filozofickej fakulty UK J. M. Kořínkovi, ktorý sa venoval teórii jazyka, všeobecnej jazykovede, komparatistickému výskumu, etymológii a jazykovednej metodológii (štúdia Fonológia a štúdium slovenčiny, in: Slovenská reč, 1934; monografie Studie z oblasti onomatopoje, 1934, Úvod do jazykospytu, 1948, a Od Indoeurópskeho prajazyka k praslovančine, 1948), a Ľ. Novákovi, ktorý sa venoval všeobecnej jazykovede a v oblasti historickej fonológie slovenčiny využíval metódu vnútornej rekonštrukcie (Jazykovedné glosy k československej otázke, 1935; K najstarším dejinám slovenského jazyka, 1980). Politická myšlienka jednotného československého národa presadzovaná po vzniku prvej ČSR sa prejavila v rozkolísaní jazykovej praxe a v tzv. kodifikačnom paralelizme. Presadzovala sa teória zbližovania slovenského a českého jazyka (jednotný jazyk vo dvoch spisovných variantoch) a v tomto duchu boli koncipované viaceré práce, napr. Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922) A. Pražáka, a najmä návrh Pravidiel slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom (1931), ktorý vypracoval V. Vážný. To viedlo k diskurzu o čistote slovenského jazyka (predovšetkým v časopise Slovenská reč) a k vystupňovaniu puristických tendencií (→ purizmus; jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol H. Bartek). V 30. a 40. rokoch 20. stor. nastúpila nová generácia slovenských jazykovedcov (E. Pauliny, J. Ružička, J. Horecký, Š. Peciar a i.). Jazykoveda sa rozvíjala v rámci spoločnosti Vedecká syntéza (1937 – 45), Slovenskej jazykovednej spoločnosti (založená 1941; → Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV), na Filozofickej fakulte UK a v Jazykovednom odbore Matice slovenskej (vydával práce zaoberajúce sa jazykovou kultúrou a jazykovou správnosťou, uplatňovala sa v nich metóda štrukturalizmu, napr. E. Pauliny Štruktúra slovenského slovesa, 1943). Na štrukturalistických princípoch bola založená aj jazykovedná spoločnosť Bratislavský lingvistický krúžok (1945 – 50), ktorá s cieľom informovať zahraničných jazykovedcov o výsledkoch slovenskej jazykovedy vydala 1948 prvý zväzok časopisu Recueil linguistique de Bratislava s príspevkami v angličtine, vo francúzštine, v nemčine a ruštine, 2. zväzok vyšiel 1968, časopis vychádzal nepravidelne do 1989. Štrukturalisticky bol orientovaný aj časopis Slovo a tvar (1947 – 50). R. 1943 vznikol v Bratislave Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied a umení, ktorý sa po vzniku Slovenskej akadémie vied (1953) pod názvom Ústav slovenského jazyka SAV stal hlavným slovakistickým a jazykovedným pracoviskom na Slovensku; od 1966 Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV (JÚĽŠ SAV). Na jeho pôde boli zostavené základné kodifikačné príručky slovenčiny Pravidlá slovenského pravopisu (1953 ako Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom; posledné, 4. vydanie vyšlo 2013), šesťdielny Slovník slovenského jazyka (1959 – 68) zostavený kolektívom pod vedením Š. Peciara, Krátky slovník slovenského jazyka (1987) zostavený J. Kačalom, M. Pisárčikovou a M. Považajom, Synonymický slovník slovenčiny (1995, druhé opravené vydanie 2000, tretie nezmenené vydanie 2004) zostavený kolektívom pod vedením M. Pisárčikovej, prvé tri zväzky moderne koncipovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (1. zväzok 2006, 2. zväzok 2011, 3. zväzok 2015) poskytujúceho výstižný obraz o slovnej zásobe súčasného slovenského jazyka zostavené kolektívom pod vedením K. Buzássyovej a A. Jarošovej, Historický slovník slovenského jazyka (7 zväzkov, 1991 – 2008), Stručný etymologický slovník slovenčiny (2016) Ľ. Králika, prvé 2 zväzky Slovníka slovenských nárečí (1994, 2006), Atlas slovenského jazyka (4 zväzok, 1968 – 84), ako aj súborná personálna bibliografia slovenských jazykovedcov Slovenskí jazykovedci (zv. 1 – 4 spracoval L. Dvonč, vydané 1987, 1997, 1998, 2002; 5. zväzok Júlia Behýlová a Yulia Smetanová, 2009), ktorá nadväzuje na publikáciu Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov 1925 – 1975 vydanú 1987 Maticou slovenskou. R. 1993 vyšla z iniciatívy Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV Encyklopédia jazykovedy (v bývalom Vydavateľstve Obzor) určená širokému okruhu používateľov pri oboznamovaní sa so základnými jazykovednými termínmi, dejinami slovenského jazyka, osobnosťami slovenskej jazykovedy ap. Od začiatku 90. rokov 20. stor. sa v JÚĽŠ buduje Slovenský národný korpus, ktorý obsahuje v súčasnosti viac ako 4 mld. tokenov (textových slov); 2017 vyšiel Frekvenčný slovník slovenčiny na báze Slovenského národného korpusu. Matematickoštatistické metódy sa začali uplatňovať už v 2. polovici 20. stor. (J. Mistrík: Frekvencia slov v slovenčine, 1969; Retrográdny slovník slovenčiny, 1979), postupne sa rozvíjala aj gramatická teória, udomácnila sa metóda štruktúrnej a systémovej analýzy, v porovnávacom štúdiu jazykov sa používala historicko-porovnávacia metóda, neskôr konfrontačný a kontrastívny metodický postup, uplatňovala sa generatívna metóda (transformačná gramatika) i formalistické metodické postupy, vyšli významné jazykovedné práce. Fonetikou a fonológiou sa zaoberajú práce J. M. Kořínka (Úvod do jazykospytu, 1948), J. Horeckého (Fonológia latinčiny, 1949), E. Paulinyho (Fonológia spisovnej slovenčiny, 1961; Fonologický vývin slovenčiny, 1963), A. V. Isačenka (Spektrografická analýza slovenských hlások, 1968), Á. Kráľa (Model rečového mechanizmu, 1974; Atlas slovenských hlások, 1969, s Janou Dvončovou a Gejzom Jenčom), J. Sabola (Syntetická fonologická teória, 1989) a i. Vyšli významné práce regulujúce spisovnú normu a riešiace teoretické i praktické otázky jazykovej kultúry (E. Pauliny, J. Ružička, J. Štolc: Slovenská gramatika, 1953; E. Pauliny: Krátka gramatika slovenská, 1960). Problematikou gramatickej stavby slovenského jazyka a tvorením slov v slovenčine sa zaoberajú práce J. Horeckého (Slovotvorná sústava slovenčiny, 1959; Morfematická štruktúra slovenčiny, 1964), P. Ondrusa (Morfológia spisovnej slovenčiny pre vysoké školy, 1962), súborná Morfológia slovenského jazyka (1966; J. Ružička, L. Dvonč, G. Horák, F. Miko, J. Mistrík, J. Oravec), práce K. Buzássyovej (Sémantická štruktúra slovenských deverbatív, 1974; Východiská morfémovej analýzy, 1985), J. Furdíka (Zo slovotvorného vývoja slovenčiny, 1971), Miloslavy Sokolovej (Nový deklinačný systém slovenských substantív, 2007), M. Ološtiaka (Aspekty teórie lexikálnej motivácie, 2011), kolektívna monografia Morfologické aspekty súčasnej slovenčiny (2010, editor J. Dolník) a i., problematikou pohybu v slovnej zásobe práca J. Horeckého, K. Buzássyovej a J. Bosáka Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Otázkami syntaxe sa zaoberajú práce J. Orlovského (Slovenská syntax, 1959), J. Oravca (Väzba slovies v slovenčine, 1967), F. Kočiša (Zložené súvetie v slovenčine, 1973; Podraďovacie syntagmy v slovenčine, 1988), J. Kačalu (Doplnok v slovenčine, 1971; Sloveso a sémantická štruktúra vety, 1989) a i. Terminológii sa venujú práce J. Horeckého (Základy slovenskej terminológie, 1956; Slovník jazykovedných termínov, 1979, s A. Rácovou), F. Buffu (Vznik a vývin slovenskej botanickej nomenklatúry, 1972) a I. Masára (Príručka slovenskej terminológie, 1991), ako aj množstva odborníkov z rozličných vedných oblastí podieľajúcich sa v rámci terminologických komisií pri JÚĽŠ SAV na tvorbe terminologických slovníkov. Práce J. Mistríka sa zaoberajú štylistikou (Praktická slovenská štylistika, 1961; Slovenská štylistika, 1965; Štylistika slovenského jazyka, 1970; Štylistika, 1995, 3. vydanie 1997), rétorikou a umeleckým prednesom (Hovory s recitátorem, 1971; Úvahy s recitátorom, 1974; Rétorika, 1978; Variácie reči, 1988; Vektory komunikácie, 1990). Otázkami štýlu a estetiky sa zaoberajú práce F. Mika (súbor štúdií Estetika výrazu. Teória výrazu a štýl, 1969; Od epiky k lyrike, 1973), M. Ivanovej-Šalingovej (Príspevok k štýlu štúrovskej prózy, 1964; Štylistika, 1965), J. Findru (Rozbor štýlu prózy, 1971; Umenie prednesu, 1974; Stavba a prednes rečníckeho prejavu, 1989; Jazyk, reč, človek, 1998; Štylistika slovenčiny, 2004), ako aj V. Uhlára, Š. Peciara, J. Horeckého, J. Ružičku a i. Otázkam všeobecnej jazykovedy a modernej teórie jazyka sa venujú práce J. Horeckého (Základy jazykovedy, 1987; Vývin a teória jazyka, 1983), J. Sabola a Š. Ondruša (Úvod do štúdia jazykov, 1981), Ľ. Ďuroviča (O slovenčine a Slovensku, 2004; Všeobecná jazykoveda a slavistika, 2005), V. Krupu (Jednota a variabilita jazyka, 1980; Metafora na rozhraní vedeckých disciplín, 1990; Jazyk – neznámy nástroj, 1991), J. Dolníka (Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka, 2009, 2. rozšírené vydanie 2013; Teória spisovného jazyka so zreteľom na spisovnú slovenčinu, 2010; Jazyk, človek, kultúra, 2010) a i. Sociolingvistickému výskumu sa venujú S. Ondrejovič (Jazyk, veda o jazyku, societa, 2008), V. Patráš (Sociolingvistické aspekty elektronicky podmienenej komunikácie, 2009) a i., sociolingvistická situácia sa analyzuje v edičnej sérii Sociolinguistica Slovaca (1995 – 2007, editor S. Ondrejovič). Z oblasti výskumu slovenských nárečí vyšli práce J. Štolca (Nárečie troch slovenských ostrovov v Maďarsku, 1949), V. Blanára (Príspevok ku štúdiu slovenských osobných a pomiestnych mien v Maďarsku, 1949), P. Ondrusa (Stredoslovenské nárečia v Maďarskej ľudovej republike, 1956), K. Palkoviča (Z vecného slovníka Slovákov v Maďarsku, 1957), A. Habovštiaka (Oravské nárečia, 1965) a i. Jednotlivé výsledky výskumu územnej diferenciácie slovenských nárečí v rámci Slovenska, slovanských krajín i karpatského areálu boli publikované v Atlase slovenského jazyka (1968 – 84, 4 zväzky) a neskôr v Slovanskom jazykovom atlase a Celokarpatskom dialektologickom atlase (1989 – 2004). Výskumu vývinu slovenského jazyka sa venujú práce J. Stanislava (Slovenský juh v stredoveku I – II, 1948; súborné dielo Dejiny slovenského jazyka, 1956 – 73, 4 zväzky, zachytáva vývin slovenčiny vo všetkých jazykových rovinách od najstarších čias po súčasnosť), E. Paulinyho (Dejiny spisovnej slovenčiny I, 1948; Dejiny spisovnej slovenčiny II, 1974, s V. Blanárom, E. Jónom a J. Ružičkom), R. Krajčoviča (Náčrt dejín slovenského jazyka, 1964; Slovenčina a slovanské jazyky I, 1974; Svedectvo dejín o slovenčine, 1977; Dejiny spisovnej slovenčiny, 1990, s P. Žigom), J. Doruľu (Slováci v dejinách jazykových vzťahov, 1977; Tri kapitoly zo života slov, 1993) a i. Slovenskej historickej lexikológii sa venoval V. Blanár (Zo slovenskej historickej lexikológie, 1961). Rozvíjal sa onomastický výskum, teóriu vlastných mien vypracovali V. Blanár a M. Majtán, ktorý vydal prácu Názvy obcí na Slovensku (1972), J. Matejčík vydal monografiu Lexika Novohradu (1975). Rozvíjala sa slavistika (2005 vznikol Slavistický ústav J. Stanislava SAV), germanistika, anglistika, klasická filológia, romanistika, hungaristika a orientalistika (1960 bol založený Kabinet orientalistiky SAV, dnes Ústav orientalistiky SAV). Výsledkom konfrontačného výskumu slovnej zásoby slovanských jazykov bolo napr. vydanie konfrontačných učebníc češtiny a slovenčiny (Slovenština, 1957; Čeština, 1972), ako aj viacerých slovníkov (napr. Slovensko-český slovník, 1967; Česko-slovenský slovník, 1979, 2. vydanie 1981; Veľký rusko-slovenský slovník, 5 zväzkov, 1960 – 70; Veľký slovensko-ruský slovník, 6 zväzkov, 1979 – 95). Okrem knižných publikácií prezentujú slovenskí jazykovedci výsledky svojej práce v časopisoch Slovenská reč (od 1932), Jazykovedný časopis (od 1953 orgán JÚĽŠ SAV orientovaný na problematiku všeobecnej jazykovedy a na teóriu a metodológiu jazykovedy) a Kultúra slova (od 1967) i v rozličných zborníkoch. Rozličné jazykovedné disciplíny sa v súčasnosti pestujú aj na filozofických fakultách viacerých slovenských univerzít (Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici, Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, Prešovskej univerzity v Prešove, Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave).

Významné jazykovedné časopisy (výber)

Austrália: Australian Journal of Linguistics

Belgicko: Cahiers de l’Institut de linguistique de Louvain

Brazília: DLCV – Língua, Linguística & Literatura; Filologia e Linguística Portuguesa

Bulharsko: Ezik i literatura; Balgarski ezik; Săpostavitelno ezikoznanie/Sopostaviteľnoje jazykoznanije/Contrastive Linguistics

Česko: Slovo a slovesnost; Naše řeč; Slavia; Časopis pro moderní filologii

Estónsko: Eesti Rakenduslingvistika Ühingu aastaraamat

Fínsko: SKY Journal of Linguistics

Francúzsko: Bulletin de la Société de Linguistique de Paris; Langages

Holandsko: Foundations of Language

Chorvátsko: Jezik; Rasprave Instituta za hrvatski jezik i jezikoslovlje; Suvremena lingvistika

Írsko: Ériu

Kanada: Canadian Journal of Linguistics/Revue canadienne de linguistique; Canadian Journal of Applied Linguistics/Revue canadienne de linguistique appliquée; Germano-Slavica

Maďarsko: Acta Linguistica Hungarica; Magyar nyelv

Nemecko: Historische Sprachforschung; Indogermanische Forschungen; Linguistische Berichte; STUF – Language Typology and Universals/Sprachtypologie und Universalienforschung; Zeitschrift für Sprachwissenschaft; Zeitschrift für Literaturwissenschaft und Linguistik; Zeitschrift für Dialektologie und Linguistik; Theoretical Linguistics

Nórsko: Nordlyd

Poľsko: Język polski; Poradnik Językowy; Lingua Posnaniensis

Portugalsko: Alea – Estudos Neolatinos; Babilónia

Rakúsko: Die Sprache. Zeitschrift für Sprachwissenschaft

Rumunsko: Revue roumaine de linguistique (Romanian Review of Linguistics)

Rusko: Voprosy jazykoznanija; Russkaja reč

Slovensko: Slovenská reč; Jazykovedný časopis; Kultúra slova; Slavica Slovaca

Slovinsko: Jezik in slovstvo; Slavistična revija

Spojené kráľovstvo: Journal of Linguistics; Language in Society

Srbsko: Naš jezik; Književni jezik; Južnoslovenski filolog

Španielsko: Revista Española de Lingüística; Iberoromania; Estudios de Lingüística del Español

Švajčiarsko: Cahiers Ferdinand de Saussure

Švédsko: Moderna språk. Journal of English, French, German and Spanish languages, literatures and cultures

Taliansko: Cognitive Philology; Rivista di Linguistica

Ukrajina: Movoznavstvo

USA: Language; Word; Linguistic Inquiry; Antropological Linguistics; Issues in Applied Linguistics; Linguistic Inquiry

Medzinárodné časopisy: Acta Linguistica; Acta Linguistica Hafniensia: International Journal of Linguistics; Africana Linguistica; African and Asian Studies; Apples: Journal of Applied Language Studies; Cahiers de lexicologie; Computational Linguistics; English Language and Linguistics; InKoj: Interlingvistikaj Kajeroj; International Journal of Corpus Linguistics; International Journal of English Linguistics; International Journal of English Studies; International Journal of Language Studies; International Journal of Lexicography; International Journal of Linguistics; International Journal of Semiotics; International Journal of the Sociology of Language; ITL, International Journal of Applied Linguistics; Journal of Linguistics and Language Teaching; Journal of Phonetics; Journal of Semantics; Journal of Sociolinguistics; Language & Communication; Kratylos; Language Sciences; Languages in Contrast; Lexikos; Lingvisticæ Investigationes; Linguistica Pragensia; Linguistica Uralica; Linguistics Journal; L1-Educational Studies in Language and Literature; Natural Language & Linguistic Theory; Nordic Journal of Linguistics; Oceanic Linguistics; Open Applied Linguistics Journal; Phonetica: International Journal of Phonetic Science; Rétor; Semantics and Pragmatics; Scando-Slavica; Semiotica; Syntax; Sociolinguistica; Text & Talk; Theoretical Linguistics; Transactions of the Philological Society; Word; Word Structure; Zeitschrift für celtische Philologie

Zverejnené v novembri 2013. Aktualizované 23. marca 2018.

citácia

Jazykoveda [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/jazykoveda