český jazyk
český jazyk, čeština — jeden zo západoslovanských jazykov, úradný jazyk v Česku, kde ním hovorí asi 95 % obyvateľstva. Český jazyk používajú aj početné české menšiny najmä v USA, na Slovensku, v Kanade, Rakúsku a i. Spisovný jazyk sa zakladá na stredočeskom nárečí. Miestne nárečia v súčasnosti ustupujú; v bežnom styku sa používa tzv. obecná čeština, nadnárečový útvar vzniknutý zjednodušením a zblížením nárečí.
Český jazyk je slovenčine najbližší príbuzný slovanský jazyk. Ich spoločný pôvod a stáročné priame kontakty sa odrážajú v podobnej gramatickej stavbe jazyka i vo veľmi blízkej slovnej zásobe, výraznejšie rozdiely sú v hláskosloví. Čeština má charakteristické hlásky ě a ř (město, řeka), nemá ä a dz (maso, pata, hráz, mez), uplatnili sa v nej tzv. prehlásky: a > e (ulice), u > i (cizí). Zhruba po 15. stor. tzv. úžením zanikli staršie stúpavé dvojhlásky (sieť > síť, kuoň > kůň), vznikli klesavé dvojhlásky ou (mouka) a v tzv. obecnej češtine ej (bejk), ktoré slovenčina nepozná. V češtine sa neobmedzuje dĺžka, neuplatňuje sa pravidlo o rytmickom krátení (bádání). V tvarosloví sa v nej, naopak, zachovali niektoré staršie tvary v skloňovaní (akuzatív plurálu — vidím chlapy, inštrumentál singuláru — s hrdinou) i v časovaní (já nesu, pracuji). Lexikálnych odlišností je veľa (záda, páteř, játra, žízeň, zeď, kotě, kozel, krocan, krůta, drůbež, teď, nyní a pod.). Čeština (podobne ako slovenčina) sa sformovala na konci 1. tisícročia. Od 2. polovice 13. stor. je doložená v súvislých textoch, od 1. polovice 15. stor. možno hovoriť o kodifikovanej spisovnej češtine, ktorej tvorcom bol Jan Hus. Nahradil slová prevzaté z latinčiny a nemčiny slovami z ľudovej reči, zaviedol diakritický pravopis, opísal vtedajšiu výslovnosť zanikajúcich hlások tvrdého ł a y, pričom odmietol nerozlišovanie samohlások i a y a zanedbávanie mäkkosti perníc (písal ich ako p, b, v). Humanistickú češtinu reprezentuje dielo Jana Blahoslava. V pobielohorskom období prežívala spisovná čeština prakticky až do národného obrodenia (Josef Dobrovský, Josef Jungmann) obdobie úpadku.
Na Slovensko čeština prenikala od 14. stor. v súvislosti s pôsobením českých duchovných v kapitulských školách a v predspisovnom období sa (popri latinčine) používala ako spisovný jazyk Slovákov preniknutý slovakizmami. Zo 14. stor. pochádzajú veršované modlitby a legendy, zo svetskej spisby rukopisný odpis Glosářa (známy aj ako Prešporský slovník), za autora ktorého sa považuje Bartoloměj z Chlumce (Klaret). Od 15. stor. sa čeština šírila prostredníctvom slovenských študentov na pražskej univerzite, ale aj v dôsledku vojenských, hospodárskych a politických stykov (napr. za vlády Mateja I. Korvína, ktorý bol aj českým kráľom). Z tohto obdobia sa zachovali listy, glosy, záznamy v miestnych knihách a i.; najvýznamnejšími pamiatkami sú Žilinská kniha a Spišské kázňové modlitby. V 16. stor. sa používanie češtiny na Slovensku rozšírilo najmä vplyvom reformácie (1581 v slovakizovanej češtine vydaný preklad Lutherovho Malého katechizmu; → bardejovské katechizmy), slovakizovaná čeština (→ bibličtina) sa stala liturgickým jazykom slovenských evanjelikov i literárnym jazykom (→ slovenská literatúra) a používala sa aj v úradnom styku. Hoci v období národného obrodenia (koniec 18. – polovica 19. stor.) niektorí slovenskí vzdelanci presadzovali jej používanie ako spisovného jazyka Slovákov a v predspisovnom období bola aj modelom pri formovaní kultúrnych útvarov slovenčiny, od prijatia Štúrovej (resp. hodžovsko-hattalovskej) kodifikácie spisovnej slovenčiny slovenskou kultúrnou verejnosťou zostala len liturgickým jazykom slovenských evanjelikov (až do 1960). Pokus Jána Kollára zaviesť na Slovensku po porážke revolúcie v rokoch 1848 – 49 čiastočne slovakizovanú češtinu (staroslovenčina) nebol úspešný.