jávska literatúra

jávska literatúra — literatúra písaná v jávčine. Formovala sa od 9. stor. n. l., pričom jej najstaršie diela, označované aj ako starojávska literatúra, boli napísané v starej jávčine (aj kawi; 9. – 14. stor.), čerpali námety prevažne zo staroindickej literatúry a prenášali ich do prostredia Jávy, napr. stručný prozaický preklad eposu Mahábhárata (koniec 10. a začiatok 11. stor.). Postupne vznikol aj väčší počet diel písaných viazanou rečou (kakawin) so zachovaným veršovým systémom typickým pre sanskrit, napr. Kakawin Ramayana (10. stor.) od neznámeho autora, Arjunov sobáš (Arjunawiwaha, 11. stor.) od Mpu Kanwu, Boj Bharatov (Bharatayuddha, 12. stor.) od Sedaha a Panuluha, Spálenie boha lásky (Smaradahana, zač. 12. stor.) od Mpu Dharmaju a Lovec (Lubdhaka) od Tana Akunga. Od 14. stor. sa starojávska literatúra formálne aj obsahovo zjednodušovala. Z hľadiska jávskej historiografie je významné dielo O usporiadaní štátu (Nagarakertagama, 1365) od Mpu Prapanca. Od 15. do začiatku 18. stor. vznikali diela v strednej jávčine, v poézii sa postupne prešlo k novej jávskej básnickej forme kidung a k metru macapat. Významným prozaickým dielom o dejinách Jávy bola Kniha kráľov (Pararaton) spísaná 1481 – 1600 neznámym autorom, v poézii vynikli rozprávania o dobrodružstvách národného hrdinu Radena Panjiho (princa Panjiho). Islamizácia Jávy priniesla aj zmenu v tematike, začali prevažovať témy islamskej mystiky a islamu ako náboženstva, z literárnych druhov vynikala epika, napr. Kniha o Menakovi (Serat Menak, 1715). Na začiatku 18. stor. začali autori písať novou jávčinou a opäť sa začali vracať k pôvodným tradičným témam, písali sa miestne kroniky, tzv. babady, napr. Jávska kronika (Babad Tanah Jawi). K najvýznamnejším básnikom tohto obdobia patria Yasadipura I. (*1729, †1803), jeho syn Yasadipura II. (*1756, †1844), Pakubuwono IV. (*1768, †1820), Ronggowarsito (*1803, †1875) a Mangkunegoro IV. (*1811, †1881). V 20. stor. začala nad jávskou literatúrou nadobúdať prevahu indonézska literatúra, naďalej však vychádzajú diela v jávčine (najmä romány zo súčasného života). Od 1945 sa jávska literatúra zapisuje latinkou, rozšírenými žánrami sú najmä romány a poviedky zo súčasnosti. K významným autorom 20. a 21. stor. patria Marbangun Harjowirogo (*1916), Any Asmara (*1913, †1990), Suparto Brata (*1932, †2015), Sulistyautami Iesmaniasitová (St. Iesmaniasita, *1933) a Djajus Pete (*1948).