japonský tanec

japonský tanec — spontánny alebo organizovaný tanečný prejav v Japonsku vyjadrujúci od najstarších čias dodnes radosť zo života (v ponímaní tradičného japonského náboženstva šintoizmu je život základnou hodnotou) a kolektívnu formu vďakyvzdania božstvám za všetko dobré. V priebehu historického vývoja sa vyvinulo niekoľko typov tancov – mai, odori, bujó, dansu a i. Tance typu odori majú výrazný zvislý rozmer, ich podstatnými zložkami sú dynamický krok, pohup a výskok. Pri kruhových tancoch bon odori tancujú ľudia odetí v ľahkom letnom župane (jukata) v rytme piesní tradičného ľudového štýlu okolo pódia s hudbou (zvyčajne speváci s plejbekom) v sústredných kolách rozličné zostavy krokov, podupov, mávaní a tlieskaní, ktoré predtancúvajú roztancovávači a ostatní sa usilujú ich napodobniť. Časovo sa viažu na augustový sviatok mŕtvych predkov (Obon) a tancujú sa po celom Japonsku. Každá časť krajiny má svoje špecifické typy tancov, piesne a skladby od svojich rodákov. Najznámejší z tancov bon odori je tzv. tanec bláznov Awa odori (tanec z Awy – starý názov dnešnej prefektúry Tokušima na východe ostrova Šikoku). V meste Tokušima sa koná medzinárodne známy niekoľkodňový festival tohto tanca, pri ktorom ulicami defilujú súbory aj odvážni jednotlivci posmelení refrénom hlavnej piesne Odoru ahó (jap. Tancujúci blázon). Súčasná tvorba nových skladieb bon odori je aj tradicionalistickým ohlasom na diskotéky a tvorbu populárnej hudby západného typu. Na profesionálnej aj poloprofesionálnej úrovni sa pestuje tanec bujó, ktorý sa predvádza (podobne ako divadlo) na javisku pred divákmi. Jednotlivé tance sú ucelené lyrické príbehy, ktoré sa spievajú so sprievodom šamisenu a ktorých dej tanečník alebo tanečníci predvádzajú v kimonách výrazných farieb a niekedy aj s rozličnými tematickými pokrývkami hlavy. Nazýva sa aj Nihon bujó (japonský tanec) a má spoločné korene s divadlom kabuki. V každej oblasti sa pestujú miestne druhy skupinových tancov, napr. banícky tanec tankó-buši či roľnícky tanec dengaku. Vznešenejšiu a starobylejšiu tradíciu majú tance typu mai, ktoré majú (na rozdiel od tancov typu odori) zvislý rozmer potlačený v prospech ladného posúvania sa po vodorovnej osi a chôdza v nich spočíva v typickom šúchaní chodidlami (suriaši). Tento druh je typický napr. pre tance drámy nó a pre tradičné vystúpenia tanečníc zábavných štvrtí v Kjóte (Kjó-no mai, tanec Cisárskeho mesta). Populárne sú aj dansu, moderné alebo spoločenské tance západného typu. Svojské formy tradičného tanca sa pestujú na ostrovoch prefektúry Okinava (súostrovie Rjúkju) ako dedičstvo z obdobia tamojšieho samostatného Rjúkjuského kráľovstva. Rjúkjuský kráľovský tanec kumi udui (jap. kumi odori) založil Tamagusuku Čókun (*1684, †1734) pod vplyvom japonskej tanečnej drámy nó. K šintoistickému rituálu patria rozličné náboženské tance, napr. kagura, ako aj blahoprajný tanec šišimai (leví tanec) predvádzaný najmä pri príležitosti Novoročných sviatkov (Ošógacu) vo forme koledovania od domu k domu. Rituálna šintoistická kagura má veľa podôb, v plnej forme trvá aj niekoľko týždňov, a to spravidla v období Novoročných sviatkov (Ošógacu). V centrálnej oblasti ostrova Kjúšu má svojráznu formu niekoľko dní trvajúcich epických vystúpení (Nagano Iwato kagura) spodobňujúcich mýty zaznamenané v najstaršej kronike Kodžiki (712 n. l.). Tanec zohrával dôležitú úlohu už vo významnom mýte o bohyni slnka Amaterasu-ómikami, podľa ktorého sa Amaterasu pobúrená a urazená výčinmi svojho brata, boha búrok Susanoa (Susanoo-no mikoto), skryla do jaskyne, čím svetu hrozilo, že bez svetla a tepla zanikne. Bohyňa Uzume polonahá divoko tancovala a rozveseľovala ostatné skľúčené božstvá, ktoré sa začali zabávať a smiať, čím vylákali Amaterasu z jaskyne a zachránili svet. Tanec bohyne Uzume je rituálnym precedensom toho, že tanec je dobrý a žiaduci aj z náboženského hľadiska. Tento jeho prvok je markantný pri začiatkoch drámy nó najmä v jej archaickom modlitebnom tanci Okina (Starec) a v hrách o božstvách. Od 7. stor. prichádzali do Japonska z kontinentu rozličné podoby tancov označovaných bugaku, ktoré sa dodnes pestujú v cisárskom paláci. Patria k tancom typu mai, majú charakter pantomímy a tancujú sa so sprievodom inštrumentálnej hudby, ktorá sa môže predvádzať aj samostatne bez tanca – vtedy sa nazýva kangen, pričom tanečné vystúpenia bugaku aj inštrumentálne vystúpenia kangen sa v širšom zmysle považujú za súčasť najstaršej japonskej klasickej hudby gagaku. Tance pôvodom z Číny, juhovýchodnej Ázie či Indie (nazývané ľavé mai – samai) tancujú tanečníci najčastejšie v červených kostýmoch, kým tance pôvodom z Kórey či Mandžuska (nazývané pravé mai – umai) v modrých či zelených kostýmoch. Škála dvorských tancov sa neustále rozvíjala a rozširovala aj do oblasti večierkových tancov na hostinách dvorskej a neskôr (od 12. stor.) aj vojenskej šľachty. Vytvorila sa kategória profesionálnych zabávačiek (júdžo – predchodkýň neskorších gejší) predvádzajúcich tance, z ktorých sú väčšinou známe len názvy (sóga, širabjóši, kusemai). Tancovali sa s hudobným sprievodom so špecifickým podmanivým rytmom a s ucelenou piesňou lyrického či cestovného charakteru, ktoré si spieval väčšinou samotný tanečník. Tanec kusemai, obzvlášť obľúbený v 14. stor., zaradil do svojich diel dramatik Kannami, čím vytvoril základ klasickej drámy nó, v ktorej tanečný výstup odvodený od tohto tanca (pod skráteným názvom kuse) je dodnes epicko-tanečným vyvrcholením hry. Počas samurajských vojen v období bojujúcich kniežatstiev (1477 – 1568; → Sengoku) sa uplatnil epický Kówakov tanec (Kówaka-mai) založený na predvádzaní bojových príbehov; je príbuzný dráme nó. Po skončení vojen stratil na aktuálnosti a dodnes sa zachoval len v lokalite Setaka na severozápade Kjúšu, kde sa každoročne usporadúva kultúrny festival tohto tanca. Okolo 1600 si v Kjóte získali veľkú obľubu eroticky ladené tanečné vystúpenia mladých žien a chlapcov, z ktorých po sérii morálne motivovaných vládnych zákazov v priebehu 17. stor. vznikla nová rovnomenná divadelná forma kabuki čerpajúca z bohatej tradície nó a praxe súvekého bábkového divadla džóruri; → japonské divadlo.