japonský film

japonský film — prvé filmové projekcie sa v Japonsku uskutočnili 1896. O rok neskôr vznikli prvé reportážne filmy a 1902 bol nakrútený prvý hraný film Poďme sa prechádzať do javorového hája v štýle tradičného divadla kabuki. Do 20. rokov 20. stor. japonské filmy iba kopírovali kabuki (napr. aj ženské roly hrali muži). V Kjóte vznikali štylizované historické filmy (džidai-geki) a v Tokiu realisticky zamerané melodrámy (gendai-geki). R. 1920 existovali už dve veľké produkčné spoločnosti Nikkacu a Šóčiku, od 1932 aj Tóhó, po 2. svetovej vojne vznikla spoločnosť Šintóhó. K významným režisérom 20. – 50. rokov 20. stor. patrili K. Mizoguči a Teinosuke Kinugasa (*1896, †1982). Od začiatku 50. rokov 20. stor. pôsobí v Japonsku šesť veľkých filmových spoločností – Tóhó, Šintóhó, Nikkacu, Tóei, Šóčiku a Daiei, ako aj niekoľko významných nezávislých produkčných spoločností. K významným tvorcom obdobia po 2. svetovej vojne patria režiséri T. Imai (filmy Poludňajší súmrak, Príbeh čistej lásky), A. Kurosawa (Rašómon, Sedem samurajov, Krvavý trón), J. Ozu (Príbeh z Tokia) a K. Šindó (Ostrov, Onibaba). Film Rašómon (1950) režiséra A. Kurosawu získal Oscara za cudzojazyčný film, a uviedol tak japonskú kinematografiu do svetových súvislostí. Zároveň znamenal zlom v kariére japonského herca T. Mifuneho. Okrem A. Kurosawu boli v 60. rokoch 20. stor. významní režiséri K. Ičikawa (Barmská harfa, Požiar), Susumu Hani (*1928; Zlí chlapci, Africký príbeh), Nagisa Óšima (*1932, †2013; Krutý príbeh mladosti, Korida lásky) a Š. Imamura (Balada o Narajame, 1983, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1983; Unagi, 1997, Zlatá palma na filmovom festivale v Cannes, 1997). Film Piesočná žena (Suna no onna, 1964; réžia Hiroši Tešigahara, *1927, †2001, podľa knihy K. Abeho Žena z dún) získal špeciálnu cenu poroty na festivale v Cannes a bol nominovaný na Oscara v kategóriách najlepší cudzojazyčný film a najlepšia réžia. Špeciálnu cenu poroty v Cannes získal i film Kwaidan (réžia M. Kobajaši, 1965). V 90. rokoch 20. stor. zaujal filmami Sonatine (1993), Deti sa vracajú (Kizzu ritán, 1996) a Ohňostroj (Hana-bi, 1997) režisér Takeši Kitano (*1947), ktorý je aj v súčasnosti významnou autorskou osobnosťou japonskej kinematografie. Jeho ďalšie filmy: Bábky (Dóruzu, 2002), Samuraj (Zatóiči, 2003), Achilles a korytnačka (Akiresu to kame, 2008). Japonská kinematografia vyniká v animovanom filme (anime), ktorý je inšpirovaný štýlom japonských komiksov manga (čisté línie, minimálne farebné prechody, disproporčné postavy, silné farebné kontrasty); väčšina tejto produkcie sa sústreďuje na dospievajúceho a dospelého diváka. Najvýznamnejšími štúdiami animovaných filmov sú Gainax a Ghibli.