japonské výtvarné umenie

japonské výtvarné umenie — umenie na území Japonska od najstarších čias do súčasnosti. Vyvíjalo sa pod vplyvom ekonomických, politických a sociálnych faktorov, ale najmä špecifických prírodných podmienok (mierne podnebie, štyri ročné obdobia, vysoká vlhkosť, časté zemetrasenia a tajfúny), čo sa spolu s láskou obyvateľstva k prírode prejavuje tak vo výbere používaných materiálov (drevo, bambus, laka, papier), ako aj v motívoch dekoru (slivka, sakura, javorové listy, chryzantémy a i.). Okrem prírodných vplyvov bol najväčším činiteľom ovplyvňujúcim japonské umenie čínsky vzor, ktorému sa Japonci usilovali prispôsobiť. Niektoré umelecké štýly a technológie sa z Číny do Japonska dostali priamo, iné sprostredkovane cez Kóreu. V Japonsku však bolo všetko čínske prispôsobené japonskému vkusu a tradícii.

Najstaršia spoločnosť, v ktorej ľudia žili v rodových spoločenstvách (udži), praktikovala uctievanie prírodných síl, ktoré bolo neskôr nazvané šintoizmus; šintoistické zvyky a predstavy sa stali dôležitou súčasťou japonskej kultúry. K najstarším zachovaným artefaktom patria šintoistické rituálne predmety, predovšetkým tri, ktoré sa považujú aj za regálie (insígnie) cisárskeho rodu: zrkadlo, meč a drahokam (→ japonský cisár). Zrkadlá, najstaršie meče pochádzajúce z archeologických nálezov i zvony dótaku majú znaky vplyvu kontinentálnej Číny. Všetky tieto predmety spolu s kameňmi, hlinenými figúrkami dogú, keramikou (nádobami) a hrobovými plastikami haniwa pochádzajú z období džómon (8 000 – 300 pred n. l.), jajoi (300 pred n. l. – 300 n. l.) a kofun (3. – 6. stor. n. l.; → mohylová kultúra).

Najstaršími zachovanými príkladmi maľby sú jednoduché pomaľované figúry z obdobia jajoi a steny v hrobkách z obdobia kofun. Obrazy na stenách boli namaľované červeným hematitom, čiernym uhlím, žltou okrovou hlinou, bielym kaolínom alebo zeleným chloritom. V niektorých hrobkách sa našli namaľované kone, vtáky, ženy alebo magické špirály a iné ornamenty.

V šintoizme posvätným miestom, kde sa odohrávajú rituály, pôvodne nebola žiadna stavba, ale krásne miesto v prírode, strom, skala ap. Svätyne sa začali budovať až neskôr v obdobiach Asuka (592 – 645; → Suiko) a Hakuhó (645 – 710) a v období Nara (710 – 784), najstaršie sú svätyne v mestách Izumo a Ise. Interiér šintoistickej svätyne, ktorú tvorí obvykle komplex viacerých budov z prírodného dreva, nie je ničím pozoruhodný. Vo svätyniach sa pôvodne nenachádzali žiadne spodobnenia božstiev, takáto výzdoba sa v nich objavila až neskôr podľa vzoru buddhistických chrámov.

Postupné prenikanie buddhizmu v priebehu 6. stor. prinieslo do japonskej spoločnosti nový spoločenský poriadok, písmo, rituály a náboženský systém, ktorý bol svojím dôrazom na zákon príčiny a následku i na vyslobodenie z kolobehu životov celkom odlišný od pôvodného prírodného šintoistického kultu, preto doň boli integrované viaceré šintoistické božstvá (napr. Hačiman). Už pred prijatím buddhizmu však boli medzi Japonskom a okolitými krajinami živé kontakty, a tak je japonské buddhistické umenie miestnym variantom medzinárodnej kontinentálnej tradície. Do Japonska sa spočiatku dostal mahájánový buddhizmus (jap. daidžó bukkjó) a šíril sa tam pod patronátom vládnucej triedy. Najväčšiu zásluhu na jeho šírení mal princ Šótoku (Šótoku taiši), počas vlády ktorého sa na tlačenie mantier začala používať tlač z drevených dosiek. Prvé buddhistické chrámy boli na území Japonska postavené na prelome 6. a 7. stor. v oblasti Kjóta a Osaky, po 710 sa budovali v Nare, v meste, ktoré sa malo podobať svojmu čínskemu vzoru – mestu Čchang-an. Chrámy sa vyzdobovali sochami buddhov, bódhisattvov a ochranných božstiev, pri ktorých sa vykonávali najrôznejšie rituály a obrady, a dekorovali maľbami. Japonská maľba je typická širokým spektrom štýlov a formátov, vo všeobecnosti však platí, že vždy bola akýmsi kompromisom medzi kontinentálnymi vplyvmi a domácimi trendmi, a to v štýle i v technike. Pre potreby buddhistickej výučby sa maľovali inštruktívne zvitky emakimono (naratívne vyobrazenia na horizontálnych zvitkoch kombinujúce obraz a text). K najstarším dielam tohto žánru patrí životopis Buddhu Sútra o príčinách a následkoch (E inga kjó) z polovice 8. stor. Významnou pamiatkou je jeden z najstarších buddhistických komplexov kláštor Hórjúdži v Ikaruge v prefektúre Nara (1993 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorý je v súčasnosti pokladnicou najstaršieho maliarstva. Za najstaršiu sa považuje prenosná svätyňa Tamamuši (Tamamuši zuši) zdobená maľbami zo 7. stor., ktoré zobrazujú epizódy z Buddhovho života, ako aj bódhisattvov i ďalšie božstvá a vykazujú viacero znakov zreteľného vplyvu čínskej maľby neskorého obdobia Šiestich dynastií (220 – 420). Panely sú orámované jemnými bronzovými rámikmi polepenými meňavými krovkami chrobákov tamamuši (latinsky Chrysochroa fulgidissima). Hlavná sieň chrámu bola vyzdobená nástennými maľbami v štýle čínskeho maliarstva obdobia vlády dynastie Tchang (618 – 907). V rovnakom štýle sú aj maľby, ktorými je vyzdobená hrobka Takamacuzuka (7. stor.) v občasnom cisárskom sídle Asuka (dnes obec v provincii Nara), a maľby v klenotnici Šósóin vybudovanej pred 756 v kláštore Tódaidži v Nare (1998 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), napr. Bódhisattva sediaci na obláčiku (Sumie bosacu zó) a šesťdielny paraván známy ako Krásky pod stromom (Džuka bidžin). Kláštor Tódaidži (749) predstavuje vrchol klasického buddhistického umenia a architektúry. Hlavnou sochou je veľká, 15 m vysoká bronzová pozlátená socha Buddhu (Birušana Daibucu, 8. stor.) nazývaná Veľký Buddha z Nary (Nara no Daibucu), ktorá symbolizovala moc, bohatstvo a šírenie štátom prijatého buddhizmu.

Kým v období Nara sa striktne preberali čínske vzory z obdobia Tchang (v kultúre i vo sfére riadenia a správy štátu), v období Heian (794 – 1185) sa čínske vzory prispôsobovali špecifickým japonským podmienkam. R. 794 sa hlavným mestom stalo Heian-kjó (dnes Kjóto), ktoré bolo rovnako ako Nara budované podľa vzoru čínskeho mesta Čchang-an; dôvodom presídlenia bola čiastočne aj rastúca moc buddhistických chrámov a kláštorov v Nare. V tom čase sa začalo šíriť učenie dvoch nových siekt šingon-šú a tendai-šú označované ako tajné učenie (mikkjó). Ústredným bodom a hlavnou uctievanou postavou tohto ezoterického buddhizmu sa stal Buddha Dainiči (Veľké slnko). Podľa učenia šingon-šú nemôže byť pravý význam ezoterického učenia vyjadrený slovami, môže však byť vyjadrený umeleckým zobrazením (→ mandala). Dôležitú úlohu preto v učení obidvoch siekt zohrávali párové mandaly (Kongókai, Taizókai). Maľby mandál sa zachovali napr. v chráme Kodžimadera v Nare (mandaly z 9. a 11. stor.). V päťstupňovej pagode Daigodži v Nare sa zachoval súbor nástenných malieb predstavujúcich najrôznejšie ezoterické božstvá v podobe mandál. Estetika a štýl chrámových obrazov a sôch týchto siekt vyjadrovali náladu tajomných rituálov konajúcich sa v ťažko dostupných horských chrámoch, napr. drevené a polychrómované sochy piatich bódhisattvov v chráme Džingodži v Kjóte na úbočí hory Takao (okolo 834 – 848). V tom istom období sa začali sochy vyrezávať z jedného kusa dreva bez finálneho lakovania farebným alebo transparentným lakom, aby sa nerušila posvätnosť tzv. svätého alebo božského dreva (šimboku), napr. postava Buddhu liečiteľa (Jakuši) v chráme Gangódži v Nare a v chráme Džingodži v Kjóte (obidve zo začiatku 9. stor.). Predstava, že drevo, z ktorého sú vyrezané postavy bódhisattvov alebo buddhov, je sväté, má zrejme pôvod v šintoizme, ktorý uctieval nielen prírodu ako takú, ale napr. aj konkrétne stromy. Hoci ezoterický buddhizmus ostal naďalej súčasťou náboženského života, čoraz väčšiu váhu nadobúdal ľudovejší systém sekty Čistej krajiny (→ džódo-šú), ktorá sa zameriavala na Buddhu Amidu (sanskritsky Amitábha, → Amida, → amidizmus) a prostredníctvom neho na možnosť znovuzrodenia človeka v Západnom raji (jap. Gokuraku) – Čistej krajine (jap. Džódo, sanskritsky Sukhávatí). Sekta Čistej krajiny ovplyvnila po 10. stor. najmä maliarstvo, obľúbené boli obrazy Buddhu a jeho pomocníkov, ktorí vítajú zomretých na prahu raja (tzv. obrazy raigózu). Zaujímavým príkladom estetiky sekty Čistej krajiny je sieň Buddhu Amidu (nazývaná aj Pavilón Fénixov, jap. Hóódó) v kláštore Bjódóin (pôvodné letné sídlo Fudžiwarovcov) v Udži (postavená 1053, komplex 1994 v rámci pamiatok Kjóta zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), pre ktorý vytvoril sochu Buddhu Amidu (1053) hlavný predstaviteľ sochárstva tohto obdobia majster Džóčó (socha Buddhu Amidu v Udži je jeho jediným zachovaným dielom). Džóčó začal tvoriť sochy technikou spájaného dreva (časti sochy boli vytesané z jednotlivých kusov dreva a spojené do celku). Bol natoľko uznávaným umelcom, že mu cisársky dvor aj buddhistickí predstavení udeľovali najvyššie tituly. Veľký vplyv na umenie v duchu sekty Čistej krajiny mala rozprava mnícha sekty tendai-šú Genšina (známy aj ako Ešin Sózu, *942, †1017) Základy znovuzrodenia čistej krajiny (Ódžójóšú, 985) s vyčerpávajúcim prehľadom deviatich Amidových častí raja a deviatich stupňov znovuzrodenia. Toto dielo malo veľký vplyv na maľby raigózu, napr. na triptych Zostúpenie Amidu a nebeského zástupu (Amida šódžu raigózu, začiatok 12. stor.) v buddhistickom chráme na hore Kója (2004 spolu s ďalšími pamiatkami na polostrove Kii zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Genšin sa vo svojom diele nezaoberal iba opisom raja, jeho prvá časť je zameraná na hrôzostrašný opis šiestich ríš existencie (rokudó) a zvlášť rôznych druhov pekla. Koncom 12. stor. už boli predstavy o pekle a karmickej odplate rozvinuté. Slávnym príkladom tohto žánru sú Zošity hladných duchov (Gaki zóši, koniec 12. stor.) a Zošity pekla (Džigoku zóši, koniec 12. stor.).

Od polovice obdobia Heian začal čínsky vplyv v maliarstve (napr. tzv. kara-e, maľby čínskeho štýlu, imaginatívne krajiny) ustupovať domácemu štýlu nazývanému jamato-e (maľby japonského štýlu). Maľby na papieri sa rozdeľovali na obrázky ročných období, obrázky známych miest a obrázky činností vykonávaných v priebehu kalendárneho roka. Súviseli s poéziou a 31-slabičnými básňami waka (resp. tanka); poézia inšpirovala maľbu a japonskí maliari do obrazov verše aj kaligraficky vpisovali. Najstaršie príklady týchto malieb sa zachovali v podobe paravánov alebo posuvných dverí. Nové maliarske formáty predstavovali jednotlivé listy v albumoch (sóši) alebo horizontálne zvitky (emakimono) zložené z listov zlepovaných za sebou. Slávne sú horizontálne zvitky ilustrujúce román Príbeh princa Gendžiho (→ Gendži monogatari, okolo 1010), ktorý vytvoril v 12. stor. maliar Fudžiwara-no Takajoši (→ Fudžiwarovci), román však počas viacerých storočí ilustrovali aj mnohí ďalší umelci. Tieto ilustrácie sa niekedy nazývajú aj ženské obrázky (onna-e). Mužské obrázky (otoko-e) pochádzajú až z konca 12. stor., príkladom sú ilustrované historické zápisy z kláštorov (engi) a životopisy svätých a mníchov, napr. Legendy hory Šigi (Šigisan engi emaki) alebo Žartovné obrázky vtákov a zvierat (Čódžú giga) so zvieratami, ktoré sa správajú ako ľudia.

S presunom politickej moci z rúk cisára do rúk vojenskej šľachty v období Kamakura (1185, resp. 1192 – 1333) sa zmenil aj vkus: výpravné farebné horizontálne zvitky ustúpili tušovej maľbe (suibokuga) inšpirovanej čínskou maľbou období Sung (960 – 1279) a Jüan (1279 – 1368), ktorá sa pestovala v zenových kláštoroch, a polychrómnej maľbe portrétov (činsó), ktoré sa vyznačovali realistickou vernosťou a ktorých cieľom bolo zachytiť charakter a ducha portrétovaného (obvykle významného mysliteľa). Koncom 12. stor. sa začala dlhotrvajúca a veľmi náročná obnova dvoch najväčších chrámov v Nare zničených vo vojnách medzi rodmi Tairovcov a Minamotovcov, ktorá však podnietila vznik novej sochárskej tradície. Na základoch sochárskej školy majstra Džóčóa vznikla v Nare škola Kei (Kei-ha), jej významným predstaviteľom, ktorý výrazne ovplyvnil svojich nasledovníkov, bol Unkei. Sochári obdobia Kamakura sa inšpirovali u čínskych majstrov obdobia Tchang (618 – 907) a neskôr dynastie Sung, čo prinieslo väčšie zjednodušenie, jemnejšiu polychrómiu a živý výraz vrátane použitia kameňov tmavých farieb na zvýraznenie očí. Sochy sa tak stali realistickejšími, nie však na úkor spirituálnej hĺbky. Pokračovateľmi Unkeiovej tvorby boli jeho synovia, ktorí sa zamerali na sochársky prepracované detaily odevu sôch. Najnadanejší bol Tankei, z ktorého diel je najpozoruhodnejšia sieň Sandžúsangendó v kláštore Rengeó-in v Kjóte, kde spolu so svojimi žiakmi vytvoril tisícrukú bohyňu milosrdenstva Kannon a tisíc ďalších stojacich sôch bohýň milosrdenstva; všetky sochy boli pozlátené a zachovali sa dodnes.

V 13. stor. šírili japonskí a čínski mnísi učenie zen-buddhizmu, ktoré veľmi vyhovovalo vojenskej šľachte a do umenia prinieslo nové smery. Architektúra zenových chrámov bola odlišná od chrámov iných buddhistických siekt, boli odvodené od buddhistickej architektúry južnej oblasti strednej Číny. Súčasťou typického zenového kláštora (najmä autonómnych pobočiek taččú) bývali záhradky, v súlade so striedmosťou zenových doktrín však boli niektoré z nich vybudované bez malých rybníkov a potokov len s použitím piesku a kameňov (karesansui). Niektorá zo siení zenového kláštora bola obvykle ozdobená portrétom významného učiteľa (činsó). Filozofia zenu sa zaslúžila o vznik krajinomaľby (sansuiga), ako aj o rozvoj kaligrafie (šodó; → japonská kaligrafia) a tušovej maľby (suibokuga). Monochrómna maľba suibokuga sa pestovala najmä v zenových kláštoroch v Kamakure a v Kjóte a venovali sa jej predovšetkým zenoví maliari a ich patróni. Na japonských maliarov mali mimoriadny vplyv dvaja čínski umelci Mu-čchi (Muqi, jap. Mokkei, činný okolo 1250) a Lieng-Kchaj (Liang Kai, jap. Rjókai, *asi 1140, †1210). V priebehu 15. stor. priviedli tento maliarsky štýl do dokonalosti dvaja japonskí umelci Š. Tenšó (Tenšó Šúbun) a T. Seššú (Seššú Tójó). Významným Seššúovým dielom je maľba japonskej scenérie Amanohašidate (dnes v Kjótskom národnom múzeu).

Posledné roky Ašikagovského šógunátu pred zjednotením Japonska možno v oblasti umenia charakterizovať vznikom dvoch významných maliarskych škôl Ami a Kanó. Ami vznikla v Kjóte už v 15. stor. a po ničivých vojnách Ónin obnovila tradíciu tušového maliarstva v období Ašikaga (1338 – 1573). Názov Ami sa odvodzuje od mena Amida a jej predstavitelia patrili k umelcom v prostredí šógunovho dvora. Umelci si volili mená podľa svojej školy (napr. Nóami, *1397, †1471; Geiami, *1431, †1485; Sóami, *1455, †1525) a ich hlavným prínosom bolo nielen vyvinutie nového štýlu jemnej kresby na hodvábe, ale aj znalectvo (na šógunovom dvore pôsobili aj ako znalci sochárstva a maliarstva, oceňovali umelecké skvosty minulosti i prítomnosti). Škola Kanó bola nazvaná podľa jej hlavného predstaviteľa Kanóa Masanobua (*asi 1434, †asi 1530). Hoci sa témy maliarov tejto školy príliš nelíšili od tém čínskych škôl, zaviedli spôsob veľmi dekoratívnej a plastickej maľby, ktorá potom dominovala krajinomaľbe niekoľko ďalších storočí.

Neokonfuciánska filozofia v Číne a Kórei ovplyvnila aj Japonsko, kde bola v období Tokugawa (nazývanom aj obdobie Edo, 1603 – 1868) jedným zo zjednocovacích prvkov tokugawského šógunátu (→ Tokugawa). Buddhizmus stratil svoju ústrednú úlohu v politike a kultúre, a hoci buddhistické hodnoty zostali základným prvkom japonského vkusu a estetiky, buddhistické umenie bolo vytláčané svetským umením. Zjednotitelia Japonska N. Oda (Oda Nobunaga) a H. Tojotomi (Tojotomi Hidejoši) podporovali maliarsku školu Kanó a umožnili maliarom vytvoriť grandiózny štýl žiarivých farieb, ktorým boli pomaľované predovšetkým paravány a steny. Na Nobunagov podnet vyzdobil maliar Kanó Eitoku (*1543, †1590) aj hrad Azuči neďaleko jazera Biwa (1579, zničený 1582) a na Hidejošiho podnet aj palác Džurakudai v Kjóte (1587, zničený 1595). Eitoku je považovaný za prvého maliara, ktorý na svojich monumentálnych nástenných maľbách používal plátkové zlato. V čase, keď bol aktívny aj jeho vnuk Kanó Tanjú (*1602, †1674), bola už škola známa ako maliarska akadémia tokugawského šógunátu.

Významnou maliarskou školou jamato-e bola Rimpa, ktorá pokračovala v klasickej tradícii kladúcej dôraz na dekoratívnosť, jemné farby a abstrakciu, ale najmä na zachytenie toho, čo maliar mohol pozorovať svojimi očami. Hlavnými predstaviteľmi tejto školy boli S. Tawaraja (Tawaraja Sótacu) a Ogata Kórin, ktorí diela s klasickou tematikou stvárňovali v novom dekoratívnom štýle. Umenie obidvoch maliarov reprezentuje vkus edskej spoločnosti 17. a 18. stor.

Ďalší žáner patriaci k tradícii maľby jamato-e vyvinuli maliari školy Tosa (15. – 19. stor., nazvaná podľa maliara z 15. stor., ktorý sa podpisoval ako Tosa Šógen, vlastným menom Fudžiwara no Jukihiro, *1406, †1434), ktorých drobné obrázky často ilustrovali literárne diela zo skorších období. Ich diela sa vyznačujú jemnou, citlivou linkou, bohatým použitím farieb, ale aj trocha plochou kompozíciou. Častými námetmi boli vtáky a kvetiny. Škola Tosa dosiahla vrchol v maliarskom umení Tosu Micunobua (*asi 1434, †1525), významného maliara horizontálnych zvitkov (emakimono). Na konci 16. stor. sa v Japonsku stali veľmi populárne žánrové obrázky (fúzokuga), ktoré podnietili vznik slávnych ukijo-e, obrázkov pominuteľného sveta zachytávajúcich život v zábavných štvrtiach Eda (dnešné Tokio), ktoré boli veľmi populárne v stredných vrstvách.

V Japonsku bolo vždy veľmi vážené a vyhľadávané umenie drevorezov (→ japonský drevorez), ktoré sa vyznačovalo vysokou technickou i umeleckou kvalitou. K najvýznamnejším umelcom, ktorí sa venovali tvorbe drevorezov, patria umelci školy Torii – Moronobu, Kijonobu I. (Torii Kijonobu, *1664, †1729), Kijomasu (Torii Kijomasu, činný 1697 – 20. roky 18. stor.), S. Harunobu (Harunobu Suzuki), Hokusai a i. Tematiku krajiny priniesol do japonského umenia práve Hokusai (36 pohľadov na horu Fudži, 1831), ktorého okrem grafickej tvorby preslávili aj kresby, napr. Hokusai manga (1814 – 34, posmrtne 1878). Ďalším slávnym autorom drevorezov ukijo-e bol Andó Hirošige (aj Utagawa Hirošige), ktorého 53 staníc na ceste Tókaidó (1833 – 34) napodobňovalo množstvo umelcov. Drevorezy boli integrálnou súčasťou kultúry obdobia Tokugawa, neskôr (v období Meidži) však ich obľuba klesala, pretože do popredia záujmu sa čoraz viac dostávali západné vplyvy (maliarstvo a iné techniky tlače).

Umenie v období neskorého obdobia Tokugawa sa vyznačovalo rozmanitosťou techník a žánrov i veľkým vplyvom európskej maliarskej tradície. K hlavným predstaviteľom maliarstva tohto obdobia patria Ó. Marujama (Marujama Ókjo) a Macumura Gošun (*1752, †1811), ktorí sa stali zakladateľmi školy Marujama-Šidžó, a Itó Džakučú (*1716, †1800). Posledným veľkým maliarskym štýlom neskorého obdobia Tokugawa bol literátsky štýl maľby, tzv. bundžin-ga, niekedy nazývaný aj nanga (→ literátske maliarstvo), ktorý sa do Japonska dostal v 18. stor. cez Nagasaki, kde podobný štýl pestovali čínski imigranti. Zakladal sa na čínskej tradícii, venovali sa mu literáti, ktorí čiastočne popierali vysoko dekoratívne štýly maliarskych škôl Kanó a Tosa a sústredili sa na krajinomaľbu i na motívy kačó (kvetiny, vtáky); svoje diela často dopĺňali aj vlastnou básnickou produkciou. K významným predstaviteľom patrí Buson (Josa Buson).

V tomto období sa v Japonsku začali aj prvé experimenty s fotografiou, 1848 sa sem holandskou loďou dostal dagerotypický aparát a za najstaršiu japonskú fotografiu sa považuje dagerotypia Portrét Šimazua Nariakiru (1857), ktorej autorom bol Ičiki Širó (*1828, †1903).

V období Meidži (1868 – 1912) sa presadzovala modernizácia a západný štýl maliarstva (tzv. jóga) bol podporovaný aj oficiálne. Mnohí maliari, napr. Harada Naodžiró (*1863, †1899), Jamamoto Hósui (*1850, †1906) a Asai Čú (*1856, †1907), cestovali do cudziny s vládnou podporou. Nápor nových trendov však zakrátko vyústil do návratu k pôvodnému japonskému umeniu, ktoré podporovali aj umeleckí kritici, napr. K. Okakura (Okakura Kakuzó) a americký vzdelanec Ernest Fenolloso (*1853, †1908). Do popredia záujmu sa opäť dostal japonský štýl maľby (nihonga) a jeho zástancovia ovládli všetky umelecké inštitúcie. V 80. rokoch 19. stor. boli japonskí umelci tvoriaci v duchu západných vzorov kritizovaní a bránilo sa im vystavovať – aj preto sa postupne vracali k tradičnej japonskej estetike. Tí, ktorí uprednostňovali západný štýl maľovania, vytvorili spoločnosť Krásne umenia doby Meidži (Meidži bidžucukai) a usporadúvali vlastné výstavy. Hlavným predstaviteľom spoločnosti bol Kuroda Seiki (vlastným menom Kuroda Kijoteru, *1866, †1924), ktorý do Japonska uviedol plenérizmus a založil vplyvnú skupinu Spoločnosť bieleho koňa (Hakubakai). Sochárstvo ako samostatná umelecká disciplína (plastiky z dreva, kovu a kameňa s rôznou tematikou) vzniklo v podstate až v období Meidži, dovtedy tvorili japonskí sochári na náboženské objednávky a vyrábali najmä drevorezby alebo buddhov a bódhisattvov odlievaných z kovu. Kamenné reliéfy boli veľmi zriedkavé. Okrem toho boli od konca 17. stor. obľúbené drobné jemne vyrezávané drevené, slonovinové alebo kostené predmety v podobe príveskov necuke. R. 1876 otvorila japonská vláda Technickú školu krásnych umení v Tokiu, na ktorej vyučoval taliansky sochár Vincenzo Ragusa (*1841, †1923). Škola existovala iba do 1882, na dlhé obdobie však podnietila záujem o európske sochárstvo. Na Tokijskej umeleckej škole založenej 1889 vyučovali členovia tradičných sochárskych rodov, napr. Takamura Kóun (*1852, †1934) z rodiny buddhistických sochárov alebo Takeuči Kjúiči (*1857, †1916) z rodiny rezbárov slonoviny. Obidvaja propagovali drobnú plastiku a vysoko dekoratívny štýl a podnietili nový záujem o západné sochárstvo. Veľký vplyv na japonské sochárstvo malo na prelome 19. a 20. stor. dielo A. Rodina, s ktorým sa mnohí japonskí sochári oboznámili počas európskych štúdií.

V období Meidži sa v Japonsku začali otvárať fotografické ateliéry (podobne ako iné umelecké druhy aj fotografia bola v tom čase pod silným vplyvom európskych vzorov), prvý otvoril 1865 v Jokohame taliansko-britský fotograf Felice Beato (*1832, †1909). R. 1880 tiež v Jokohame vo vlastnom ateliéri fotografoval Kusakabe Kimbei (*1841, †1934) portréty rôznych typov žien, herečiek a gejší. K významným fotografom patrili aj Esaki Reidži (*1845, †1910) a Ogawa Kazuma (*1860, †1929). R. 1880 začali niektorí amatérski fotografi pracovať s technikou želatínových suchých platní, k najznámejším priekopníkom patrili Kamei Koreaki (*1861, †1896) a Kašima Seibei (*1866, †1924). V záverečnej fáze obdobia Meidži vznikli viaceré fotografické kluby, dominantné postavenie si získal piktorializmus (Šinzó Fukuhara, *1883, †1948; Jasuzó Nodžima, *1889, †1964).

Na konci obdobia Taišó (1912 – 26) už existovali v sochárstve dva prúdy: tradičný a európsky. Bolo to obdobie veľkého vplyvu západného umenia na japonské sochárstvo a maliarstvo. Po dlhom pobyte v Európe sa do Japonska vrátili viacerí maliari, napr. Šintaró Jamašita (*1881, †1966), Jori Saitó (*1885, †1959) a Ikuma Arišima (*1882, †1974), a uviedli do Japonska impresionizmus a raný postimpresionizmus. Maliarsky eklekticizmus v období Taišó pripravil japonské umenie na plynulé a rýchle preberanie celej škály súčasných európskych štýlov. Taikan Jokojama (*1868, †1958), Kanzan Šimomura (*1873, †1930) a Šunsó Hišida (*1874, †1911) boli maliarmi, ktorí si v istej miere osvojili západný štýl poňatia priestoru a svetla.

R. 1925 bolo Tokio zničené silným zemetrasením, čo bola zároveň aj udalosť, ktorá vo fotografii definitívne ukončila obdobie piktorializmu a otvorila cestu rodiacej sa dokumentárnej fotografii (séria fotografií Tokia rok po katastrofe v magazíne Koga). Významnými osobnosťami nového štýlu fotografie boli J. Nodžima, Iwata Nakajama (*1885, †1949) a Ihei Kimura (*1901, †1974). Táto generácia fotografov objavila pre japonskú fotografiu aj nahé ženské telo, čo bolo dovtedy celkom neznáme.

Obdobie Šówa (1926 – 89), a predovšetkým jeho začiatočný, predvojnový úsek nesie názov Jasui-Umehara, ktorý vznikol spojením mien dvoch maliarov – Sótaróa Jasuiho (*1885, †1955) a R. Umeharu, ktorým sa podarilo do svojich diel zakomponovať číru umeleckú abstrakciu, a prekonať tak úsilie o zapracovanie západných vzorov. Najmä Umehara vniesol do západného spôsobu maľby aspekty tradičnej maľby nihonga, čím svoj štýl povýšil do novej dimenzie. Ďalším významným umelcom, ktorý bol väčším internacionalistom ako ostatní, bol Cuguharu Fudžita (známy aj ako Cugudži Fudžita, Léonard Foujita, *1886, †1968). V 20. a 30. rokoch 20. stor. študovalo veľa japonských umelcov v Európe a po návrate domov položili základy nových formálnych a koncepčných štýlov. R. 1919 bola v Tokiu založená Imperiálna umelecká akadémia, 1947 premenovaná na Japonskú umeleckú akadémiu s oddelením západného maliarstva (jóga) i s oddelením japonského maliarstva (nihonga). Vládou podporované umelecké výstavy sa už neusporadúvali, naopak, 1947 bola založená nová spoločnosť Nitten (Japonská spoločnosť pre usporadúvanie výstav), ktorá sa stala moderným protipólom staršej a japonskou vládou podporovanej spoločnosti Bunten (Mombušó bidžucu tenrankai, Umelecké výstavy Ministerstva výchovy, vedy a kultúry, založená 1907). Do medzinárodného umeleckého spoločenstva sa po 2. svetovej vojne zapojili aj japonskí sochári, ktorí reagovali na podnety prichádzajúce z celého sveta a aj v súčasnosti sú jeho aktívnymi členmi. V 60. rokoch 20. stor. absorbovalo japonské umenie podnety zo všetkých svetových avantgardných hnutí a postupne sa internacionalizovalo. Všetky povojnové trendy svetového umenia sa v Japonsku rýchlo udomácnili, a to od abstraktného impresionizmu 50. rokov 20. stor. až po neskoršie fenomény (antiumenie a dadaizmus, materiálové umenie, pop-art, op-art, primárne štruktúry, minimálne umenie, kinetizmus a i.). Súčasné japonské umenie už teda nie je iba prijímateľom vonkajších trendov, ale súčasnému publiku ponúka osobité podoby umenia.

Významnými predstaviteľmi japonskej fotografie 30. rokov 20. stor. boli napr. Kijoši Koiši (*1908, †1957) a Nakadži Jasui (*1903, †1942), ktorí síce boli ovplyvnení európskym modernizmom, ale ich fotografie už boli ovplyvnené špecificky japonskou estetikou a filozofiou. Okolo 1935 sa začala éra fotožurnalizmu, významnými predstaviteľmi sú napr. I. Kimura a v 50. rokoch 20. stor. Ken Domon (*1909, †1990). V tomto období ovplyvnila japonskú fotografiu americká fotografia, 1959 bola založená nezávislá agentúra Vivo, ktorej členovia (Ikkó Narahara, *1931; Eikoh Hosoe, *1933; Šómei Tómacu, *1930; Kikudži Kawada, *1933; Akira Tanno, *1925; Akira Sató, *1930, †2002) kritizovali masový žurnalizmus a komercionalizáciu umenia fotografie, všímali si negatíva prudkého hospodárskeho rastu v krajine a kritizovali aj zabúdanie na následky 2. svetovej vojny. Fotografii ako štúdii o zložitých medziľudských vzťahoch a sexualite sa venuje Nobujoši Araki (*1940). V 70. a 80. rokoch 20. stor. sa japonskí fotografi opäť začali zaoberať environmentálnou problematikou, fotografi ako Tošio Šibata (*1949) a Naoja Hatakejama (*1958) prekonali piktorialistický spôsob fotografovania prírody – príroda u nich už nie je len nositeľom krásy, ale stáva sa aj priamym komunikačným subjektom.