japonské divadlo

Text hesla

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

Popis ilustrácie

Interiér divadla kabuki (raný typ), Torii Kiyotada, okolo 1738, Metropolitné múzeum umenia, New York

Text hesla

japonské divadlo — v užšom a najčastejšie chápanom význame tradičné divadelné formy rozvíjané v Japonsku, v širšom význame divadlo zahŕňajúce tradičné, ako aj moderné (európske) divadelné formy.

Tradičné japonské divadlo sa podobne ako grécka tragédia vyvinulo z náboženského aktu rituálnej, a tým aj psychickej očisty (čistota patrí k základným hodnotám tradičného japonského náboženstva šintoizmu), ku ktorej neskôr pristúpil ideál súladu a harmónie pravdepodobne ovplyvnený čínskym myslením. Postupne sa vytvorilo niekoľko výrazných foriem líšiacich sa formou i obsahom. K najstarším domácim scénickým prejavom, ktorých existencia sa predpokladá už pred 7. stor., patrili rituálny tanec so spevom a s hudobným sprievodom kagura (božské vystúpenie), ktorý sa dodnes zachoval v podobe zdramatizovaných úsekov šintoistickej mytológie, a archaický zdramatizovaný modlitebný tanec Okina, ktorý sa rovnako dodnes predvádza pri špeciálnych príležitostiach a vo výrezovej verzii nazývanej Sanbasó býva aj slávnostným úvodom k mladším formám japonského divadla bunraku či kabuki najmä počas japonských novoročných sviatkov Ošógacu.

Predpokladá sa, že z tanca Okina sa od 12. stor. formovali zárodky budúcej frašky kjógen a lyrickej drámy nó, pričom na ich ďalší vývoj mali vplyv aj tanečné, humorné a kaukliarske divadelné formy prevzaté v 8. stor. z ázijského kontinentu, a to bábkové predstavenia kugucu, z Číny prevzaté scénky sangaku a tzv. ľavé časti tancov bugaku a z Kórey prevzaté tzv. pravé časti tancov bugaku (→ japonský tanec). Prvotný vzťah medzi fraškou kjógen a drámou nó nie je presne preskúmaný, spočiatku pravdepodobne prevažovala humorná stránka. Predpokladá sa, že pôvodné čínske scénky sangaku postupne získavali charakter japonských žartovných scénok a už okolo roku 1000 sa označovali pozmeneným názvom sarugaku (opičie hry). Kým vystúpenia Okina sa konali vo svätyniach počas šintoistických sviatkov, sarugaku mohli byť voľnejšou ľudovou zábavou, od 12. stor. však existujú náznaky užšej spolupráce medzi týmito dvoma skupinami tanečníkov, ktorých si začali najímať aj buddhistické kláštory na tzv. šúši-sarugaku (mantrovnícke hry; vystúpenia počas buddhistických pobožností, na ktorých sa metaforou odháňania zlých duchov spodobňoval proces buddhistickej mentálnej disciplíny). Pôvodné šintoistické jadro sa tým obohacovalo o buddhistický prvok a výsledkom tohto vývoja bolo, že v 14. stor. už pojem sarugaku označoval predfázu klasického divadla nó s hlbším nábožným a vážnejším charakterom, kým vystúpenia, ktoré si zachovali humorný charakter, sa objavovali pod názvom kjógen (bláznivé slová). K vývoju nó prispeli aj dengaku (roľnícke tance) a príbehy Heike monogatari (o ničivej občianskej vojne rodov Tairovcov a Minamotovcov, ktorou sa ukončilo zlaté obdobie Heian, 794 – 1185) spievané slepými rozprávačmi (biwa-hóši) so sprievodom lutny biwa. Vystúpenia nó a kjógen sa navzájom kombinovali a v 15. stor. sa ustálil model gobandate (päť kusov), ktorého základom bolo päť hier nó (po jednej hre z každej z piatich tematických kategórií nó), pričom na úvod sa predvádzal tanec Okina a medzi jednotlivými hrami nó boli ako interlúdiá vložené odľahčujúce frašky kjógen.

V období Edo (1603 – 1868) vznikli ako nové divadelné formy bábkové divadlo bunraku a meštianske divadlo kabuki ako zábava pre bohaté meštianske vrstvy v najväčších mestách Edo, Kjóto a Osaka, lutnu biwa koncom 16. stor. nahradil šamisen. Divadelná forma bunraku (starší názov ningjó-džóruri) sa vyvinula z rozprávačských vystúpení džóruri (príbuzných vystúpeniam rozprávačov biwa-hóši) so sprievodom šamisenu, ku ktorým sa okolo 1610 pridružilo bábkoherectvo. Asi 1734 sa zaviedli zložité bábky (ningjó) vysoké približne 100 – 150 cm, obsluhované troma ľuďmi, ktorí sú prítomní na javisku a majú rozdelené úlohy. Najvýznamnejšou časťou bábky je hlava, ktorá má rozličné možnosti mimiky. Recitátor (tajú), ako aj hráč na šamisene sedia priamo na javisku.

Divadelná forma kabuki (odchýlka, úchylka, resp. nezvyčajné, lascívne správanie; pôvodne označenie tancov a scénok so silným erotickým podtextom) sa do dnešnej podoby sformovala v priebehu 17. stor. Hry bunraku a kabuki sa delia na historické (džidaimono; veľkolepé celodňové predstavenia ponímané ako historická paralela súvekých politicko-morálnych problémov) a súveké (sewamono; kratšie aktuálne hry, v rámci ktorých sú významné hry s tematikou šindžú – samovraždy milencov); štýl týchto divadelných hier v mnohom ovplyvnil aj súčasnú japonskú samurajskú a historickú kinematografiu. Jazykom hier nó je literárna japončina z 13. stor., dnešnému divákovi ťažko zrozumiteľná. Jazyk komediálnych frašiek kjógen je bližší súčasnej japončine, keďže prvýkrát boli písomne zaznamenané až 1642 (editor Ókura Toraakira, *1597, †1662) a dovtedy sa tradovali len ústnym podaním, čím ich jazyk prirodzene kopíroval vývoj hovorovej japončiny. Jazyk hier bunraku a kabuki je zo všetkých tradičných japonských divadelných foriem najzrozumiteľnejší (písané sú jazykom starým iba dve storočia).

Všetky tradičné japonské divadelné formy sú doménou mužských hercov, ale kým v nó sa ženskosť postavy naznačuje iba symbolicky, herec v kabuki sa vyznačuje nápadným zženšteným správaním a fistulovým hlasom. V hrách všetkých žánrov nosia herci bohaté kostýmy. Najstaršie divadelné masky (nómen) sú známe z buddhistických rituálnych vystúpení gigaku a z bugaku, masku máva obvykle aj hlavná postava v nó, pre kabuki je typické svojrázne výrazné líčenie. Javisko v tradičnom japonskom divadle má tvar terasy klasického japonského domu so stĺpmi aj so strechou. V dráme nó je takmer štvorcové, umiestnené v pravom zadnom (z pohľadu diváka) rohu sály, doľava vybieha pozdĺž zadnej steny sály premostenie (hašigakari) lemované mladými umelými borovicami a vedúce k východu do šatne, ktorý je zakrytý tkaninou v piatich buddhistických farbách. Premostenie slúži na príchod postáv a na určité vrcholné scény. Na zadnej stene javiska je maľba rozložitej starej borovice, v niektorých hrách sa môže objaviť aj jednoduchá náznaková kulisa (cukurimono) umiestnená v strede javiska.

Od konca 19. stor. (éra Meidži) sa v Japonsku vyvíjalo aj divadlo západného typu (v súčasnosti rovnako rozšírené ako tradičné divadelné formy), v rámci ktorého je od konca 20. stor. pozoruhodný ženský muzikál Takarazuka (Takarazuka Kagekidan) s hlavnou scénou v meste Takarazuka v prefektúre Hjógo.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Japonské divadlo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/japonske-divadlo