Jancsó, Miklós

Jancsó [-čó], Miklós, 27. 9. 1921 Vác – 31. 1. 2014 Budapešť — maďarský režisér a scenárista. Študoval právo na univerzite v Kluži, potom réžiu na Vysokej divadelnej a filmovej škole v Budapešti. Od 1950 nakrúcal spravodajské a dokumentárne filmy. Jeho prvý dlhometrážny hraný film Zvony odleteli do Ríma (A harangok Rómába mentek, 1958) je drámou z posledných dní 2. svetovej vojny o skupine stredoškolákov, ktorí unikli príkazu nastúpiť na front. Ďalší film Beznádejní (Szegénylegények, 1965) je dráma o útlaku po potlačení národného povstania proti rakúskej nadvláde 1848, v ktorej pôsobivo vykresľuje konflikt medzi politickým utláčateľom a utláčanými. Jeho režijný štýl sa vykryštalizoval najmä vo filmoch Hviezdy na čiapkach (Csillagosok, katonák, 1967), Ticho a výkrik (Csend és kiáltás, 1967) a Svieži vietor (Fényes szelek, 1969). Najväčšie úspechy dosiahol filmami, ktoré zobrazovali významné etapy maďarskej národnej histórie. Pri všetkých svojich filmoch bol aj autorom scenára. Ďalšie filmy: Odvrátená tvár (Oldás és kötés, 1963), A mali sedemnásť rokov... (Így jöttem, 1964), Pacifistka (La Pacifista, 1970), Elektra a jej pravda (Szerelmem, Elektra, 1975), Maďarská rapsódia (Magyar rapszódia, 1978), Tyranovo srdce alebo Boccaccio v Uhorsku (A zsarnok szíve, avagy Boccaccio Magyarországon, 1981), Sezóna príšer (Szörnyek évadja, 1987), Horoskop Ježiša Krista (Jézus Krisztus horoszkópja, 1989), Valčík na modrom Dunaji (Kék Duna keringő, 1992), Pánova lucerna v Budapešti (Nekem lámpást adott kezembe az Úr, Pesten, 1999), Posledná večera pri arabskom sivákovi (Utolsó vacsora az Arabs Szürkénél, 2001), Priveľa pre spravodlivosť! (Oda az igazság!, 2010) a i.